Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce /k dobe pôstnej/
(Slovo o. patriarchu Eliáša)
V nedeľu pred začiatkom Veľkého pôstu budeme vo východnej cirkvi počuť časť z Matúšovho evanjelia: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6,14-21)
Už prorok Izaiáš spája pravý zmysel pôstu s odpustením: "Práve v deň, keď sa postíte, hoviete svojim záľubám a naháňate všetkých svojich robotníkov. Postíte sa len pre spory a hádky, aby ste mohli svojvoľne udrieť päsťou. Nepostíte sa tak, aby bolo počuť váš hlas na výšine. Či to je pôst, ktorý si želám? Deň, kedy sa človek pokoruje, kedy hlavu skláňa ako trstina, vrecovinu oblieka a popolom si podstiela? Dá sa toto nazvať pôstom, dňom, v ktorom má Hospodin zaľúbenie? Či pôst, ktorý ja si želám, nie je toto: Otvoriť okovy svojvôle, rozviazať jarma, dať ujarmeným voľnosť, každé jarmo rozbiť? Lámať svoj chlieb hladnému, prijímať do domu utláčaných, tých, ktorí sú bez prístrešia? Ak vidíš nahého, obliecť ho, nebyť ľahostajný k vlastnej krvi?"
Pred začiatkom Pôstneho obdobia nám Pán Ježiš kladie dôraz na odpustenie: „Ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy". Je to jediný komentár k modlitbe Otčenáša - odpúšťať.
Niekto nám spôsobí zlo, keď nás ohovorí, alebo nám niečo ukradne alebo nás podrazí - a z toho zla vznikne zranenie - z viny toho druhého. Ten druhý to mohol urobiť vedome alebo nevedome. Naša reakcia na to, že nám bolo ublížené, je zlá - nenávisť alebo sebaľútosť. Keď prijmeme túto politiku, ktorú starý človek - naša porušená prirodzenosť - prijíma automaticky, nastáva spojenie s tým zlom a zamotávame sa ďalej a ďalej ako do siete pavúka. Ako sme hlúpi! Naša reakcia by mala byť takáto: „Dobre, ten človek mi ublížil. Buď to urobil nevedome, a to sa stáva často aj mne - koľkokrát ja sám som chcel dobro a spôsobil som zlo - teda ja mu odpúšťam. Alebo to urobil vedome, a ak to aj skutočne vedome bolo, Boh to dopustil ako určité očistenie pre mňa - teda za to ďakujem a tomu človeku odpúšťam.“ Samozrejme, je potrebné byť opatrný, a nie to hneď druhému prehnane prejavovať. Musím mať vnútorný postoj odpustenia, aby som bol slobodný: „Boh to dopustil, ja si uvedomujem aj svoju vinu a prijímam to za to a za to a za to“. Ak to ten druhý urobil napríklad aj so zlobou a s plným vedomím, potom som si vedomý, že ho diabol podviedol, pretože ho počúval už skôr a dostal sa už do určitého štádia, že vedome koná zlo. Boh to dopustil, že mi spôsobuje utrpenie, ale aj jeho duša v hlbine túži, aby mu niekto pomohol, pretože jeho duša je na ceste do záhuby, preto mu odpúšťam a som si vedomý, že pre mňa je utrpenie, ktoré mi spôsobuje, šancou k svätosti a hrdinstvu. Človek však často miesto odpustenia a ďakovania živí nenávisti, urazenosti a pomstu. Ak v tom zostáva, diabol sa smeje, pretože v tomto stave voči nemu funguje prekliatie.
Ale vráťme sa k odpusteniu. Podmienkou odpustenia je, že človek sám ide do svetla. Vychádza z nenávisti, egoizmu, egocentrizmu a robí krok viery tým, že si uvedomí: „Zdrojom zla nie je ten človek, ktorý mi ublížil, on bol len médiom zla a ja som bol koľkokrát tiež nástrojom zla, svojvoľnosti a všelijakých iných hriechov. Ak mne Boh odpúšťa, aj ja musím odpúšťať, aby mi Boh odpustil aj v budúcnosti!“ A to je podstatná vec v našom vzťahu k Ježišovi, naša pravá múdrosť, lebo sa modlíme: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“
„Keď sa postíte, nebuďte utrápení ako pokrytci; tí zanedbávajú svoj vzhľad, aby ľuďom ukazovali, že sa postia; veru, hovorím vám, už majú svoju odmenu ...“
Starý človek, t.j. naša porušená prirodzenosť, túži po uznaní. O čo mne ide? Veď Boh ma vidí! Hrať sa na svätého, aby ma niekto uznával a adoroval mi ako svätému? Dobre, tak ale buď svätý, ani sa nemusíš naň hrať, buď ním, ale v skrytosti, Boh to vidí. Načo to robiť pred ľuďmi? "Už dostali svoju odmenu." Akú ja chcem odmenu - od ľudí, že ma budú do očí chváliť a za chrbtom ma ohovoria a ešte aj pridajú, čo nie je pravda? Keď človek dbá o ľudskú chválu, skončí v depresii.
