Interview Phila Lawlera s arcibiskupom C. M. Viganom
V júni 2020 kontaktoval Phil Lawler, redaktor Catholic World News, arcibiskupa Carla Maria Vigano, bývalého apoštolského nuncia Spojených štátov, aby sa ho opýtal na jeho názor na autoritu II. Vatikánskeho koncilu. Nasleduje text rozhovoru.
https://www.catholicculture.org/culture/library/view.cfm?recnum=12379
Lawler: Po prvé, čo by ste povedal o II. Vatikáne? To, že od tej doby šlo všetko veľmi rýchlo z kopca, je určite pravda. Ak však predstavuje problém celý koncil, ako sa to mohlo stať? Ako to zlúčiť s našou vierou v neomylnosť magistéria? Ako boli všetci konciloví otcovia podvedení? Aj keby boli problematické len niektoré časti koncilu (napr. Nostra aetate, Dignitatis humanae), stále sa stretávame s rovnakými otázkami. Mnoho z nás už roky hovorí, že "duch II. Vatikánu "je mylný. A vy teraz hovoríte, že tento falošný liberálny "duch" presne odráža prácu koncilu?
Arcibiskup Viganò: Nemyslím si, že je potrebné preukázať, že koncil predstavuje problém: jednoduchá skutočnosť, že kladieme túto otázku o II. Vatikáne, a nie o tridentskom koncile alebo I. Vatikáne, podľa mňa potvrdzuje fakt, ktorý je zrejmý a každý ho musí uznať. V skutočnosti dokonca aj tí, ktorí koncil obhajujú vytasenými mečmi, zisťujú, že sa tak robí oddelene od všetkých predchádzajúcich ekumenických koncilov, z ktorých ani o jednom sa nikdy nehovorilo ako o pastoračnom koncile. A všimnite si, že to nazývajú "Koncil" par excellence, ako by to bol jeden jediný koncil v celej histórii Cirkvi, alebo ho aspoň považujú za unikát, či už kvôli formulácii jeho doktríny alebo kvôli autorite jeho magistéria. Je to koncil, ktorý, na rozdiel od všetkých, ktoré mu predchádzali, sa nazval pastoračným koncilom, vyhlasujúc tak, že nechce navrhovať žiadne nové učenie, ale v skutočnosti vytvoril rozdiel medzi pred a po, medzi dogmatickým a pastoračným koncilom, medzi jednoznačnými kánonmi a planým rečnením, medzi anatéma sit a pozeraním sa po svete.
V tomto zmysle sa domnievam, že problém neomylnosti magistéria ani nevzniká, pretože Zákonodarca, t.j. Rímsky pápež, okolo ktorého bol zvolaný koncil, slávnostne a jasne potvrdil, že nechcel použiť doktrinálnu autoritu, ktorú by mohol uplatniť, keby chcel. Chcel by som poznamenať, že nič nie je viac pastoračného než to, čo sa navrhuje ako dogmatické, pretože výkon munus docendi (povinnosť učiť) v jeho najvyššej podobe sa zhoduje s príkazom, ktorý Pán dal Petrovi, aby pásol Jeho ovce a baránky. Túto opozíciu medzi dogmatickým a pastoračným však urobil práve ten, ktorý sa vo svojom prejave na zahájení koncilu snažil dať dogme vážnejšie význam, a jemnejší, zmierlivejší význam pastoračnej starostlivosti. Rovnaké pozadie nachádzame tiež v intervenciách Bergoglia, kde v mene rozlišovania identifikuje "pastoralismus [pastoralità]" ako jemnú verziu rigidného katolíckeho učenia vo veciach viery a morálky. Je bolestné si uvedomiť, že prax používania nejasného lexikónu za použitia katolíckych termínov pochopených nesprávnym spôsobom, vpadla do cirkvi počnúc II. Vatikánom, čo je prvým a najtypickejším príkladom takzvaného "circiterizmu": nejasného a úmyselne nepresného používania jazyka. Stalo sa tak preto, že aggiornamento, pojem sám o sebe ideologicky propagovaný koncilom ako absolútny, považoval dialóg so svetom za svoju prvoradú prioritu.
Je tu ešte jedna nejasnosť, ktorú treba objasniť. Ak na jednej strane Ján XXIII. a Pavol VI. vyhlásili, že nechceli koncil zaviazať k definovaniu nových doktrín a chceli, aby sa obmedzil na význam pastoračný, na druhej strane je pravda, že navonok - mediačné alebo dnes by sme povedali v médiách - dôraz kladený na jeho činy bol obrovský. Tento dôraz poslúžil na vyjadrenie myšlienky domnelej doktrinálnej autority a implicitnej magisteriálnej neomylnosti, hoci boli jasne od počiatku vylúčené. Pokiaľ k tomuto dôrazu došlo, bolo to preto, aby bolo možné viac či menej heterodoxné inštancie vnímať ako autoritatívne, a aby ich tak prijímalo aj duchovenstvo a veriaci. To by však stačilo na diskreditáciu tých autorov podobného klamu, ktorí ešte dnes kričia, ak sa niekto dotkne Nostra aetate, zatiaľ čo mlčia, i keď niekto popiera božstvo nášho Pána alebo večné panenstvo Najsvätejšej Panny Márie. Pripomeňme, že katolíci neuctievajú koncil ani II. Vatikán či Trident, ale skôr Najsvätejšiu Trojicu, jediného pravého Boha; nectia koncilové vyhlásenie ani po synodálnu exhortáciu, ale skôr Pravdu, ktorú tieto činy magistéria vyjadrujú.
