O PATROLÓGII (6. ČASŤ)
Evagrius
Patril medzi historikov. Bol scholastikom a právnym zástupca v Antiochii. Neskôr bol povýšený od cisára Tiberia II. (578-582) na úrad kvestora a od Mauritia menovaný bol čestným prefektom. Zomrel v Antiochii na konci storočia 6. Jeho obsiahla Historia ecclesiastica v 6 knihách je tiež pokračovaním Sokrata, Sozomena a Theodoreta. Počnúc r. 431 siaha až do dvanásteho roku vlády cisára Mauritia (do r. 594). Rozprávanie sa opiera o dobré pramene, svedčí o úprimnej láske k pravde a ortodoxnom zmýšľaní Evagriovom. V celku je dielo jeho najlepšou starou históriou nestorianizmu a monofyzitizmu.
Salvián
Narodil sa koncom IV. storočia pravdepodobne V Trevíri. Okolo r. 430 utiahol sa do kláštora lerinského, stal sa kňazom a zaoberal sa spisovateľskou činnostnou. Neskoršie opustil kláštor a usadil sa v Marseille, kde okolo r. 480 i zomrel. Z mnohých spisov, ktoré sa mu pripisujú, ostali len dve diela a 9 listov. Hlavné dielo je De gubernatione Dei alebo De praesenti judicio, v ktorom síce rozvláčne, ale s veľkou elokvenciou opisuje mravný úpadok rímskej ríše v V. storočí. Hovorí, že následkom mravného úpadku je aj politický úpadok ríše. Zo sv. Písma a z filozofie dokazuje Prozreteľnosť božiu, o ktorej existencii v súženiach za sťahovania národov často sa pochybovalo. Druhé jeho dielo Ad ecclesiam alebo Adversus avaritiam v 4 knihách vyšlo anonymne pod menom Timoteus. V ňom bičuje hlavnú chybu popredných ľudí tej doby —lakomstvo — a vyzýva ich k dobročinnosti; žiada, aby najmä bohatí duchovní zanechali po smrti svoje majetky Cirkvi, ktorá sa má starať o chudobných. Salviánove listy sú zväčša obsahu súkromného.
Svätý Avit, biskup Vienneský
Žil asi v rokoch 490-520. Tešil sa veľkej autorite u burgundských kráľov a usiloval sa uviesť kresťanstvo v novozaloženej krajine a upraviť jej úzky vzťah k rímskej stolici. Preto vydržiaval synody, bojoval proti arianizmu, nestorianizmu a eutychianizmu. Veľkú slávu si získal i ako básnik. Okrem menších zlomkov z jeho polemických diel proti rozličným kristologickým bludom, máme od neho dielo Libelli de spiritualis historiae gestis v 5 knihách. Básnickým vzletom opisuje v hexametroch stvorenie sveta, úpadok do hriechu, potopu sveta a prechod cez Červené more. V spise De consolatoria castitatis laude, písanom svojej sestre Fuscine, zvelebuje panenstvo. Máme od neho aj dve homílie a asi 100 listov, písaných panovníkom a významným osobnostiam tej doby. Listy majú veľký historický význam.
