Láska rozdávaním rastie
Tento príbeh nie je vlastne tak celkom o mne, i keď sa ma bytostne dotýka. Nie je ani o mojej sestre, či kamarátke. Počula som ho toľkokrát, že by mi azda mohol takmer zovšednieť. Na okolí ho pozná takmer každý a správanie hlavných aktérov sa považuje za samozrejmé – veď rozuzlenie predsa všetci poznáme.
Rozhodla som sa práve preto podeliť sa s ním i s vami; aby neupadol do zabudnutia, a aby som ním vzdala hold mame, ktorá „stojí za všetky drobné“ – svojej svokre a povedala jej i svojmu svokrovi aspoň takto to, na čo vždy, keď príbeh znova a znova počúvam, akosi zabúdam – VĎAKA VÁM!
Milé mamičky, len si to aspoň potichu priznajte – nech svoje deti akokoľvek ľúbite, v kútiku duše ste predsa len šťastné, keď vám detičky odrastú a vy máte zase trochu viac času sami na seba, svoje záľuby, koníčky, niekedy celkom prosté veci, na ktoré pri ostatných povinnostiach toho času akosi nezostávalo. A skúste sa teraz vžiť do situácie, že máte tri milé deti a keď to najstaršie začne chodiť na strednú školu, narodí sa vám štvrté. Nie celkom obvyklá situácia, ale poviete si – stáva sa. Zmierite sa s tým, že vás opäť čakajú nočné prebúdzania, zašpinené plienky, detský plač z postieľky vo chvíľach, keď by ste si chceli na chvíľočku sadnúť alebo potrebujete ostatným členom rodiny chystať večeru...
Čas však letí ďalej a aj posledné dieťatko odrastá. Na radosť celej rodiny sa zo škôlkarky stane školáčka. Medzičasom sa najstaršia sestra vydá, brat ožení, do rodiny pribudnú dve vnučky a novopečená babička i starký majú život v zabehaných koľajach...
A vtedy sa to stalo... Keď sa mala vydávať prostredná dcéra, niečo nebolo v poriadku. Všetky koláče pripravené na svadbu akosi nepríjemne páchli. Prečo to však cítila len ona? Po ďalších pár dňoch to už bola istota:
„Pán doktor, ja som tehotná!“
„Tehotná? Vo vašom veku je to už istotne meno pauza!
„Pán doktor, ja mám už štyri deti a som si istá, že som opäť tehotná.“
Doktor sa nechal presvedčiť aspoň na vyšetrenie – a to potvrdilo graviditu. Vtedy mala okrem spomínaných štyroch detí aj 47 rokov a pozemok, ktorý čakal na to, že si na ňom spolu s manželom postavia nový dom – bližšie k deťom. Riešenie bolo také jednoduché:
„Tak príďte pozajtra a doneste si prezuvky...“
Opatrovať vnúčatá, keď rodičia niekedy na ne práve nemajú čas, je jednoduchá vec, ale v takom vysokom veku mať ďalšie dieťa? Znovu ten istý kolotoč? A k tomu všetkému zdravotné riziká spojené s tým všetkým? A čo ak by sa nedožil ani toho, že pôjde do školy? Čo ak na nich ľudia v dedine budú ukazovať prstom? A keď pôjde za pár rokov do dôchodku, z čoho by vlastne dieťa vychovali?...
Keď sa spýtala manžela, či si má tie prezuvky zobrať so sebou, jednoznačne povedal, že nie. K doktorovi prišli spolu. Manžel sa spýtal doktora len na jedno – či je reálna šanca, aby tehotenstvo jeho manželka prežila bez ťažkostí. Lekár odpovedal, že určite, lebo je zdravá a silná. Nato mu pekne poďakovali a obrátili sa na odchod.
„Viete, koľké mladé ženy si predo mnou aj kľaknú, len aby sme im „to“ dali preč! A vy vo vašom veku...“, lekár v duchu zložil klobúk dolu.
„To“ teda zostalo v matkinom lone, usilovne rástlo a na svet prišlo len pár mesiacov pred svojou neterou a synovcom. Mamička – babička prežila bez zdravotných problémov, dokonca pomáhala počas tehotenstva na stavbe nového domu. „To“, iste poriadne zamiešalo svojim rodičom životné plány. „To“ sa napriek škodoradostným poznámkam niektorých ľudí stalo radosťou nielen pre svojich rodičov, ale aj pre celú rodinu. „To“ donútilo svojich rodičov odísť neskôr do dôchodku a snáď aj tomu vďačia za svoj životný elán a optimizmus. „To“ sa dostalo na medzinárodnú olympiádu z chémie a vyštudovalo s červeným diplomom vysokú školu. „To“ sa zhodou okolností stalo mojim milovaným manželom, ktorý sa svojim rodičom postaral o ďalšiu radosť v podobe desiateho vnúčaťa, hoci sa im naozaj ani nesnívalo, že sa z toho v takej dobrej pohode dožijú. Najmladšieho člena rodiny starí rodičia milujú aspoň tak ako všetkých ostatných. Láska rozdávaním rastie, preto jej v tejto rodine je stále dostatok pre každého, i každé ďalšie dieťa.
Píšem tieto riadky azda i preto, aby ľudia skôr pochopili, že „to“ nie je vec, ale človiečik. Veľmi malý, preto potrebuje viac našej lásky. Dal by Boh, aby sme jej vždy mali dostatok!
Kristína z Bojníc
(Z knihy Kto uverí mi? Slovenské matky svedčia o potrate, s. 77)
