Manifest slobodomurára – Vyjadrenie arcibiskupa Vigana k encyklike Bergoglia „Všetci bratia“
Už pri zbežnom čítaní textu encykliky "Všetci bratia" máte dojem, že ju napísal slobodomurár a nie Kristov námestník. Všetko, čo obsahuje, je inšpirované prázdnym deizmom a filantropizmom a vôbec nie niečím, čo je katolícke: Vari to nerobia aj pohania? (Mt 5,47).
Makroskopická a rozhodne zarážajúca je historická falzifikácia stretnutia sv. Františka so sultánom: Podľa pisateľa encykliky Chudáčik »neviedol dialektickú vojnu a nepredkladal náuky«; v skutočnosti slová svätého Františka, ktoré uvádzajú kronikári, znejú úplne inak: »Ak mi sľúbiš menom svojim a menom svojho ľudu, že prijmete Kristovo náboženstvo, ak vyjdem z ohňa nezranený, vstúpim sám do ohňa. Ak sa spálim, nech je to pripočítané mojím hriechom; ak naopak Božia moc mi dovolí vyjsť zdravý a nezranený, uznáte Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť ako pravého Boha a Pána, Spasiteľa všetkých.«
Nadprirodzená dimenzia je v encyklike úplne neprítomná, rovnako ako nevyhnutnosť príslušnosti k Mystickému Telu Kristovmu, ktorým je Svätá Cirkev, aby bolo možné dosiahnuť večnej spásy. Tu je tiež veľmi závažné skomolenie pojmu "bratstvo": pre katolíka je možné len v Kristovi, ak máme Boha ako Otca skrze krst (Jn 1,12), zatiaľ čo pre Bergoglia by sa uskutočnilo už obyčajnou príslušnosťou k ľudstvu.
Katolícky koncept "slobody náboženstva" je nahradený pojmom "náboženskej slobody", teoretizovanej 2VK; je nahradený zámenou božského práva Cirkvi na slobodu kultu, hlásania a spravovania, s priznaním práva na blud propagovaný nielen všeobecne, ale priamo kresťanskými národmi. Právo na pravdu nemôže byť zamenené s nárokom na blud. Cirkev má rodné právo na slobodu, zatiaľ čo falošné náboženstvá vôbec nie.
Zmätené sploštenie encykliky na rozprávanie o Covide potvrdzuje prispôsobenie sa zmýšľaniu globalistickej elity; zarážajúce je utkvelé naliehanie na jednotné zmýšľanie a univerzálne bratstvo spolu s odmietnutím legitímneho práva štátu chrániť vlastnú identitu nielen pokiaľ ide o kultúru, ale aj a predovšetkým o vieru.
Táto encyklika predstavuje ideologický manifest Bergoglia - jeho vyznanie slobodomurárskej viery a jeho kandidatúru na predsedníctvo jediného Univerzálneho Náboženstva, slúžky Nového Svetového Poriadku. Takéto svedectvo o podriadenosti mysleniu mainstreamingu si môže vyslúžiť potlesk Božích nepriateľov, ale potvrdzuje nezmieriteľné opustenie evanjelizačného poslania Cirkvi. Na druhej strane sme už počuli: »prozelytismus je slávnostná hlúposť«.
Bergoglio je falzifikátor skutočnosti. Príklad drzého zmýšľania, aké nemá obdoby. Na druhej strane je vynikajúcim expertom v znásilňovaní pravdy, práve tak, ako sa to deje v onej čínskej diktatúre, ktorá dáva kameňovať hriešnicu od nášho Pána (komunistický režim rozdával v školách knihu s niektorými epizódami z rôznych náboženstiev, medzi ktorými bola uvedená cudzoložnica, ktorú kameňoval sám Ježiš). Úplné znásilnenie textu komunistickým režimom má blízko k bergogliánskej cirkvi, ktorá sa neobmedzuje na súhlas, ale obsahuje aj samotný modus operandi.
+ Carlo Maria Viganò, Chiesa e post Concilio