Pýtate sa: "Ako boli všetci konciloví otcovia podvedení?" V odpovedi vychádzam zo svojich skúseností z týchto rokov a zo slov svojich bratov, s ktorými som v tej dobe diskutoval. Nikoho by nenapadlo, že priamo v srdci cirkevného organizmu boli tak silné a organizované nepriateľské sily, že sa im podarilo zavrhnúť úplne pravoverné prípravné schémy, ktoré boli pripravené kardinálmi a prelátmi spoľahlivo vernými Cirkvi, a nahradiť ich množstvom šikovne zamaskovaných bludov za rozvláčnymi a úmyselne nejednoznačnými prejavmi. Nikto by neveril, že priamo pod klenbami vatikánskej baziliky by mohli byť zvolané "generálne stavy" [1], ktoré by vyhlásili abdikáciu katolíckej cirkvi a počiatok revolúcie. (Ako som už spomenul v predchádzajúcom článku, kardinál Suenens nazval II. Vatikán "rok 1789 v Cirkvi".) Konciloví otcovia sa stali predmetom senzačného podvodu, podvodu, ktorý bol chytro spáchaný pomocou najjemnejších prostriedkov: ocitli sa v menšine v jazykových skupinách, vylúčení zo schôdzok zvolaných na poslednú chvíľu, pod tlakom, aby hlasovali "pre", tým že ich presvedčili, že to tak Svätý otec chce. A čoho inovátori nedosiahli v koncilovej aule, to dosiahli v komisiách a výboroch tiež vďaka aktivizmu teológov a peritov, ktorí boli akreditovaní a uznávaní mocným mediálnym strojom. Existuje celý rad štúdií a dokumentov, ktoré svedčia o tomto systematickom zákernom zmýšľaní niektorých z koncilových otcov na jednej strane a o naivnom optimizme alebo nedbanlivosti iných koncilových otcov s dobrými úmyslami na strane druhej. Činnosť Coetus internationalis patrum [2] mohla urobiť len málo alebo vôbec nič, keď narušenie pravidiel zo strany progresivistov bolo ratifikované samotným svätým stolcom [pápežom].
Tí, ktorí tvrdili, že "duch koncilu" predstavuje heterodoxný alebo chybný výklad II. Vatikánu, sa podieľali na zbytočnej a škodlivej operácii, a to aj keď boli k tomu vedení v dobrej viere. Je pochopiteľné, že kardinál alebo biskup by chcel obhajovať česť Cirkvi a túžbu, aby nebola zdiskreditovaná pred veriacimi a svetom, a tak sa malo za to, že to, čo progresivisti pripisovali koncilu, bolo v skutočnosti prehnanou a nesprávnou interpretáciou, despotickým vnucovaním. Ale ak v tom čase mohlo byť ťažké si myslieť, že náboženská sloboda odsúdená Piom XI. (Mortalium animos) by mohla byť potvrdená v Dignitatis humanae, alebo že by autorita rímskeho pápeža mohla byť uzurpovaná prízrakom biskupského kolégia, dnes chápeme, že to, čo bolo pekne zamaskované v II. Vatikáne, je dnes potvrdené ore rotundo (zaobalenou rečou) v pápežských dokumentoch práve v mene jednotného uplatňovania koncilu.
Na druhej strane, keď bežne hovoríme o duchu udalosti, máme na mysli presne to, že tvorí dušu, podstatu tejto udalosti. Môžeme teda potvrdiť, že duchom koncilu je koncil samotný, že omyly v po koncilnom období boli obsiahnuté skryto (v jadre) v koncilových dokumentoch, rovnako ako je správnym tvrdenie, že Novus Ordo je omšou koncilu, aj keď v prítomnosti koncilových otcov bola omša slávená spôsobom progresivistov nazývaným pred koncilnim. A opäť: ak II. Vatikán skutočne nepredstavoval bod zlomu, prečo potom hovoriť o predkoncilovej a pokoncilovej Cirkvi, ako by to boli dve rôzne entity, definované vo svojej podstate samotným koncilom? A ak by koncil bol skutočne v súlade s neprerušeným neomylným magistériom Cirkvi, prečo je to jediný koncil, ktorý spôsobuje vážne problémy s výkladom a preukazuje svoju ontologickú heterogénnosť voči ostatným koncilom?