Svätý Fulgentius z Ruspe
Patril medzi afrických cirkevných spisovateľov. Bol rozhodným odporcom ariánizmu, avšak zároveň obratným obhajcom náuky sv. Augustína o milosti proti semipelagianizmu. Sv. Fulgentius bol najväčší teológ svojej doby. Pochádzal zo vznešenej rodiny africkej a nadobudol starostlivé vychovanie, venoval sa stavu mníšskemu. Po mnohých utrpeniach a prenasledovaniach, ktoré zakúšať mu bolo od Ariánov, po blahodarnej činnosti ako opát kláštora, sa potom stal okolo r. 508 biskupom malého prímorného mesta Ruspe v Afrike. Čoskoro nato bol so 60 inými katolíckymi biskupmi od ariánského kráľa Thrasamunda (496-523) poslaný do vyhnanstva na Sardínii. Roku 515 bol povolaný k dogmatickým rokovaniam do Kartága, kde horlivo pracoval pre vieru katolícku; pletichami Ariánov bol však r. 519 donútený znovu do vyhnanstva sa odobrať, z ktorého sa až po smrti kráľa r. 523 spolu s ostatnými biskupmi navrátil. Potom ešte desať rokov venoval sa v pokoji a izbe správe svojej diecéze († 533). Väčšina spisov Fulgentia sa zaoberá vyvrátením ariánizmu, ako napr. Contra Arianos, v ktorom odpovedá na 10 kristologických otázok Thrasamundom mu predložených, a tri knihy Ad Thrasamundum regem Vandalorum. V tomto druhom spise podvracia ďalšie námietky kráľove, učí o dokonalosti, o dvoch prirodzenostiach v Kristovi a hovorí, že pasibilita na zmeniteľnosť sa týkala len ľudskej prirodzenosti Kristovej. V diele De Trinitate (13 kníh) poučuje istého Félixa, ako má brániť katolícku náuku proti ariánom. Okrem toho napísal ešte mnoho väčších-menších spisov proti ariánom. Významné, hoci malé, je dielo De fide seu de regula fidei ad Petrum, v ktorom podáva celú dogmatiku. Od Fulgenca máme ešte 18 listov, dlhších rozpráv o panenstve, manželstve, pokání a o láske k blížnemu. 10 rečí je zväčša morálneho a biblického obsahu. Spomeňme z diel ešte napr. Výklady náuky o milosti, ktorými sa začal sv. Fulgentius zaoberať r. 520, keď skytickí mnísi v Carihrade, nie súc spokojní, že pápež Hormisdas nezavrhol úplne podľa ich prianí spisy Fausta z Reji, obrátili sa na biskupov afrických, vtedy na Sardínii prebývajúcich, a títo sa v zvláštnom liste synodálnom r. 523 proti náuke Faustovej vyslovili. Faustus učil semi – pelagiánske falošné názory. Fulgentius, ktorý podľa všetkého zostavil v mene biskupov tento synodálny list, sa podujal na ešte dôkladnejšie vyvrátenie náuky Faustovej v 3 knihách De veritate praedestinationis et gratiae Dei, ako aj v 7 knihách Contra Faustum. V náuke o milosti pridržiava sa Fulgentius úplne stanoviská Augustínovho; učiť s ním nepodmienenej pradestinácii a tiež o osude nepokrstených dietok prijíma jeho názor, takže právom nazvaný bol „skráteným Augustínom.“
Svätý Fortunát
Posledný rímsky básnik, narodil sa okolo r. 530 v severnom Taliansku v blízkosti Trevíru. Bol galským cirkevným spisovateľom. Právnické štúdiá vykonal v Ravene a už tam sa zapodieval básnictvom. Z povďačnosti, že sa uzdravil z očnej choroby, čo pripisoval orodovaniu sv. Martina Turského, navštívil jeho hrob v Galii r. 565. Pri tej príležitosti ponavštevoval aj najpoprednejších mužov Galie a ako stredoveký trubadúr chválospevmi sa odplácal svojim hostiteľom. Na dvore kráľa Sígiberta ostal 2 roky. Z príležitosti Sígibertovho sobáša s Brunhildou zložil epithalamium. Konečne na nahováranie Radegundy, vdovy po Chlotárovi I., a jej chovanice Agnesky zriekol sa potulného života, vstúpil v Poitiers do kláštora a stal sa kňazom. Roku 599 zvolili ho za biskupa v Poitiers. Ale skoro potom zomrel. Fortunát je najslávnejší básnik svojej doby. Neobyčajne poetický, vzletne ospevuje i najmalichernejšie veci každodenného života. Žil v priateľstve so všetkými vynikajúcimi mužmi svojej doby; úprimné priateľstvo ho spájalo najmä s Gregorom Turským. Stredovek si veľmi obľúbil jeho básne, ktoré formou sú síce antické, citovou náplňou však patria do stredoveku. Svoje menšie básne zozbieral do zbierky Carmina v 11 knihách a venoval Gregorovi Turskému. Ospevuje v nich hostiny a hostiteľov, cestovanie a miesta; ktoré ponavštevoval. Medzi básňami vynikajú 2 hymny: Pange lingua gloriosi lauream certaminis a Vexilla regis; ďalej skvelá je hymna na počesť Matky Božej Quem terra, pontus. Tieto 3 hymny pojala Cirkev do liturgie. Napísal aj 3 elégie, v ktorých vyslovuje žiaľ nad nešťastím kráľovského domu türinského. Epická báseň De vita s. Martini v 4 knihách zachovala sa len v skrátenom prepracovaní u Sulpicia Severa. Aj Ave Maria stella podľa mienky niektorých autorov pochádza od Fortunáta. Okrem básní napísal aj životopisy svätých tej doby (sv. Marcel, sv. Albín, sv. Germán, sv. Radegunda a iné).
