Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame...
Pokiaľ totiž neodpúšťam, ani mne nemôže byť odpustené. Ale stop! Ja, keď si uvedomím moje previnenia voči blížnym, že sa za nich nemodlím, že som ľahostajný k ich spáse, že im nedávam dobrý príklad, že hovorím prázdne či hnevlivé slová atď., tak by som mal v duchu a niekedy i v realite, prosiť svojich blížnych o odpustenie. Ja mám pocit viny voči druhému, a keď si uvedomím, že on, ten druhý, mi tiež ublížil, tak to je pre mňa akoby tromf, že i ja mám šancu. Niečo za niečo!!! Teda, keď ja môžem odpustiť, tak mám zásluhy a potom sa môžem v pravde modliť prosbu Otčenáša: Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame... Nám odpusť, mne i tomu, kto mi ublížil. A ja teraz odpúšťam a ako by som aj za neho odpúšťal, čím ho niekto zranil a takúto pravdivú prosbu Otčenáša Pán počuje. Pokiaľ ja pravdivo odpustím a pokorím sa, Pán mi dá veľký pokoj. Odpustenie, istota a pokoj závisia na mojej viere, ktorá je spojená s pokorou.
(BKP)