„Ukladajte si poklady v nebi, kde ich neničí moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6,20-21)
My máme mať svoj poklad v nebi a naším najväčším pokladom má byť Ježiš sám. Ak to tak je, potom Ho staviame skutočne na 1. miesto v našom živote. On je ten najdôležitejší poklad, v Ňom sú všetky naše poklady. V ňom je plnosť múdrosti a poznania, ako hovorí Božie slovo. V Ňom je život večný: „Kto má Syna, má večný život, kto nemá Syna Božieho, nemá života“. A kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.
Urob si bilanciu
Je dobré si preto urobiť bilanciu: Kde je tvoj poklad a čo je tvojím pokladom? Čo, alebo kto? Je to tvoje ego, okolo ktorého sa točíš a zrádzaš Krista, alebo je to nejaké snívanie, túžba? Čo je tvojím pokladom? Ak nevieš, čo tvojím pokladom je, kde je potom tvoje srdce? Čo má pre teba najväčšiu hodnotu? Čo, alebo kto to je? Je to nejaká vec, túžba, osoba, alebo je to Ježiš? Ak je to On, potom v Ňom získavaš všetko. Ak je to márnosť, ktorá pominie, všetko stratíš. Veď čo je ľudský život? Každý z nás sme niekedy v minulosti boli na pohrebe. Čo z toho všetkého ostane? Dva metre hliny. Všetko tu na zemi je márnosť nad márnosť, ani halier si na večnosť neodnesieme. Aké zásoby si chceme zhromažďovať? Ako sme hlúpi! O čo v živote ide? Aby sme zachránili svoju dušu a ukladali si svoje poklady v nebi. Koľko tam mám do dnešného dňa tých pokladov? Nesmieme byť leniví, ale zhromažďovať svoje poklady tam, kde nám ich nikto nezoberie. A ako? Čo sú tie poklady v nebi? Sú to skutky našej viery.
Desiatok času
Ako dobre využiť čas Veľkého pôstu, ten čas najdrahší, ktorý je centrom celého roka? Čo robiť, aby v nás nastala zmena? Dávať desatinu času Bohu. Ak to niekto nemôže zrealizovať každý deň, tak aspoň v stredu a piatok dať Bohu desiatok času. Čo to znamená? "Vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a hovor so svojím Otcom nebeským". (Mt 6,6) V pôstnom období máme rozjímať predovšetkým o Ježišovom utrpení. Môžete sa modliť krížovú cestu, alebo 7 posledných Ježišových slov na kríži. Pán nás v dobe pôstnej volá pod kríž, aby sme sa pozerali do Ježišovej tváre, do Jeho očí, tam je univerzita lásky. Svoj pohľad máme uprieť na Ježiša ukrižovaného. Opäť si uvedomiť, že On je Boh, že On za moje hriechy zomrel! Čo On pre mňa vytrpel, čo On pre mňa urobil! A čo ja robím pre Neho? On urobil maximum, a ja tak málo! Pripomínam si, ako Ho bičovali, tŕním korunovali, ako Ho križovali. To všetko bolo za mňa. Tak Boh miloval svet - ma - že dal svojho jednorodeného Syna ... Desiatok času pre Boha treba využiť na vnútornú modlitbu, kde sa pred Pánom Ježišom cele odkrývame a kde mu zároveň všetko svoje vlastníctvo odovzdávame, a tak sme chudobní duchom. Keď je náš duch chudobný od všetkého vlastníctva, pomáha nám to k životu z viery. Jedine ten, kto je chudobný, môže žiť v závislosti na Ježišovi, žiť Jeho život poslušnosti a závislosti na nebeskom Otcovi. Desiatok času môžeme tiež využiť na štúdium Božieho slova, alebo na misiu, svedčiť niekomu o Ježišovi. Ale aj pri misii treba aspoň jednu hodinu denne hovoriť s Ježišom. On sám hovorí: "Nemohli ste aspoň jednu hodinu so mnou bdieť?" Aj v modlitbe je nutné realizovať slovo - zapri sám seba. Keď je človek lenivý, nepremôže vnútornú roztržitosť, môže aj celú hodinu snívať a nemá to zmysel. Každá modlitba je boj s roztržitosťou, so sebou, boj s duchmi, ktorí nechcú, aby človek získal skúsenosť so živým Bohom, aby zakúsil pravú slobodu a pravé šťastie, aby sa cele Bohu dával. Je potrebné, aby sme Jeho meno na modlitbe nielen vyslovovali, ale aby sme sa s Ježišom spájali, aby sme sa Mu cele dávali a každý deň aby sme Ho vedome, aspoň jednu minútu v modlitbe, opravdivo milovali. Prechádzajme si svoj život pohľadom pokánia a v pokore stojme pred Bohom.