Gregor Turský
Slávny „dejepisec Frankov“ Gregor Turský, pred vysvätením sa menoval Gregor Florentský. Narodil sa okolo r. 538 v Clermonte zo senátorskej rodiny galskej. Otec mu skoro zomrel; zbožnú výchovu dostal od strýca Gala, biskupa v Clermonte, a od jeho nástupcu Avíta. Roku 573 stal sa biskupom turským. Hoci jeho zdravie bolo chatrné, predsa svoju diecézu spravoval veľmi múdre. Staral sa nielen o duševný život, ale aj o dočasné dobro svojich veriacich. Vo svojom biskupstve uskutočnil mnohé stavby. Zomrel r. 594. I keď bol mnohostranne zaujatý, predsa bol aj spisovateľsky činný, hlavne na poli histórie. Reč jeho spisov je jednoduchá, provinciálna, tvorí prechod z latinčiny do románskych rečí, najmä do francúzštiny. Hlavným Gregorovým dielom je Historia Francorum v 10 knihách. V I. knihe podáva v krátkosti dejiny ľudstva od stvorenia sveta až po r. 400. V ďalších knihách opisuje cirkevné i štátne dejiny Frankov až po r. 591. Toto dielo je hlavným prameňom pre dejiny Frankov. Ďalej okolo r. 590 napísal Libri octo miraculorum, kde podáva zväčša životopisy svätých a galských mučeníkov. Spomína zázraky na hrobe sv. Martina Turského za Gregorovho biskupstva. Krátke dielo De cursibus ecclesiasticis je liturgická príručka.
Pápež Geláz I. (492—496)
Patril medzi cirkevných talianskych spisovateľov. Zachovali sa nám od neho početné listy a dekréty, ktorých počet pred nedávnom bol ešte značne rozmnožený objavom tak zv. britskej zbierky listov pápežských. Najznamenitejší dekretale Dereci piendis et non recipriedis libris, zoznam kanónu Písma sv., apokryfných a haeretických spisov (najstarší zoznam zakázaných kníh),atď., ktoré vraj vydal na synode rímskej r. 494, sú (podľa niektorých) nepravé. Jeho prvá časť, obsahujúca zoznam kanonických spisov biblických, patrí synode rímskej za pápeža Damaza r. 382; druhá podľa všetkého pápežovi Hormisdovi. Niektoré z jeho listov sú vlastne pojednania a zaoberajú sa hlavne odstránením rozkolu Accacianského. Homílie a hymny jeho sa naproti tomu stratili. Sacramentarium Gelasianum zachovalo sa vo vatikánskom rukopise zo stor. 7. a obsahuje omšové modlitby. Jeho súčasťou sú však i neskoršie prídavky, avšak základom siaha k pápežovi Gelaziovi, o ktorom je isté, že zostavil Sacramentarium.
Boetius Severinus
Najslávnejší taliansky filozof tej doby, narodil sa v Ríme okolo r. 480 zo starého kresťanského rodu Aniciov. V Ríme a pravdepodobne i v Aténach získal si znamenité vedecké vzdelane; ovládal grécku vedu a najmä filozofku. Ostrogótsky kráľ Teodorich si ho pre jeho vysoké vzdelanie veľmi vážil a povýšil ho spolu s jeho synmi na hodnosť konzulov. Koniec jeho života bol veľmi tragický. Obhajoval totiž svojho priateľa senátora Albina, ktorého obvinili z vlastizrady. Preto upadol i sám do podozrenia z vlastizrady. Dlho bol väznený, až konečne roku 525 ho popravili. Stredovek ho uctieval ako mučeníka, nazdávajúc sa, že podstúpil smrť pre vieru. Najväčšou Boetiovou zásluhou je, že prepracoval celú dovtedajšiu filozofiu. Preložil všetky Platónove a Aristotelove diela, vysvetľoval ich a spojil v jeden systém. Boetiove diela sa stali príručkami a základom stredovekej scholastiky. I teologicky bol činný a usiloval sa filozoficky preniknúť pravdy viery. Preložil a vysvetlivkami doplnil Aristotelovu Analytiku, spis De interpretatione, napísal komentár k Aristotelovým Kategóriám, k Porfyrovej Isagoge a k Cicerónovej Topike. Napísal filozofické spisy o sylogizmoch, o muzike, o aritmetike a o geometrii. Najslávnejším Boetiovým filozofickým dielom je De consolatione philosophiae v 5 knihách. Napísal ho v žalári krátko pred svojou