Modlitba nábožná - výber z kázni (XXXIII.)
Svätý Peter spomínal po celý život svoj s bolesťou na onú pamätnú noc, v ktorej Kristus sa v záhrade pod olivami modlil a krvou potil. Ako mu bolo ľúto, že vtedy miesto modlitby zaspal! Výčitka Kristova zabodla sa mu do srdca a stále ho sprevádzala. Bolesťou, ktorú sám niesol a cítil, chcel uchrániť iných. Miloval opravdivo stádočko Kristovo a keď ho chcel napomínať a varovať, napísal im: „...buďte rozumní a bdejte na modlitbách.“ (1 Pt 4, 7).
Varoval ich pred ospanlivosťou a nepozornosťou v modlitbe. Kresťan! Nedriem pri modlitbe! Nebuď pri nej roztržitý a nepozorný! Uvažuj o zmysle slov, ktoré odriekaš! Mysli na Boha! Kto pri modlitbe na Pána Boha myslí, hovoríme o ňom, že sa modlí nábožne. Iba nábožná modlitba má cenu. Najlepšou prípravou na modlitbu je cnostný život. Kto cnostne žije, myseľ jeho je už v stave, aby ušľachtilejším veciam sa venovala. Ale predsa každý ešte zvlášť pred modlitbou má myseľ svoju pripraviť a ju k Bohu obrátiť. Hore srdca! „Pred modlitbou si priprav ducha, nepočínaj si tak, ako kto pokúša Boha.“ (Sir 18, 23). Predstav si, že predstupuješ pred Boha, že chceš ho dôstojne osloviť a poprosiť. Keby si mal predstúpiť pred pozemského vladára, sústredíš k tejto audiencii celú svoju pozornosť, urovnáš si v mysli slová, ktoré chceš predniesť, predstúpiš slušne, pokorne, nebudeš sa dívať po stenách vladárovho príbytku a nebudeš počúvať, čo kto kde hovorí, ale upneš úplnú pozornosť iba k osobe vladárovej. Podobne čin, ak sa chystáš na audienciu, ktorú ti Boh v modlitbe ponúka, lebo pri tej chvíli je ochotný sa ti venovať, s tebou hovoriť a prosby tvoje blahosklonne prijímať.
Spomeň si, že Boh je u teba, že v jeho blízkosti je jeho Matka, svätí anjeli, že zvláštnu pozornosť ti venuje tvoj anjel strážny, a že celá táto svätá spoločnosť je ochotná ťa podporiť a do svojho stredu prijať. Pokiaľ zabúdaš na všetko pozemské a venuješ myseľ svoju veciam nebeským a pozdvihuješ myseľ svoju k Bohu, už do tejto vznešenej spoločnosti vstupuješ. Zanechaj všetko, čo by mohlo k roztržitosti viesť! Svätý Bernard pred modlitbou hovoril: „Počkajte vonku, myslenie nevhodné, zlé žiadostivosti, a náruživosti srdca, i vy, nezbedné žiadosti tela, ty však duša moja, vojdi do radosti Pána Boha svojho, aby si ... navštívila svätý chrám jeho.“
Svätá Luitgarda hovorila: „Musíme napodobňovať patriarchu Abraháma. Keď chcel obetovať syna svojho na hore Moria, nechal svojho osla, služobníkov a všetko, čoho nebolo k obeti potrebné, dole pod horou a povedal: „Až sa pokloníme, navrátime sa k vám.“ Ako Kristus vyhnal z chrámu predávajúcich a kupujúcich, tak máme i my pred modlitbou vyhnať z mysle všetky starosti o veci pozemské, o to, čo sme predali, alebo kúpili, netúlať sa myšlienkami po trhu, ale myseľ svoju sústrediť, s Bohom sa dať do rozhovoru a jeho chváliť, jemu ďakovať a jeho prosiť. Nemáme myslieť na to, čo sme pred modlitbou robili, ani na to, čo po nej konať budeme.
Pri modlitbe sa máme vyvarovať toho, čo k roztržitosti vedie. Máme pokľaknúť, ruky zopäť, na kríž alebo svätý obraz sa dívať a vôbec už celé svoje vonkajšie chovanie zariadiť, aby vnútornú pobožnosť podporovalo a ju roznecovalo. Nemáme si nič všímať, čo k roztržitosti vedie, nepočúvať, čo kto hovorí, nedívať sa, čo kto robí; srdce, oko, ucho a všetky zmysly máme odpútať od vecí všedných a pridržať ich a obrátiť sa do vnútornej svojej svätyne. Nemodlí sa ešte ten, kto nábožné slová odrieka, ale ten, kto o nich premýšľa. Prázdne slová hovoriť dokáže i papagáj. Máme myslieť na zmysel slov modlitby a ním sa zaoberať. Pokiaľ nás prepadne roztržitosť, máme sa hneď zasa spamätať a dušu svoju od nej očistiť. Stáva sa často práve dušiam najzbožnejším, že pri modlitbe najviac k roztržitosti pokúšaní bývajú. Je to vysvetliteľné – veď práve na tých pokušiteľovi najviac záleží. Samého Vykupiteľa, práve keď sa o samote na púšti modlil, trikrát pokúšal.
Ale ako Kristus s rozhodnosťou hovoril: „Odstúp odo mňa,“ tak má i kresťan rozhodne proti pokušeniu sa postaviť. Ak to má byť pri modlitbe, má z nej tým väčšiu zásluhu. Sv. Terézia tvrdí, že takáto modlitba, v ktorej musíme bojovať proti roztržitosti, môže byť záslužnejšia, pretože človek pri nej trpí. Sv. František Saleský hovorí: „Keby sme pri modlitbe nečinili nič iného, než zapudzovali roztržitosť a pokušenie, predsa sme modlitbu dobre vykonali, lebo Pán má zaľúbenie na našej dobrej vôli.“ Rovnako i nechuť, ktorú niekedy pri modlitbe pociťujeme, neuberá našej modlitbe cenu. Preto ani v takomto stave rozpoloženia mysle nesmieme sa prestať modliť. Čím tesnejšie sa k Bohu pripútame, tým bližšie sme u zdroja šťastia, tým skôr nás Boh vypočuje a tým štedrejší sa k nám ukazuje. Naopak – čím roztržitejšími a tým i Bohu odcudzenejšími sme, tým menej smieme očakávať priaznivého výsledku.
Sv. Cyprián správne hlása: „Ako môžeš žiadať, aby Boh dával pozor na teba, keď ani ty sám na seba pozor nedávaš?“ O takýchto ľuďoch platia slová Kristove: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.“ (Mt 15, 8). Z nábožnej modlitby má zisk nielen ten, kto sa modlí, ale i celé spoločenstvo katolíckych kresťanov – preto musíme mať záujem na tom, aby sme nielen sami zbožne sa modlili, aby aby podobne sa modlili i iní.
Všetko, čo platí o modlitbe súkromnej, platí samozrejme i o modlitbách a pobožnostiach verejných a spoločných – iba že vo zvýšenej miere. Spoločná modlitba má zvláštnu cenu, je zvlášť spoločným ziskom všetkých, a preto musíme sa zvlášť pričiniť a všetko vynaložiť, aby dôstojne a zbožne bola konaná. Robme radosť svojmu Bohu a buďme ako pri súkromných, tak i pri verejných modlitbách nábožní.
(Upravené z knihy od K. Balíka Druhá nedělní a sváteční čítanka z r. 1925)
Súvisiaci článok:
Púte – výber z kázni (XXXII.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/pute-----vyber-z-kazni--xxxii.-.html