Pôst
Začíname teda etapu doby pôstnej, v ktorej chceme zintenzívniť náš kresťanský život. Neznamená to, že 40 dní nebudeme nič jesť. Samozrejme je dobré, aby sme robili aj niečo s jedlom a sladkosťami. Máme sa postiť. Pán Ježiš sa tiež postil. Ľudia si ale niekedy myslia, že svätosť spočíva v tom, že človek vyzerá ako mŕtvola, samá kosť a koža. Taký ale vôbec nemusí byť svätý. Aj pohania, jogíni, sa postia, ale aby sa otvorili duchu temnoty. Pôst podľa Božej vôle disponuje k hlbšej duchovnej vnímavosti. Užitočným je, keď sa pritom človek má čas modliť, premýšľať nad Božím slovom. Pôstne "výkony" sú veľmi nebezpečné. Lepšie, keď sa človek stále postí v stredu a v piatok, prípadne aj v pondelok a naučí sa poriadku v jedle, aby nebol maškrtný, vyberavý, jedol zdravé jedlo, žiadne drahé špeciality, ale skromne. To je lepšie ako nejaké extrémy. V Božom slove je jasne napísané, že Božie kráľovstvo nie v jedle a v pití. Je dobré sa postiť, ale mať v tom určitý poriadok. Nemá zmysel, keď ste v psychickom napätí alebo v pracovnom vyťažení, robiť nejaké pôstne výkony. Skončilo by to výbuchom vo vzájomných vzťahoch. Buď by ste sa pohádali so ženou, manželom, alebo kričali na deti. K pôstu sú potrebné určité podmienky, máme ho spojiť s rozjímaním o základných pravdách viery. Kresťanskou tradíciou je, že v stredu a v piatok sa postilo po celý rok. V dobe pôstu sa každý snažil dať si predsavzatia navyše. Už niekoľko rokov máme skúsenosť s pôstnom rytmom, v ktorom potom môže človek tiež pokračovať po celý rok. Ide o pôst tri a pol dňa v týždni (porov. Zj 11). V čase pôstu dotyčný nič neje, len pije vodu. Postí sa od nedele večera do pondelka večera - 24 hodín; od utorka večera do stredy večera - opäť 24 hodín; od štvrtku večera do soboty do rána - 36 hodín. Celkovo je to 3,5 pôstnych dní v týždni. Nedeľa je dňom vzkriesenia, preto podľa starodávnej tradície sa v nedeľu nepostí.
Okrem fyzického pôstu je aj pôst duchovný: je dobré sa postiť od neužitočných, škodlivých informácií. Vyžaduje to disciplína očí aj disciplínu myslenia. Naše myslenie je ovplyvňované masmédiami, billboardami, rozhovormi s ľuďmi, ktorí myslia len na pozemské a márne veci a nemyslia a ani nehovoria o tých najpodstatnejších veciach, akými je smrť, Boží súd a večnosť. Sú ľudia, ktorí v čase pôstnom vypnú televíziu a celý čas sa na ňu nepozerajú. Malé deti, keď začala doba pôstne, si dávali na celý pôst program, ktorý sa volal "modrý život". Za každý splnený bod si každý deň vyfarbili modrý štvorček. Keď bod nesplnili, štvorček zostal prázdny.
1) boj proti lenivosti - keď mama budí - treba premôcť lenivosť a vstať
2) boj s pahltnosťou - odoprieť si bonbón a nechať si ho napríklad na nedeľu
3) boj so zvedavosťou - v čase pôstu sa nepozerať na televíziu, obmedziť využívanie mobilu, internetu ...
4) urobiť každý deň dobrý skutok, niečo niekomu pomôcť
5) modlitba - v priebehu dňa sa pomodliť modlitebné zastavenia (9:00, 12:00, 15:00, 18:00, 21:00), svätá hodina, ruženec ...
6) odprosiť, keby som niekomu povedal zlé slovo ...