smrťou. Sčiastky v próze, sčiastky viazanou formou dokazuje existenciu Prozreteľnosti božej a hovorí, že pozemské veci nemôžu urobiť človeka šťastným a blaženým; ale ani strata pozemských vecí nemá urobiť človeka nešťastným. Blaženosť pozostáva v snahe dostať sa k Bohu. Nakoľko v diele sa nevyskytuje nič špecificky kresťanského — nespomína meno Krista a Písmo sv. — novšie skrsla mienka, že Boetius nebol kresťan, alebo bol ním len podľa mena. Preto vraj jeho teologické spisy nie sú pôvodné. No kresťanský ráz diela je celkom zjavný, hoci niet v ňom citátov zo sv. Písma. V tej dobe autori vôbec radi brávali dôkazy pre teologické myšlienky zo starej filozofie. Toto Boetiovo dielo v stredoveku hodne prekladali, vysvetľovali a napodobňovali. Boetius napísal veľa teologických spisov o Najsv. Trojici, či o osobe a o dvoch prirodzenostiach v Kristovi. O pôvodnosti týchto diel niet nijakej pochybnosti, lebo jeho rovesník Kasiodor hovorí, že Boetius písal o Najsv. Trojici a proti Nestoriovi. Nanajvýš sa môže pochybovať o autenticite diela De fide catholica. Boetiova teologická zásluha je najmä v tom, že objasnil pojmy o prirodzenosti a o osobe a na tom základe podvracal kristologické bludy nestorianizmu a monofyzitizmu.
Kasiodor (Magnus Aurelius Cassiodorus)
Senátor, narodil sa r. 477 v Kalábrii. Jeho predkovia boli vysokými štátnymi úradníkmi. Sotva 20 -ročný stal sa ministrom kráľa Teodoricha, čoskoro prefektom Talianska a r. 514 konzulom. Vo vedení štátu získal si neobmedzený vplyv u Teodoricha i u jeho nástupcov. A práve tomu možno ďakovať, že za vlády ariánskych panovníkov katolíckemu obyvateľstvu sa viedlo dobre. Keď cisár Justinián zaujal krajiny Ostrogótov, Kasiodor sa uchýlil r. 539 na svoj majetok vo Vivariu do benediktínskeho kláštora a spravoval ho ako opát. Ostatok svojho života zasvätil cirkevnej vede a vyučovaniu svojich mníchov. Vytvoril diela, ktorými zachránil antickú vedu pre stredovek. Zomrel vo vysokom veku r. 570 v povestí svätca. Medzi spisy profánne patria Variae v 12 knihách, je to zbierka asi 400 úradných listín. V stredoveku stala sa táto zbierka vzorom úradného slohu. Chronica od stvorenia sveta až do r. 519. Dielo De origine actibusque Getarum v 12 knihách nezachovalo sa v pôvodine, len v menej podarenom výťahu Góta Jordána. De anima je kratšia rozprava o cene a duchovnosti duše. Kasiodor zastáva názor kreacianistícký. De orthographia podáva mníchom pokyny, ako majú odpisovať knihy. Teologické spisy: Hneď po vstúpení do kláštora Kasiodor napísal komentár k žalmom, aby svojich mníchov oboznámil s hlbokým obsahom každodenne recitovaných žalmov. Institutiones divinarum et humanarum actionum v 2 knihách je teologická príručka, z ktorej mnísi — keďže nebolo teologických škôl — mali čerpať potrebné teologické poznatky. I. kniha je úvodom do teologického štúdia, hlavne do sv. Písma, II. kniha chce poskytnúť teológovi potrebné svetské vedomosti (7 slobodných umení trivium a quadrivium). Complexiones je výklad k statiam Skutkov apoštolských a Apokalypsy. Historia ecclesiastica tripartita v 12 knihách, upotrebovaná v stredoveku ako príručka cirkevných dejín, podáva dejiny Cirkvi podľa cirkevných historikov Sokráta, Sozomena a Teodoreta.
Jakub zo Sarugu
Bol biskupom v Batnai. Narodil sa v roku 451 v Curtam na Eufrate v oblasti Sarug. Podľa tradície študoval v Edesse. Pravdepodobne v rokoch 502-503 bol zvolený za periodeuta, čo bol cirkevný úrad rovnocenný s úradom chórového biskupa. Podľa Jakuba z Edessy bol za biskupa vysvätený až v roku 519. Je známy hlavne svojimi poetickými dielami, ktoré komponoval v metrickej reči. Zomrel v roku 521.
