Pravdivosť, ktorá vedie pod Kristov kríž
Pravdivý postoj nás nesmie viesť k depresiám. Máme byť pravdiví, priznávať si svoje hriechy, ale bolesť z pravdy o sebe nás musí viesť pod Kristov kríž, kde vyznávame: "Ježišu, Ty si zomrel za mňa, za moje hriechy! Ty ma miluješ!" Máme sa pozerať na Ježiša ukrižovaného z lásky k nám, a nie len na seba a na svoju biedu. Je potrebné vidieť celú pravdu - svoj hriech, ale aj Božiu záchranu. Boh Otec sa rozhodol ma zachrániť, dal svojho Syna. Ježiš za mňa zomrel a ja nechcem, aby Jeho krv tiekla nadarmo. Chcem prijať Jeho obeť za mňa. Pokiaľ si človek len prizná svoje hriechy a zostane v chmúrach a depresiách, potom príde diabol a je to ešte horšie, než keď bol v zaslepenosti a nepriznával si ich.
Pravá pokora je, že si človek uvedomí svoju biedu, svoje hriechy, ide pod kríž a dá ich Ježišovi. Ak si ich nechá a nejde pod kríž, tak je to pasca! Je to tá polovičná cesta, ktorou šiel Judáš, kedy povedal: "Zradil som Spravodlivého!", vrátil peniaze, ale potom mal prísť pod Kristov kríž, alebo aspoň k apoštolom a vyznať: "Zradil som Ježiša!" A kajať sa. Ježiš by mu odpustil a mali by sme svätého apoštola Judáša. Ale on to neurobil. A táto Judášovina je v každom človeku. Je to jeden z charakterových čŕt starého človeka. S tým musíme počítať a musíme sa s tým vysporiadať, pretože inak je to cesta, ktorá končí zúfalstvom a peklom, nielen zradou! Áno, my Krista zrádzame svojim hriechom, a to tisíckrát, ale máme robiť pokánie tak ako Peter. On síce zradil, ale potom horko plakal a išiel za Ježišom.
(BKP)
Súvisiaci článok:
