O tajomstvách viery
(Výber z kázni - XI.)
Základom našej viery je učenie o Najsvätejšej Trojici. Viera učí, že je jeden Boh, že v Bohu sú tri osoby, a že tieto tri osoby tvoria podivuhodnú a pre nás nevyspytateľnú jednotu.
Kam sa katolícka viera dostala, tam zakotvilo i učenie o Najsvätejšej Trojici, a čím viac prenikalo srdce, tým viac toto tajomstvo bolo uctievané.
Ako je možné, že tri osoby tvoria jednotu, je nám nepochopiteľné. Náš rozum je slabý, aby to obsiahol. A predsa, pokiaľ chceme byť pravovernými kresťanmi, musíme sa podrobiť tomuto Božiemu tajomstvu a prijať ho vierou. Mimo tajomstvo Trojice obsahuje naša viera ešte niektoré iné, ako napr. tajomstvo vtelenia Syna Božieho, premenenie chleba a víno na Telo a Krv Pánove a ďalšie. Aj tie musíme oddane prijať.
Veľké tajomstvo vtelenie Syna Božieho pre našu spásu nikdy žiadny ľudský rozum nepochopil a nepochopí, a predsa bez neho zrútila by sa, a navnivoč upadla celá veľkolepá budova našej svätej viery.
Tajomstvá viery pochopiť nemôžeme, lebo sa týkajú neviditeľného Boha, ktorý nás stvoril a nás vysoko prevyšuje. Medzi Tvorcom a stvorením predsa musí byť rozdiel. Nesmieme popierať a zvrhovať tajomstvá z toho dôvodu, že ich nechápeme. Jednali by sme hlúpo. Veď okolo nás je toľko vecí, ktorým nechápeme, a predsa nehovoríme, že nie sú. Kto by nechcel tajomstvám veriť, pretože ich nechápe, podobal by sa slepcovi, ktorý by hovoril: Slnko neexistuje, pretože ho nevidím. Vieme, čo je svetlo, čo elektrina, čo vzduch, či zemská príťažlivosť? Ako je možné, že v obilnom zrnku spí steblo a nový klas, v ovocnom jadierku celý strom? Koľko záhad sme trochu ukázali; vidíme ich, uznávame, ale nerozumieme im. Mnohé veci i v prírode zostávajú pre nás tajomstvom a predsa im veríme. Keby sme ich neuznávali, ľudia by nás nazvali bláznami. Právom hovorí sv. Alfonz: „Nechápeme veci zmyslové, ako magnet môže priťahovať železo, ako zo zrna vyrastá klas, ako sa z vajca rodí vtáča – tak ako by sme sa nemali čudovať, že božské tajomstvá sú pre nás nepochopiteľné?“
Zahľaď sa napr. i na hviezdnaté nebo! Pred tebou sa rozprestiera úžasné tajomstvo. Vidíš tisíce hviezd a ak začneš nad tým premýšľať, až hlava sa ti zatočí... Malé iskriace sa bodky sú v skutočnosti ohromné telesá tisíce krát väčšie ako naša zemeguľa. Niektoré sú vzdialené, že svetlo potrebuje milióny rokov, než z nich k nám doletí... Ústa zamĺkajú a rozum je už úplne skrotený. A ešte má niekto odvahu hovoriť: „čo nechápem, tomu neverím?“ Ako možno pochopiť Tvorcu, keď nemôžeme pochopiť ani stvorenie? Ako možno pochopiť Neviditeľného, keď ani viditeľné veci nemôžeme chápať?
Ako v obore telesného sveta sú tajomstvá, tak sú a povedzme priamo – musia byť veci, ktoré síce nie sú proti rozumu, ale sú nad rozum. Musia byť veci, ktoré žiadny človek, ba ani anjel, nemôže pochopiť.
K najväčším velikánom sveta rátame i svätého Augustína. Tento neobyčajne bystrý a učený muž premýšľal o tajomstve Najsvätejšej Trojice, ale nemohol ho rozumom svojim vystihnúť. A tu zrazu, prechádzajúc sa po morskom brehu, zahĺbený do rozjímania, uvidel malého chlapca, ktorý na brehu prelieval morskú vodu do malej jamky v piesku. „Čo tu robíš?“ Pýta sa ho. „Chcem preliať more do tejto jamky“ – odpovedá chlapec. „To predsa nedokážeš“ – Augustín. A chlapec na to: „Skôr prelejem more do tejto jamky, ako ty vyskúmaš tajomstvo Najsvätejšej Trojice.“ Po týchto slovách chlapec zmizol, a svätec pochopil, že týmto videním mu dal Boh najavo, že jeho úsilie je márne.
Žiak verí učiteľovi, čo mu hovorí, aj keď jeho slabý rozum všetko nechápe; slepec verí vidiacemu, že ho vedie po dobrej ceste, a zveruje sa jeho vedenie. Hla, matka cirkev, ktorej Boh zveril veci jasné i nejasné, berie ťa za ruku, vykladá ti, čo sama prijala od Pána, predkladá ti, čo máš veriť. Boh, ktorý nemôže klamať, vložil do jej lona plnosť pravdy, a preto jej dôveruj. (V súčasnosti katolícku Cirkev a vieru už nereprezentuje oficiálna cirkevná hierarchia spojená s Vatikánom, lebo zradili a zmenili základné pravdy katolíckej viery – pozn. red.)
Prijmi celú vieru s mysľou pokornou a podrob sa jej! Podrob sa i tajomstvám! Kto pevne v tajomstvá verí, pochopí celú duchaplnú sústavu našej svätej katolíckej viery. Isteže sa však nezakazuje, aby sme o tajomstvách rozjímali, alebo na ne mysleli, práve naopak – s pokornou mysľou o nich rozjímať, vierou ich prijať, duchovnému životu s Kristom, veľmi prospieva.
Niektoré články viery našim očiam sú zahalené, aby sme mali zo svojej viery i zásluhy pred Bohom. Veriť, v čo vidíme a chápeme, nie je síce nič ťažkého a ani nič záslužného, ale veriť tomu, čo nevidíme a čo nechápeme, v tom je práve zásluha. Obeta a samozrejme i zásluha je v tom, podrobiť svoj rozum tam, kde sa vzpiera.
Keď sa Pán Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, po svojom vzkriesení ukázal apoštolom, okrem Tomáša, a keď tento apoštol až potom v neho uveril, keď sa mu Kristus po druhý raz za jeho prítomnosti zjavil, počul z úst Ježišových slová: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20, 29) Kristus teda blahoslavil tých, ktorí veria, hoci nevidia, ani nechápu.
Ó, Pane Ježišu Kriste, chcem pevne veriť všetkému, čo si nám zjavil, aby som tiež mohol byť blahoslaveným.
(Balík, K. Druhá nedělní a svéteční čítanka, 1925, s. 162 - 166)
