Kristovo zmŕtvychvstanie v patristickej literatúre
Tento súbor je výber jednej z kapitol od prof. Dr. Višňovského z jeho knihy Resurrexit, z r. 1942.
Na prvom mieste uvádzam slová sv. Klementa, biskupa rímskeho (92 – 101), ktorý podľa svedectva sv. Ireneja (1) bol tretím nástupcom sv. Petra apoštola. Podľa Tertuliána (2) bol vraj ordinovaný Kniežaťom apoštolov samým a stal sa bezprostredným jeho nástupcom...V staroveku kresťanskom uvádzalo sa veľa spisov, ktoré mal napísať sv. Klement... Z toho (z Prvého listu Korinťanom – pozn. red.), uvádzam zopár slov:
„Rozjímajme, milí, ako nám Pán budúce vzkriesenie ustavične stavia pred oči, ktorého (vzkriesenie) prvotinami učinil Krista Ježiša, vzkriesiac ho z mŕtvych. Všimnime si, milí, vzkriesenia, ktoré bude svojho času. Deň a noc nám ukážu vzkriesenie: noc uľahne, vstane deň...“ (3)
Z apoštolských otcov prehovoril o našom probléme aj sv. Ignác z Antiochie (zomr. 107) a to v liste Magnézanom: „Želám si, aby ste boli opatrní a aby ste neupadli do osídel márnej náuky, ale aby ste mali plnú istotu o narodení, umučení a vzkriesení, ktoré sa stalo v čase prefektúry Pontského Piláta, čo učinil opravdive a nepochybne Ježiš Kristus, naša nádej, od ktorej nech vás nik neodvráti.“(4)
Podľa svedectiev, sv. Ignác bol žiakom sv. Jána apoštola a tretím biskupom antiochijským. Umrel mučeníckou smrťou, od nádeje, ktorá je v Kristu, „nik ho neodvrátil.“ Svoje listy napísal na ceste do Ríma (štyri v Smyrne a tri v Troade). List, ktorého zlomok uvádzame, napísal v Smyrne ako poďakovanie za pozdrav na poslednej ceste a ako posilnenie vo viere. (5)
Pekne píše aj v liste k Trallanom (v Lýdii): „Zatvrďte teda svoje uši, keď vám ktosi hovorí bez Ježiša Krista, ktorý z Dávida, ktorý z Márie, ktorý sa opravdu narodil, jedol a pil, opravdu trpel prenasledovanie pod Pontským Pilátom, opravdu bol ukrižovaný a zomrel pred očami nebeských, pozemských a podzemských, ktorý aj opravdu vstal z mŕtvych, vzkriesený svojim Otcom.“ (6)
Napokon v liste ku Smyrňanom bojuje proti bludárskym názorom: „Všetko toto pretrpel za nás, aby sme dosiahli spásy, aj opravdive trpel, ako aj opravdu vzkriesil seba samého, nie ako poniektorí neveriaci hovoria, že trpel iba podľa zdania...“ (7)
Z apologétov 2. storočia treba spomenúť predovšetkým veľkého polyhistora a riaditeľa katechetickej školy v Alexandrii, Origena (185 – 254). Tento veľduch kresťanského staroveku obrátil sa proti nebezpečnému nepriateľovi kresťanstva,... Celsovi, vo svojom diele „Contra Celsum“. Tu píše medzi iným: „Ovocie Kristovo a jeho učeníkov nie je klamstvo, ale spása duší, ktože povie, že klamstvom sa dosiahne, aby sa polepšoval život a zloba sa zo dňa na deň zmenšovala?“(8) Priamo klasické sú jeho slová a obdivuhodná jadrnosť, ktorou vyvracia mienku Celsovu o „víziách“ učeníkov Kristových: (uvádzame slov. preklad autorovho latinského textu z češtiny – pozn. red.) „Podľa Celsa sa niektorým o tom, čo si priali, aby sa stalo, zdalo vo sne a sen považovali za skutočnosť. Veriť, že sa im to zdalo vo sne, je nerozumné, ibaže by nemali zdravý rozum alebo to boli šialenci.“(9) Je to iste celkom moderná odpoveď aj dnešným zástancom halucinačnej teórie...
Veľký cirkevný historik, ktorého mienka je vzácna už pre jeho historický postoj a pre jeho veľkú učenosť, Euzébius, biskup Cézarejský (265 – 340)... jeho Historia ecclesiatica je pravým sústavným dielom cirkevne - historickým. Vzácne je však aj iné jeho dielo pod názvom „Demonstratio evangelica“, ktoré pochádza približne z r. 315 – 320 (10) a je pokračovaním jeho diela „Praeparatio evangelica“. V diele dokazuje, že Starý zákon mal charakter iba pred obrazný a že v Ježišovi sa vyplnili proroctvá. (11)
Euzébius potvrdzuje z charakteru apoštolov a z pudu seba zachovania, že Kristova smrť nastala skutočne, svedkami toho boli apoštolovia. „Teda oni nevideli smrť svojho majstra a že akou smrťou zomrel? Prečo teda po jeho najhanebnejšom zavraždení, o ňom, keď bol mŕtvy, prednášali svoju teológiu a vyčkali tú istú smrť? Ktože by si kedy vyvolil za hocijakú takú náuku zjavný trest smrti.“(12) Euzébius teda naznačuje, že apoštolovia vedeli, prečo zomierajú mučeníckou smrťou.