Každý deň urobiť niečo pre Ježiša
Takéto predsavzatie si môže dať každý. Slúži na to, aby človek trénoval svoju vôľu. Robiť pre Ježiša aspoň konkrétne malé krôčiky, ako deti. Dať si konkrétny záväzok, alebo obnoviť svoje dobré zvyky. Každý deň môžeme Pánovi prinášať malé pokorovanie sa, vedieť odprosiť, aj keď sa do toho človeku nechce, trpezlivosť, malé obete, premoženie nejakého pocitu, sebaľútosti, horkosti, hnevu, chcenie niekomu vynadať... Cvičiť sa v praktickej blíženeckej láske, čo znamená, v znášaní chýb blížnych, v boji s kritickými a povyšujúcimi seba myšlienkami a tiež učiť sa na modlitbe prijímať blížneho v pokore tak, ako sa modlíme pri poklonách: "Bože, daj mi vidieť moje hriechy a neodsudzovať svojho brata (sestru)." Starý človek v nás má totiž zvláštnu normu: vina je u druhého, u mňa nikdy. Má aj svoj zákonník: brvno je v oku blížneho, v mojom nikdy. Takýto systém je v nás a človek ho nerozpozná, kým nezačne robiť kroky proti tomuto systému zla, ktorý drží blížneho, ale drží aj mňa. Starý človek stále chce, aby sa blížny už konečne poučil, aby už bol dobrý, predsa sa mu to už toľkokrát povedalo, ale stále dobrý nie je... Ja však musím začať od seba a nechcieť, aby začal blížny. Často krát si dávame dobré predsavzatia, urobíme si plán na celú pôstnu dobu, nadšene začneme - a na druhý deň je koniec. Preto je dobré si urobiť plán na jeden týždeň a potom v ňom pokračovať ďalší týždeň, alebo ho zmeniť, doplniť. Môžete si urobiť tabuľku na dobu pôstnu ako deti a poznačiť si - Pane, toto som v túto pôstnu dobu urobil alebo urobila z lásky k Tebe. Aspoň málinko, ale pre Teba!
Jeden sebazápor denne
„Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla.“(Rim 13, 11-12)
Je veľmi vážna doba. Čo môžeme v tomto boji robiť? Môžeme sa modliť a dávať Pánovi každý deň malinké obete. Ježiš hovorí: "zapri sám seba, vezmi svoj kríž a poď za mnou." Zapri sám seba - to si môžeme dať ako záväzok všetci. V konkrétnej situácii sa zastaviť: "Pane, teraz sa zapieram!" Chcem sa napr. niekam pozrieť - "Stop, to je zvedavosť, to je na škodu! Nepotrebujem to!" Ako je potrebné vedieť sa zaprieť! Je to moment, kedy človek niečo chce a namiesto toho urobí krok viery - zaprie sa. A v tom sebazaprení je víťazstvo. Je to moment, v ktorom mám šancu premôcť svoju vôľu a potom mám radosť z toho, že som sa premohol a mám z toho aj dobro. Človek, ktorý sa nenaučí premáhať sa, má samé problémy, sebaľútosti a depresie. Keď príde nejaká Chmura - opäť je potrebné sa naučiť aplikovať Ježišovo slovo: "zapri sa!", zriekni sa seba, daj Pánovi ten problém, nezostávaj v ňom!
Teraz je čas prebudiť sa zo sna, teraz je deň spásy!
Za sv. Augustína sa jeho matka Monika modlila mnoho rokov. Hovorila mu, aby činil pokánie, ale hriech bol silnejší. Hoci čítal Písmo, životy svätých a všetko teoreticky vedel, nemal silu urobiť ten rozhodujúci krok obrátenia. Jeho matka nemohla nič robiť, až potom mu Boh tú milosť dal. Raz chodil po záhrade, mal tam Písmo sväté, počul hlas: "Vezmi a čítaj." Otvoril Písmo a čítal: "Už nastala hodina, aby ste sa prebudili zo spánku; veď teraz je nám spása bližšie ..."On vykríkol: „Ale ja nemôžem!“ Zrazu začul hlas: „Mohli jiní, mohli jiné, a proč ne ty, Augustine?“ Z celého srdca zvolal: "Pane!" a urobil krok viery. To je ten moment zapretia sa. Preto sa máme v dobe pôstnej učiť zapierať sa v malých veciach. A za to malé zapretie dáva Boh veľkú milosť.
Je pred nami 40 denný, pôstny maratón. Je dobré mať predsavzatia, malé veci, ktoré by človeka viedli, aby sme s novým duchom mohli zakúsiť moc Ježišovho vzkriesenia v našom živote. Zakúsiť, že On je živý! Vo mne žije Kristus! Aby sme si mohli uvedomiť, že spolu s Ním sme boli vzkriesení a aby sme mali osobnú skúsenosť, že ten Duch, ktorý vzkriesil Ježiša, žije v nás. Zbierajme poklady v nebi a to nielen pre seba, vedieme boj za celý národ. Každý deň prinesme aspoň malinké zrieknutie sa z lásky k Ježišovi a pre spásu svojej duše i duše blížnych.
