Pravdivé pokánie a medziľudské vzťahy
Bez pravdivého pokánia sa rozpadne ako rodina, tak kláštorné spoločenstvo a človek je nešťastný, pretože za hriechmi sú sily temnoty. Od nej sa nedá oddeliť inak, než vchádzaním do svetla, do pravdy a priznaním si svojich hriechov. To je prvý krok pokánia. Potom je potrebné ich dať Ježišovi. Boh sa skláňa k tým, ktorí sa pravdivo kajajú a chodia pred Ním ako deti, ale nie k tým, ktorí síce hovoria, že sú Božie deti, avšak s pokáním nemajú nič spoločné.
Keď nastane konflikt, a nikto nerobí pokánie, duch urazenosti a "svojej" pravdy zostáva v rodine, v kláštore ... potom je z toho rozvod, rehoľníci utekajú z kláštora ... Ten duch utečie len pred pravdivým pokáním, preto pokánie je životnou nutnosťou. Pokiaľ však vyznajú svoje hriechy Ježišovi, potom môžu ďalej spolu pracovať a reagovať na seba.
(BKP)