Sv. Ján Zlatoústy (344 – 407), ktorý „takmer vo všetkom podáva náuku dnešnej cirkvi“(13), dotýka sa nášho predmetu medzi iným aj v Homíliách ku Skutkom apoštolským, a to v úvode k nim. Dielo vzniklo v r. 388. (14)
„Keby Kristus bol zomrel a nebol by vstal z mŕtvych, ako by bolo možné, že tí, ktorí, kým bol živý, pre hroziace nebezpečie zutekali, už po jeho smrti zaňho tisícim nebezpečiam sa vystavujú? Aj ostatní síce všetci zutekali, Peter však aj prísahou ho trikrát zaprel, a kto ho trikrát prísahou zaprel a bol preniknutý bázňou pred biednou slúžkou, po jeho (Kristovej) smrti, chtiac nám skutkami samými dokázať, že vzkrieseného videl, natoľko sa razom zmenil, že sa nestaral o celý ľud (o židov)“(15) – totiž nebál sa nikoho. Chryzostom chce naznačiť, že takú psychologickú zmenu mohol zapríčiniť iba zázrak, akým bolo zmŕtvychvstanie Kristovo.
Sv. Augustín (354 – 430), biskup hiponský, veľduch nielen kresťanského staroveku, ale celých dejín ľudstva, zmieňuje sa o zmŕtvychvstaní Krista v diele „Enarrationes in Psalmos“, ktoré boli písané od roku 391, avšak v neurčitých intervaloch časových. (16)
Veľký cirkevný otec tu hovorí: „Za zemetrasenia vstal Pán, také zázraky sa stali okolo hrobu, že aj vojaci, ktorí boli strážcami, stali sa svedkami, ak len by ho chceli opravdu zvestovať, avšak tá lakomosť, ktorá viedla učeníka – sprievodcu Ježišovho (Judáša), zachvátila aj vojaka, strážcu hrobu. Dáme vám, hovoria, peniaze a „povedzte, že jeho učeníci prišli v noci a ukradli ho.“(17) Opravdu „vyčerpávajú sa samým myslením na to.“(18) Čo je to, čo si povedala, nešťastná chytráckosť?... Uvádzaš spiacich svedkov: iste ty sama si zaspala, ktorá skúmajúc tak veľké veci, si zlyhala. Keď spali, čože mohli vidieť? Keď nič nevideli, akýmiže sú svedkami?“
Nech nám postačia tieto úryvky z bohatého poľa cirkevných Otcov. Z nich najvzácnejší vyslovujú úplnú zhodu s vierou pracirkvi. Čo verili a vedeli Peter, Jakub, Ján a Pavol, to verili, o tom, boli presvedčení aj Klement, Ignác, Origenes, Euzébius, Chrysostom a veľký doktor Augustín. Prijali veľkonočnú zvesť od apoštolov a ich nástupcov, biskupov, a utvorila sa v nich veľkonočná viera práve tak, ako v očitých svedkoch života Ježišovho.
Poznámky
1, Adv. Haer. III., 3.
2, De praescr. Haer., c. 32.
3, Ep. Ad Cor. I. 24, 1. – Rouet de Journel, c. d., 13.
4, Ep. Ad Magnesios, 11. – RJ. 47.
5, Samsour, c. d., str. 21.
6, Ep. ad Trallianos, 9, 1. – RJ. 51.
7, Ep. ad Smyrnaeos, 2. – RJ. 63.
8, Contra Celsum, 2, 50. – RJ. 522.
9, Ibid., 2, 60. – RJ. 523. – Hoci Origenes tu neuvádza slovo „halucinácia“, predsa odsudzuje, podvracia teóriu vizionársku.
10, RJ., c. d., str. 236.
11, Samsour, c. d. str. 109. Sq.
12, Demonstr. Evang. 3, 5. – RJ. 665.
13, Samsour, c. d., str. 141.
14, RJ., c. d., str. 438.
15, In principium Actorum hom. 4, n. 8. – RJ. 1156.
16, Pozri Rouet de Journel, c. d., str. 518 (poznámka 1.).
17, Mt. 28, 13.
18, Žalm 63, 7. Vulgáta má: „defecerunt scrutantes scrutationes“. – RJ. 1471. (Má cit. Ps 63, 9.)
Literatúra:
Višňovský, M. Resurrexit. Zmŕtvychvstanie Kristovo vo svetle viery a vedy. Bratislava: Spolok katechétov a profesorov náboženstva, 1942, s. 155 – 159.
