O rúhaní - Výber z kázni (XXX).
Kto sa dopúšťa rúhania? Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že ten, kto potupne hovorí o Bohu a jeho svätých alebo o svätých veciach, ktoré sú určené k službe Božej. Dopustil sa ho kráľ Baltazár, ktorý pil so svojou družinou pri hostine z posvätných nádob, ukradnutých z Jeruzalemského chrámu. Dopustil sa ho lotor, visiaci na ľavej strane kríža, keď volal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“(Lk 23, 39).
Dopustil sa ho roľník, ktorý rukou hrozil k nebu a Bohu sa vyhrážal, keď mu suché obilie náhle zmoklo, skôr ako ho mohol schovať do stodoly. Dopustil sa ho otec, ktorý v hneve, že mu odviedli syna (na vojnu), vrátiac sa z mesta, pozhadzoval doma sväté obrázky zo stien.
Dopúšťa sa ho, kto posmešne a potupne hovorí o viere, cirkvi, cirkevnom zriadení, cirkevných služobníkoch*, sviatostiach, zneuctieva posvätené sochy a obrazy s úmyslom, aby potupil osoby, ktoré predstavujú, neúctivo sa vyjadruje o svätých, o Panne Márii a zneuctieva posvätené miesta. Rúhanie sa stať môže slovom alebo písmom. Treba podotknúť, že rôzne myšlienky, ktoré by sme na prvý pohľad nazvali „rúhavými“, ktorými často i osoby najzbožnejšie sú obťažované, nie sú hriešne, pokiaľ však s nimi nesúhlasíme a s nimi sa so záľubou nezaoberáme. Hriešnymi by sa ale hneď stali, keby sme ich ochotne hostili a proti nim sa nevzpierali. Inak je tomu u rečí a skutkov – tie sú vždy hriešnymi.
Naša mravouka radí rúhanie k najťažším hriechom. Svätý Hieronym tvrdí, že rúhanie je ťažší hriech, než krádež a vražda. Všetky iné hriechy prirovnané k rúhaniu, zdajú sa byť malými, lebo obracajú sa iba nepriamo proti Bohu, kdežto rúhanie obracia sa proti Bohu priamo. Hrubosť a neúctivosť k ľudom je veľmi nepekná, ale hrubosť voči Bohu svedčí o neobyčajnej zvrhlosti a skazenosti. Boh rúhanie vždy trestal, trestá a trestať bude. V Starom zákone bol za rúhanie trest smrti. „Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať Pánovo meno.“ (Lv 24, 16). (Boží Syn a Spasiteľ, Pán Ježiš, v Novom zákone zmierňuje túto prax, v stati o hriechu proti Duchu Svätému: „Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali...Mk 3, 28).
V prvých dobách kresťanských predpisovalo sa verejným rúhačom za pokánie, že museli po sedem nedieľ pri verejných službách Božích, majúci remene okolo krku, pred kostolom bez plášťa a bosí stáť. Mimo to museli sa po sedem nedieľ po sebe, každý piatok o chlebe a vode postiť, nesmeli kostol navštevovať a museli podľa možnosti dvoch alebo troch chudobných vyživovať. Ak sa tomuto pokániu nepodrobili, nesmeli nikdy do kostola vkročiť, a odopieral sa im cirkevný pohreb.
Vo Ľvovskej nemocnici ležal ťažko nemocný. Bol zaopatrený. Keď prijal sviatosť umierajúcich, napísal na lístok: Rakovina môjho jazyka je trest za rúhanie.
V panskom lese stínali isté stromy. Bol piatok. Keď v blízkej dedine zvonili o tretej hodine, zastali na chvíľu a modlili sa. Dohliadajúci poľovník sa však na nich rozkričal: „Chlapi, neleňošte a pracujte!“ Druhý deň stínali zasa a usilovne pracovali, lebo poľovník na nich dozeral. Zrazu náhle jeden strom spadol, zasiahol ho a usmrtil.
V meste Trapani na Sicílii prechádzali sa v júli r. 1862 štyria vojaci po chodbách kláštora minoritského, v ktorom boli ubytovaní. V rohu chodby visel obraz nepoškvrneného počatia Panny Márie. Keď ho zazreli, rúhali sa mu a zohavili ho. Keď sa vrátili do svojho príbytku, zrútil sa na nich náhle strop, takže traja z nich prišli hneď o život a štvrtý, smrteľne ranený, zakrátko zosnul po nich.
Rúhanie máme mať v ošklivosti. Židia, keď ho počuli, na znamenie veľkého zármutku, roztrhávali svoje rúcha. Nemáme sa ho sami dopúšťať a nemáme ho trpieť a schvaľovať u iných.
(Žiaľ, na Slovensku je veľmi rozšírený hrozný zlozvyk kliať, rúhať sa Bohu, Ježišovi i jeho svätej Matke, hovoriť ich sväté mená nadarmo. A preto prichádza veľký trest na takýchto ľudí a ich rodiny. Katolícky kresťan sa má chráni tohto zlozvyku a hriechu. V prípade, že túži po odstúpení a spáse, nech si vzbudí dokonalú ľútosť a prosí Boha, aby ho oslobodil v mene Ježiša Krista od tohto hriechu či návyku.
Meno Ježiš a meno Nebeského Otca, či Ducha Svätého máme s bázňou a živou vierou vyslovovať, chváliť a oslavovať, nie sa im rúhať. Božie slovo nás na mnohých miestach povzbudzuje:
„Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú. Chráň ich a nech sa radujú v tebe, čo tvoje meno milujú.“ (Ž 5, 12)
„Na teba sa spoľahnú tí, čo tvoje meno poznajú, veď ty, Pane, neopúšťaš tých, čo ťa hľadajú.“ (Ž 9, 11)
„Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno (meno Ježiš), bude spasený.“ (Rim 10, 13)
„Uponížil sa,(Pán Ježiš) stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.“ (Fil 2, 8-11)
„Ním (jazykom) dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji. Vari prameň chrlí tým istým otvorom vodu sladkú aj horkú? Vari môže, bratia moji, figovník rodiť olivy alebo vinič figy? Ani slaný prameň nemôže dávať sladkú vodu.“ (Jak 3, 9-12)
(Upravené a doplnené z knihy od K. Balíka Třerí nedělní a sváteční čítanka z r. 1929)
Súvisiaci článok:
O nebi - výber z kázni (XXIX.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-nebi---vyber-z-kazni--xxix.-.html
*Pozn. Dnes, keďže je všeobecná apostázia (odpad od viery) v oficiálnej „katolíckej" štruktúre, treba rozlišovať medzi pravovernými Božími služobníkmi, a apostatmi či heretikmi, popierajúcimi katolícku vieru a morálku. Katolík nemá a ani nesmie byť poslušný takej hierarchii, ktorá zradila Krista i Cirkev. (K nej patrí pseudo pápež a arci heretik František a s ním spojení cirkevní predstavitelia.)