Výber z kázni:
„Syn Panny, učiň, aby som hovoril o Tvojej Rodičke, lebo vyznávam, že hovoriť o Nej prekračuje moje sily. Pieseň obdivu ma prehovára, aby som o Nej teraz hovoril, a vy, rozvážne, s láskou počúvajte ušami duše. Tajomstvo Márie ma tak vzrušuje, že musím ukázať svoj obdiv, Vy, namiesto toho, rozvážne pripravte svoje mysle. Najsvätejšia Panna ma dnes povoláva, aby som o Nej hovoril, očisťme teda náš sluch Jej prekrásnym tajomstvom, aby sme ho nezneuctili. Ty si druhým nebom, v Tvojom lone býva Pán nebies a z Teba zažiaril, aby vyhnal temnoty sveta. Požehnaná si medzi ženami, lebo skrze Teba bolo zo zeme vykorenené prekliatie, a trest zatratenia, Tebou počínajúc, bol zmazaný. Cudná si a čistá, krásou svätosti naplnená, príliš malé sú moje ústa, aby Ťa velebili slovami. Dcéra chudobných, ktorá si sa stala Matkou Pána kráľov a dala si bohatstvá chudobnému svetu, aby z nich žil. Loď, ktorá priniesla z domu otcovho poklady a dobrá, rozliala na svete bohatstvá, ktorých bol pozbavený. Dobré pole, ktoré bez rozsievača (semena) vydalo bohaté snopy, na ňom, nezoranom, vyrástla skvelá úroda. Druhá Eva, medzi smrteľníkmi si zrodila Život, splatila si a roztrhala dlžobný úpis Evy, svojej matky. Dievča, ktoré pomohlo padlej prarodičke, pozdvihlo ju z hlbokého úpadku, do ktorého ju uvrhol had (satan). Ľahšie je opísať slnko ako svetlo a teplo, než s náležitou úctou rozprávať o tajomstve Márie. Je snáď možné farbami namaľovať kruh lúčov, ale slová rečníkov Jej krásu nevyčerpú (...) Na všetky ženy pohliadol náš Pán, chtiac zostúpiť na zem, avšak vybral jednu, ktorá bola najkrajšia medzi nimi. Prizerajúc sa Jej, našiel v Nej pokoru a svätosť, dobré myšlienky a dušu ponorenú v obdive Božstva, a srdce čisté, i myšlienky o dokonalosti; preto ju vybral, plnú čistoty a krásy. Z nebies zostúpil a v Nej sa ubytoval, v požehnanej medzi ženami, lebo medzi Jej spoločníčkami nenašiel žiadnu, ktorú by s Ňou mohol porovnať. Ona bola pokorná, čistá, krásna, nepoškvrnená. Nikto iný, iba Ona jediná sa stala hodnou, aby bola Jeho Matkou. (...) Bola rozvážna a plná Božej lásky, lebo náš Pán nebýva tam, kde nepanuje láska. (...) Požehnaná si Ty, ktorú prijal Svätý Duch, očistil, učinil svätyňou, a Pán nebies si Ťa vzal za príbytok. Požehnaná si, lebo trvá ohromná krása Tvojho panenstva, a Tvoje meno žiari na veky. Požehnaná si, lebo skrze Teba splynula radosť na synov Adama, skrze Teba zdvíhajú sa padlí, vyhnaní z Otcovho domu. (...) Požehnaná si, v Tvojom malom a obyčajnom lone sa ubytoval On - Veľký -, ktorý napĺňa nebesá príliš malé pre Neho. Požehnaná si, lebo si zrodila Predvečného, a Ten zrodil Adama; skrze Teba sa dokonáva obnova už zostarnutých vecí.“
Anastasius Sinaita
K odporcom Monofyzitov patril tiež Anastasius Sinaita, kňaz-mních a opát na vrchu Sinaj, opúšťal však častejšie samotu a mal v Egypte a v Sýrii dišputy s bludármi a židmi a obhajoval aj spismi náuku cirkevnú s takou horlivosťou, že bol „novým Mojžišom“ nazvaný. († po roku 700). Z početných jeho spisov zachovali sa Viae dux, návod na hájeniu katolíckej pravdy proti súčasným bludom, najmä proti rôznym odvetviam monofyzitizmu. Interrogationes et responsiones, spis z časti určite podvrhnutý, podáva odpovede na 154 otázok o najrozličnejších predmetoch exegetických, dogmatických, morálnych a asketických s mnohými dokladmi od Otcov. Anagogicae contemplationes in hexaemeron lib. XII, z ktorých však je vytlačených len prvých 11 kníh v latinskom preklade, pojednávajú o hexaemeri, o sobote, o dvoch stromoch a štyroch riekach rajských, o Adamovi a Eve, o následkoch ich hriechu a vypudení z raja. Spis sám obsahuje síce mnohokrát nevhodný výklad alegorický, ale tiež mnoho cenného a svedčí o vrúcnej láske spisovateľovej ku Kristovi a jeho cirkvi. Popri týchto väčších spisoch zachovali sa nám od Anastázia ešte niektoré menšie pojednania a reči.
