Ohlasovať Krista, dedičstvo františkánskych prvomučeníkov
Tento rok uplynulo 800 rokov od zrodenia pre nebo, 5 františkánskych mučeníkov, zabitých 16. januára 1220 v Maroku, kam ich poslal sv. František z Assisi. Ich svedectvo rovnako ako stretnutie sv. Františka so Sultánom, tvorí dnes často zanedbaný základ: Nevyhnutnosť hlasáť Krista všetkým národom, vrátane moslimov. Pripomínať sa budú predovšetkým v diecéze Terni-Narni-Amelia, odkiaľ pochádzajú títo slávni mučeníci, ktorých relikvie sú uložené v bazilike sv. Antona Paduánskeho.
Toto výročie má veľa spoločného s 800. výročím stretnutia sv. Františka so sultánom Al-Kamilom. Zvláštne aspekt, ktorý ich spája a tvorí ich základ, je životne dôležitý: Hlásať Ježiša Krista všetkým národom a obzvlášť moslimom. Je vhodné pripomínať tento základ, lebo vo veľkej časti súčasnej „cirkvi“ je zamlčovaný a prehliadaný z dôvodu mylne poňatého "ekumenického dialógu", ktorý úplne stratil poňatie o hlásaní jediného a pravého Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý jediný vysvetľuje, prečo päť mučeníkov darovalo bez váhania svoj život.
Bol to osobne svätý František, ktorý obrátil Bernarda a jeho druhov počas svojho kázania v roku 1213 v mestách strednej Umbrie, a pritiahol tak jedného po druhom na cestu nasledovania Krista. A bol to tiež Chudáčik z Assisi v Porciunkule, počas generálnej kapituly 1219, kedy im zveril úlohu odísť do Maroka a hlásať evanjelium. Ako čítame v kronike, ktorú napísal anonymný autor tej doby, František ich vyzval, aby »vložili v Bohu svoje nádeje. On vás povedie a dá vám silu v každej vašej potrebe «. Členom skupiny bol tiež brat Vitale, určený za jej hlavu, bol však už starý a musel sa vzdať cesty do Afriky pre ťažkú chorobu, ktorá ho postihla v Kráľovstve Aragony.
Misia pokračovala pod vedením Bernarda, najlepšieho znalca arabčiny. Pätica prišla do Coimbry na portugalskom území, kde ich prijala kráľovná Urraca, uchvátená ich hlbokou vierou. Potom v Alenqueru spoznali sestru kráľa Alfonza II., Sanchu Portugalskú, veľmi zbožnú abatyšu (bola blahorečená 1705), ktorá ich presvedčila, aby zmenili svoj odev a mohli tak bez problémov pokračovať vo svojej ceste. Tá sa začala vstupom do Sevilly, vtedy ešte pod moslimskou nadvládou. V meste Andalúzia boli bratia osem dní hosťami kresťanského obchodníka a ten čas prežili v modlitbách, aby získali dostatok sily pokračovať bez veľkých problémov vo svojej ceste. V habitoch nového strihu sa odobrali do hlavnej mešity v Seville a začali hovoriť o Ježišovi, pravom Bohu, ale boli považovaní za bláznov a zbití. Bez toho, aby stratili odvahu, podarilo sa im získať prijatie u sultána. Keď ich počul hovoriť o katolíckej viere ako jedine pravej, dal ich zatvoriť do veže a mal pokušenie odseknúť im hlavy. Ale nakoniec na radu jedného šľachtica im dovolil odísť do Maroka podľa priania, ktoré vyslovili, ale nariadil im, aby už nekázali. Bratia sa vydali na cestu do Afriky sprevádzaní Donom Pedro, portugalským princom. A hneď od prvého dňa v Marakéši bez obáv z nebezpečenstva zahájili dielo evanjelizácie.