Lawler: Druhá otázka: Aké je riešenie? Biskup Schneider navrhuje, že budúci pápež musí omyly odmietnuť; arcibiskup Vigano to považuje za nedostatočné. Ako je však možné omyly napraviť spôsobom, ktorý udržuje autoritu Učiteľského magistéria?
Arcibiskup Viganò: Riešenie podľa môjho názoru spočíva predovšetkým v skutku pokory, ktorí musíme urobiť všetci, počnúc hierarchiou a pápežom: uznať infiltráciu nepriateľa do srdca Cirkvi, systematické obsadzovanie kľúčových pozícií v rímskej kúrii, seminároch a cirkevných školách, sprisahanie skupiny rebelov - vrátane, v prvej línii, prevrátenej Spoločnosti Ježišovej -, ktorej sa podarilo dať podvratnému a revolučnému skutku zdanie legitimity a legálnosti. Mali by sme si tiež uvedomiť neprimeranosť reakcie tých dobrých, naivitu mnohých, strach ostatných a záujmy tých, ktorí z tohto sprisahania mali prospech.
Po trojnásobnom zapretí Krista na nádvorí najvyššieho kňaza Peter "flevit amare", horko plakal. Tradícia nám hovorí, že knieža apoštolov mal po zvyšok svojho života na lícach dve ryhy spôsobené slzami, ktoré hojne prelial, keď činil pokánie zo svojej zrady. Bude na jednom z jeho nástupcov, námestníkov Kristových, aby v plnosti svojej apoštolskej moci znovu nadviazal na niť tradície tam, kde bola prerušená. Nebude to porážkou, ale skutkom pravdy, pokory a odvahy. Autorita a neomylnosť nástupcu kniežaťa apoštolov sa ukážu ako neporušené a znova potvrdené. V skutočnosti neboli úmyselne spochybňované na II. Vatikáne, ale paradoxne by k tomu došlo v budúcnosti, keď by budúci pápež napravil omyly, ktoré tento koncil dovolil, keď si zahrával s nejednoznačnosťou autority, ktorú (koncil) oficiálne poprel, že by mal, avšak veriaci - pod vplyvom hierarchie a hlavne koncilových pápežov - boli klamlivo vedení k chápaniu, že ju skutočne mal.
Chcel by som pripomenúť, že pre niektorých ľudí to, čo je uvedené vyššie, môže znieť neprimerane, pretože sa môže zdať, že to spochybňuje autoritu cirkvi a rímskych pápežov. A napriek tomu nikto nemal zábrany porušiť bulu sv. Pia V. Quo primum tempore zrušením z jedného dňa na druhý, celej rímskej liturgie, úctyhodného tisícročného pokladu doktríny a duchovnosti tradičnej omše, nesmierneho dedičstva gregoriánskeho chorálu a posvätnej hudby, krásy obradov a posvätných odevov, znetvorením architektonickej harmónie aj v tých najvýznamnejších bazilikách, odstraňovaním balustrád , monumentálnych oltárov a svätostánkov: všetko bolo obetované na oltári koncilovej obnovy coram populi (tvárou k ľudu), s priťažujúcou okolnosťou, že to urobil len preto, že liturgia bola veľkolepo katolícka a nezlučiteľná s duchom II. Vatikánu.
Cirkev je božská inštitúcia a všetko v nej by malo začať u Boha a vrátiť sa k Nemu. Nejde o prestíž vládnucej triedy ani o tvár spoločnosti alebo strany: tu ide o slávu Božieho majestátu, o to, aby nebolo utrpenie nášho Pána na kríži vyhlásené za neplatné, rovnako ako utrpenie Jeho Najsvätejšej Matky, krv mučeníkov, svedectvo svätých, večná spása duší. Pokiaľ z pýchy alebo poľutovaniahodnej tvrdohlavosti nevieme, ako rozpoznať omyl a podvod, do ktorého sme padli, budeme sa musieť zodpovedať pred Bohom, ktorý je rovnako milosrdný k svojmu ľudu, keď koná pokánie, ako je nezmieriteľný v spravodlivosti, keď nasledujú Lucifera v jeho non serviam.
Najdrahší doktor Lawler, vám a vašim čitateľom srdečne zasielam pozdravy a požehnanie nášho Pána, na príhovor Jeho a našej Najsvätejšej Matky.
[1] Generálne stavy: v roku 1789 zvolal francúzsky kráľ do Versailles zástupcov všetkých troch stavov; snem zohral rozhodujúcu úlohu pri vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie.
[2] Skupina konzervatívne orientovaných biskupov sformovaná počas prvého zasadnutia koncilu, ktorá obhajovala tradičné katolícke učenie. Mala asi 250-270 členov. Predsedom bol arcib. M. Lefebvre.
