My ako katolíci veríme a prijímame pravdu o očistci, že buď človek má očistec tu na zemi, keď žije skutočne z viery, alebo musí prejsť očistením v očistci, ak si však zachová základ, ktorým je Kristus - ako je napísané v liste Korinťanom: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“ (1 Kor 3, 11 – 15)
Kto postavil základ, ktorým je Kristus, bude spasený. Záleží však ešte na tom, kto z čoho na tomto základe stavia - buď z drahého kamenia, zlata, striebra, alebo z dreva, slamy, trávy ... To všetko prejde skúškou ohňa. A čo neobstojí, zhorí. Čiže ide o očistu od nalepenia sa na márnosť. Teda očista je veľmi dôležitá - aby sme mali čisté myslenie. Ak si je človek toho vedomý, vchádza do Božej prítomnosti, žije z viery a denne si uvedomuje v modlitbe, že je tu len pútnikom, že to čo je za ním, už sa nevráti, a čo je pred ním, nemusí byť. Človek sa nemusí dožiť zajtrajšieho dňa. Smrť príde ako zlodej. Čiže my máme žiť tak, ako by sme mali dnes, v túto chvíľu, odísť na večnosť. Preto konáme aj zastavenie počas dňa v biblických časoch: o deviatej, o dvanástej, o pätnástej, o osemnástej hodine, po dvadsiatej prvej hodine večer, kedy vzbudzujeme dokonalú ľútosť. Pretože v minúte smrti nebude nič dôležitejšie, než len opakovať meno Božie. "Kto bude vzývať meno Božie, bude spasený." A múdry je ten, kto počíta so smrťou. Nie ten, kto pozná nejaké filozofie alebo má všelijaké znalosti ako nejaká encyklopédia informácií. Tým spasený nebude. Spasený bude ten, kto počíta so smrťou a žije podľa toho, kto sa drží jedinej Cesty k spáse, ktorou je Ježiš. Kto vzýva meno Pána - Jehošua, čo znamená "Pán je spasenie".
(BKP)