Chronicon paschale
Pochádza z prvej polovice storočia 7. Je jedna z najobsiahlejších kroník svetových, a siaha od stvorenia sveta až do r. 629. Meno uvedené dal jej Ducange, pretože u každého roka udáva cyklus veľkonočný a vôbec všíma si cirkevné sviatky. Spisovateľa hľadať možno v radoch kléru carihradského, v okolí patriarchu Sergia (610-638) za cisára Heraklia. Pre najstaršie doby prameňmi boli Julius Afrikanus a Eusebius a až v posledných desaťročiach je samostatná a väčšieho významu.
Liber pontificalis
Dielo pre dejiny pápežov najvýznamnejšie, skladá sa z biografických skíc a siaha až do stredoveku. Pápeži sú podľa časového postupu zoradení a k menu každého z nich pripojené sú poznámky o ich pôvode, trvaní ich pontifikátu, disciplinárnych dekrétoch, cirkevných stavbách, niekedy tiež o cirkevno-politických udalostiach, na konci však vždy o počte svätení od nich udelených, o mieste a dobe ich uloženia a o trvaní uprázdnenia. Spočiatku sú poznámky tieto krátke a písané triezvym lapidárnym slohom, od 4. storočia stávajú sa obšírnejšími, v 8. a 9. stor. niektoré biografie tvoria malé zväzky. Prvé vydanie spisu povstalo okolo r. 530 tým, že neznámy spisovateľ katalóg Liberianský, zoznam pápežov siahajúci až k Libériovi († 366), značne rozmnožil a v ňom pokračoval až do Félixa III. (IV .) (526-530) Vo výťahu zachovala sa nám práca vo Felicianskom a Kononskom katalógu, ktorý (ako) posledný pokračuje v dejinách pápežov až po Konóna († 687). Celé dielo siaha až do Štefana V. (r. 891). Vydanie Duchesenovo podáva tiež nasledujúce životopisy pápežov až do Martina V. († 1431) Staršia časť diela je obsahom chudobná a nespoľahlivá, za to druhá, mladšia časť od 6. až do 9. stor., je v celku prameňom prvého usporiadania.
Liber diurnus romanurum pontificum
Objavuje sa v tradovanej podobe ako kniha formulárov pápežskej kancelárie. Je otázne, či spis pochádza z konca VI. stor. a bol používaný do polovice XI. stor. ako oficiálny formulár, alebo to bola len cvičná kniha pre vyučovanie kancelárskych úradníkov. Dielo je dôležitým cirkevným a dejinno – právnym prameňom, v ktorom viacero častí pochádza ešte z obdobia spred Gregora I.
Svätý Izidor Sevillský
Ako sv. Ján Damaský dôstojne uzaviera dlhý rad gréckych sv. Otcov, podobne zakľučuje Izidor Sevillský poradie sv. Otcov a Spisovateľov západných. Bol mladším bratom sv. Leandra, arcibiskupa Sevillského, ktorý si získal najväčších zásluh o návrat Vizigótov k viere katolíckej na treťom národnom sneme v Tolede r. 589. Izidor bol vychovaný v kláštore, kde si osvojil reč latinskú, grécku a hebrejskú a dôkladné teologické vzdelanie. Okolo r. 600 sa stal nástupcom svojho brata na arcibiskupskom stolci Sevillskom, v ktorom úrade sa horlivo pričiňoval, aby škody ariánizmom spôsobené vyliečil, život cirkevný povzniesol, upevňoval cirkevnú disciplínu, staral sa o cirkevnú vedu zakladaním vedeckých škôl, nové kláštory na pestovanie života rehoľného zriadil a potrebnými prostriedkami ich obstaral. Posledná väčšia udalosť z jeho života je štvrtý národný koncil v Tolede r. 633, na ktorom predsedal. Pred smrťou rozdal celý svoj majetok medzi chudobných a sám si obliekol rúcho kajúcnosti. Po 36. ročnej požehnanej pôsobnosti zomrel r. 636. Už za života bol sv. Izidor považovaný za najväčšieho učenca svojej doby a obnoviteľa vedeckého života v Španielsku. Svojimi spismi položil klasické vzdelanie latinského sveta ako duchovný kvas do sveta germánskeho a zachránil okrem toho pred úplným zánikom mnohé zlomky starších spisovateľov.