Práve Bernard začal kázať na voze cestou k miestnemu sultánovi, ktorý ich len vyhnal z mesta a rozkázal im, aby sa nalodili v Ceute a vrátili do kresťanského Španielska. Ale bratia nedbali príkazu, zostali v Marrákeši a pokračovali v kázaní. Tentoraz ich sultán prikázal hodiť do jamy, aby tam zomreli hladom a smädom. Zostali tam tri týždne a mimoriadne udalosti, ku ktorým dochádzalo, presvedčili vladára, aby ich prepustil. Ukázalo sa, že bratia sa po pôste cítili lepšie ako predtým. Sultán opakoval príkaz odísť do Ceutu, ale bratia sa vymkli kontrole doprovodu a znova hlásali evanjelium. Keď prepukla vnútorná vzbura kmeňov v Maroku, Don Pedro rozhodol, že sa pridajú k zmiešanej skupine moslimov a kresťanov, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že by sa mohli stať obeťou násilia. Revolúcia bola potlačená a počas dlhej spiatočnej cesty im hrozila smrť smädom. Bernard vzýval Boha, vykopal na púšti jamu, z ktorej vyrazil výdatný prameň, ktorý všetkých napojil, a zaistili si tak zásobu vody. Po návrate do Marrákeša pre opätovné hlásanie Ježiša Krista, uvrhol sultán bratov do väzenia, kde boli do krvi zbičovaní. Jeden hodnostár menom Abozaida (snáď sultánov syn), ktorý bol na púšti svedkom zázraku, ale nemal najmenší záujem o obrátenie, sa ich však opýtal na dôvod ich húževnatosti. »Prišli sme sem, aby sme vám oznámili pravdu: aj keď nám neveríte, z Božej milosti vás zo srdca milujeme«.
Pytateľ pokračoval vo svojich otázkach, ale odpovede o Najsvätejšej Trojici a Ježišovi Kristovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život, ho priviedli k zúrivosti. Boli zbičovaní a prinútení stráviť noc v putách a ráno boli privedení k sultánovi. Ten obdivoval ich statočnosť a snažil sa ich presvedčiť, aby prijali islam, a ponúkal im pocty, poklady a päť mladých žien. Ale nepochodil, a tak 16. januára 1220, po niekoľkonásobnom odmietnutí sa sultán rozhodol, že ich sám popraví. Telá a useknuté hlavy piatich mučeníkov boli zachránené pred ďalším masakrovaním davu vďaka veľkej búrke, ktorá umožnila kresťanom získať drahocenné pozostatky. Don Pedro ich dopravil do Portugalska a nakoniec sa rozhodol, že uloží ich telá v chráme Sv. Kríža v Coimbre, kde sa o ne postaral jeden mladý kanonik menom Fernando. Nikto ešte netušil, že vstúpi do dejín ako sv. Anton Paduánsky. Príklad vernosti Kristovi piatich mučeníkov ho presvedčil, aby vstúpil k františkánom a nasledoval príklad Bernarda a jeho druhov, až k mučeníckej smrti. Pán však mal s ním iné plány.
Keď sa k sv. Františkovi dostala správa o mučeníctve, po ktorom sám túžil, svätec vyhlásil: »Teraz môžem povedať, že mám päť menších bratov«. Tiež sv. Klára z Assisi, keď sa dozvedela o mučeníkoch, vyslovila svoju túžbu odobrať sa od Afriky a získať palmu mučeníctva. Dokumentujú to aktá jej svätorečenia.
Boli to všetci svätci, ale predovšetkým to boli osoby telom aj dušou hlboko zamilované do Ježiša Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, túžiaci kráčať v jeho šľapajach a hlásať jeho slávu pre dobro duší. Kiež svätí Bernard, Oton, Peter, Akursio a Aditivito, nám vyprosujú túto vieru a lásku.
(Relikvie sv. mučeníkov v Padove)
Zdroj: TU
Súvisiaci článok:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/frantisek---sluzobnik--nadeje--v-maroku-.html