V diele spisu Sententiae (Myšlienky) prezrádza svoje predstavy o biskupovi. Podľa nich má biskup začínať program svojho povolania od seba: sebazaprením, poníženosťou a vzorným životom. Veriacim má vedieť vykladať pravdy kresťanskej viery a má sa o nich starať ako dobrý pastier, ktorý opatruje svoje ovce, alebo ako lekár, ktorý sa stará o svojich pacientov. Najväčším a najvplyvnejším zo spisov Izidorových sú Etymologiae, zvané niekedy „Origines“ v 20 knihách. Je to encyklopédia profánnej aj cirkevnej vedy. Rozdelenie, ako aj vydanie diela tohto opatril jeho priateľ Braulio, biskup zo Saragossy. Tri prvé knihy obsahujú 7 slobodných umení, IV. rozpráva o medicíne, V. kniha, s nadpisom De legibus et temporibus, podáva svetové dejiny až po cisára Heraklia, VI. obsahuje teologickú vedu, VII. náuku o Cirkvi a VIII. o herézach. V IX. knihe znova podáva svetskú vedu, a to o človekovi, o geografii, o kozmológii, o rozličných ľudských zamestnaniach a o vojne. Predmety usporiadal abecedne. Vysvetľuje ich najprv etymologicky (odtiaľ názov celého diela) a potom podáva o nich poznatky podľa stavu vtedajšej vedy. Dielo je zostavené z excerptov (výpiskov z literár. diel) a v stredoveku bolo pravou studnicou vedy. K hlavnému dielu sa družia Libri duo differentiarum. V I. knihe De differentiis verborum vysvetľuje 610 synonymných slov, V II. De differentiis rerum podáva teologické definície a vysvetľuje teologické pojmy. Z historických spisov zmienky zaslúžia: Chronicon, krátka svetová kronika od stvorenia sveta až do r. 615, ďalej Historia de regibus Gothorum, Vandalorum et Suevorum, kronika Vizigótov s krátkymi prídavkami o dejinách Vandalov a Suevov a konečne De viris illustribus, je vlastne pokračovaním diela Hieronymovho a Gennadiovho. Obsahuje 45 ka¬pitol, z ktorých prvých 11 pochádza pravdepodobne už z V. storočia; ostatné sú istotne dielom Izidorovým. Napísal ho v rokoch 616¬ až 618. Z početných teologických spisov lzidorových významnejšie sú: Libri tres sententiarum, akási učebnica dogmatiky a morálky, zostavená z výrokov cirkevných autorít, zvlášť sv. Augustína a Gregora Veľkého, a ďalej dve knihy De officiis ecclesiasticis;(O cirkevných úradoch), v ktorých hovorí o liturgickom slávení sv. omše v Španielsku, o sviatkoch, o cirkevných úradoch a askétoch. Svoju starostlivosť o povznesenie života rehoľného, ktorý považoval za kolísku a útočisko vied, prejavil Izidor zostavením Regula monachorum. (Mníšske pravidlo). Predstavuje v ňom dobre premyslený a rozvážny súhrn najlepšej mníšskej tradície Východu a Západu.
Uveďme ešte teologickú prácu De fide catholica contra Judaeos (O katolíckej viere proti Židom). V nej sa venuje kristológii a dokazuje Židom, že starozákonné predpovede prorokov sa splnili na Ježišovi Kristovi a v ňom sa naplnili všetky Božie prisľúbenia dané Bohom vyvolenému národu. Dejinám cirkevnej literatúry slúži kniha De viris illustribus (O slávnych mužoch). Synonyma alebo De lamentatione animae (O náreku duše) je rozhovor človeka, sužovaného životnými ťažkosťami, so svojím rozumom. Je to príručka duševnej spásy.
Hoci sv. Izidor Sevillský ani jedinou originálnou myšlienkou neobohatil teologickú vedu (v jeho spisoch, okrem niektorých historických je málo originálneho; že ide väčšinou o súhrny alebo prepracované reprodukcie), jednako zaslúžene nosí honosný titul „cirkevného učiteľa“, ktorým ho Cirkev poctila v XVIII. storočí. Mal neobyčajné nadanie jednoducho, jasne, temer hravo podávať katolícku náuku. Písal po latinsky, hoci latinčina bola cudzími vplyvmi už veľmi pokazená, aj sám primiešaval do nej cudzie slová, a predsa sú jeho definície na podiv presné. Papri Boetiovi, Kasiodorovi a Gregorovi Veľkom je naozaj „učiteľom stredoveku“.
Výber z diela Z kníh Sentencií sv. biskupa Izidora:
„Zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva. Modlitba nás očisťuje, čítanie poučuje; obe sú dobré, ako možno robiť oboje. Ak nemožno, potom je lepšie modliť sa ako čítať. Kto chce byť stále s Bohom, má sa často modliť a často aj čítať. Lebo keď sa modlíme, hovoríme my s Bohom. Keď však čítame, hovorí Boh s nami. Každý pokrok vychádza z čítania a z rozjímania. Lebo čo nevieme, učíme sa čítaním, a čo sme sa naučili, rozjímaním si natrvalo osvojujeme. Čítanie Svätého písma prináša dvojaký osoh: obohacuje rozum a človeka odpútaného od svetských márností privádza k láske voči Bohu. Pri čítaní pôjde o dve veci: ponajprv ako rozumieť Písmu a potom ako ho s úžitkom a vážnosťou podávať. Lebo každý sa musí najprv usilovať pochopiť, čo číta, až potom bude schopný odovzdať, čo sa naučil. Horlivý čitateľ sa bude viac usilovať konať podľa toho, čo číta, ako iba poznať. Lebo nevedieť, po čom by si mal túžiť, je menšie zlo, ako nekonať podľa toho, čo si poznal. Teda ak čítame preto, že túžime poznať, tak potom, keď spoznáme, čo je správne, musíme zasa konať podľa toho, čo sme sa naučili. Nik nemôže pochopiť zmysel Svätého písma, ak sa ním dôverne nezaoberá, ako je napísané: „Miluj Božiu múdrosť a ona ťa vyvýši, preslávi ťa, ak ju objímeš.“ Čím vytrvalejšie sa niekto zaoberá Svätým písmom, tým plnšie poznanie z neho čerpá. Je to tak ako so zemou: čím viac sa obrába, tým väčšiu úrodu prináša. Niektorí majú rozumové nadanie, ale zanedbávajú čítanie; a tak pre nedbalosť pohŕdajú tým, čo mohli čítaním poznať. Iní zasa majú lásku k poznaniu, prekáža im však ťarbavosť ducha. No oni vytrvalým čítaním poznávajú to, čo nadaní, ak sú leniví, nepoznajú. Ako ten, čo ťažko chápe, ale ak sa usiluje, dostane odmenu za dobrú vôľu, tak zasa ten, čo nevyužije rozumové nadanie, ktoré dostal od Boha, zaslúži si odsúdenie, lebo opovrhuje darom, ktorý dostal, a hreší lenivosťou. Učenie, aj keď vnikne do uší, bez pomáhajúcej milosti sa do srdca nikdy nedostane. Novonok síce ohromí, ale vnútru neosoží. Božie slovo, ktoré vniká do uší, zasiahne hlbiny srdca iba vtedy, keď sa Božia milosť dotne vnútra mysle, aby chápala.“
Zdroje:
Špirko, J.: Patrologia, Život, spisy, a učenie svätých otcov. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.
Špirko, J.: Patrologia, Život, spisy, a učenie svätých otcov. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1995. (Reedícia vydania)
Samsour, J.: Základy patrologie se zvláštním zřetelem k dějinám dogmat. Brno : Tiskem a nákladem papežské knitiskárny benediktínů rajhradských, 1908.
Mordel, Š.: Patrológia, pojednanie o živote a diele starokresťanských cirkevných Otcov a spisovateľov. Spišské podhradie : Katolícka univerzita v Ružomberku, 2009.
Jakub zo Sarugu, Homília I. (fragment)
SV. IZIDOR SEVILLSKÝ biskup a cirkevný učiteľ.
https://katolici.szm.com/ZIVOTOPISY/April/Izidor_Sevillsky.html
