Prenasledovaní kresťania v staroveku – VIII.
Svätí Epipodius a Alexander
V meste Lyone žili dvaja mladíci: Epipodius a Alexander; prvý bol rodom Grék, druhý Lyončan, obaja boli kresťania a zo stavu vysokého. Od malička žiadali si trpieť pre Krista, a preto sa rozvážnosťou a skutkami milosrdenstva neprestávali pripravovať na smrť mučenícku. Keď vypuklo prenasledovanie kresťanov, tak najskôr ušli a skryli sa. V jednom neďalekom mestečku dostalo sa im u istej kresťanskej vdovy príbytku, kde domnievali sa byť bezpečnými; avšak nepriatelia vysliedili ich, načo boli ihneď lapení a bez súdneho vyšetrovania do žalára uvrhnutí; lebo meno «kresťan» platilo vtedy za zločin najväčší.
O tri dni privedení boli pred sudcu. Priznali sa jedine k tomu, že sú kresťania. Tu rozzúril sa ľud pohanský a sudca hnevlivo zvolal: «K čomu boli teda muky doterajšie, keď ešte stále hovorí sa o Kristu?» I dal mladíkov hneď od seba odlúčiť, aby sa k stálosti nepovzbudzovali, a potom vyšetroval Epipodia, ktorý bol mladší, hovoriac k nemu: „Kiež by tvrdohlavosť tvoja nebola ti príčinou smrti! My klaniame sa bohom nesmrteľným, ktorým klaňajú sa všetky národy, áno i cisári; my ctíme ich plesmi, spevmi, hrami a radovánkami. Vy klaniate sa človeku ukrižovanému, ktorému nemožno užívaním takých radostí zaľúbiť sa. On zavrhuje radosť, miluje pôst a cudnosť a zatracuje telesnú rozkoš. Čo dobrého môže vám spôsobiť ten, ktorý sám pred znectením a smrťou nemohol sa zabezpečiť? Hovorím ti to preto, aby si opustil ten spôsob života a užil šťastia tohto sveta i radostí veku svojho.“ — Epipodius však na to: «Pokryteckou tvojou útrpnosťou nijako necítim sa byť pohnutý. Ty teda nevieš, že Ježiš Kristus, náš večný Pán, keď bol ukrižovaný, zase z mŕtvych vstal, a že, súc Boh i človek spolu, činom tým zjednal svojim nesmrteľnosť? Ty si dosť slepý, aby si nevidel, že človek pozostáva z tela a z duše. U nás kresťanov panuje duša, telo je poslušné. Ohavnosti, ktorých vy dopúšťate sa k úcte bohov vašich, plodia telu rozkoš, dušu však zabíjajú. Keď ste sa ako dobytok rozkoše nabažili, dochádzate konečne konca žalostného. My ale, keď nás usmrtíte, vchádzame do života večného.» — Slovami týmito rozzúrený sudca, rozkázal biť ho päsťami po tvári. Epipodius, majúc tvár skrvavenú, riekol: «Vyznávam, že Ježiš Kristus je Boh s Otcom a Duchom Sv.; záslužné je, aby som život vrátil Tomu, ktorý ma stvoril a vykúpil; tým získam si život lepší.»
To keď dohovoril, dal ho sudca na škripec natiahnuť, a dvaja katani železnými hákmi trhali mu telo. Ale ľud nebol s tým spokojný, on krikom žiadal vydať si sv. vyznávača, aby ho na mieste ukameňoval alebo na kusy roztrhal. A sudca, obávajúc sa, aby nepovstala vzbura, dal Epipodia ihneď odviesť a hlavu mu zraziť.
Deň na to dal si sudca predvolať Alexandra, i riekol k nemu: «Môžeš z príkladu ostatných ešte zmúdrieť; my sme tým kresťanom tak podkúrili mukami, útrapami a smrťou, že z tej zberby zostal si už len ty.» — Alexander odpovedal: «Ďakujem Bohu, že ma príkladom tých ostatných mučeníkov povzbudzuješ. Ostatne veľmi sa mýliš. Meno kresťanov nemôže zahynúť. Boh postavil ho na základe tak trvalom, že medzitým čo sa životom ľudí udržuje, zároveň smrťou ich sa rozširuje. Som kresťan, bol som kresťanom vždy a zostanem kresťanom ku cti Božej až do konca.» Sudca, počujúc tú reč, dal mu nohu násilne rozopnúť, a potom katmi ukrutne ho bičovať. Netrápil sa však dlho, lebo mu telo tak dotrhali, že mu až čreva bolo vidieť. Vzývajúc najsvätejšie meno «Ježiš», odovzdal Bohu dušu svoju r. 178. Kresťania potajomky odniesli mŕtvoly oboch týchto sv. mučeníkov a pochovali ich neďaleko mesta, na konci jedného údolia. Boh oslávil hroby ich mnohými zázrakmi. Ich pamiatku ctíme 22. apríla.
Ó Bože, popraj mi, aby som taký život viedol a takou smrťou zomrel, ako svätí tvoji; pomôž mi, aby som zlé žiadostivosti tela svojho neustále krotil a premáhal, a tak vojsť mohol do oného života, v ktorom panuje pokoj a mier. Amen.
Svätá Theodora a svätý Didymus
Bolo to roku 304 po Kristu Pánu. Cisársky miestodržiteľ Prokulus sedel na sudcovskom stolci a riekol: «Priveďte sem pannu Theodoru.» — «Tu je,» riekol kat. — «Či si otrokyňa, či slobodná ?» pýtal sa miestodržiteľ. — «Som kresťanka: Kristus ma oslobodil, keď na tento svet prišiel; ostatne narodená som zo slobodných rodičov,» odpovedala panna. — «Nech príde mešťanosta Lucius,» rozkázal Prokulus. Keď prišiel, pýtal sa ho: «Povedz, Lucio, čo vieš o tejto panne?» Lucius svedčil, že Theodora je slobodnou a dcérou šľachetných rodičov z Alexandrie. «Prečo si sa nechcela vydať, keď od vznešených rodičov pochádzaš?» Pýtal sa miestodržiteľ Theodory. — «Toho je Kristus príčinou,» odpovedala; «Lebo keď On telo naše na seba prijal, tým naše telá posvätil a nám večný život prisľúbil. Pevne ufám, že ostanem nepoškvrnenou, dokiaľ Jemu ostanem vernou.» — «Je rozkaz cisársky, aby každá panna, ktorá nechce obetovať bohom, odvedená bola do domu necudnosti,» riekol Prokulus. — «Ty snáď nevieš,» odpovedala Theodora, «že Boh pri každom skutku hľadí len na vôľu a na úmysel. Boh vie, že ja mám úmysel, ostať pannou; čoby mi teda niekto i násilie urobil, v Jeho očiach predsa budem čistou.» Prokulus riekol na to: «Že zo zemianskej rodiny pochádzaš a ja tvoju krásu rád by som ušetril, dojatý som tvojím osudom. Počuj teda, čo hovorím. Cisársky rozkaz je vyslovený, aby panny do domu verejného zhanobenia odvedené boli.» — «A ja som ti už riekla,» odpovedala Theodora, «že Boh hľadí len na vôľu. On hľadí na dno nášho srdca a pozná všetky naše myšlienky. Keby som i ku niečomu necudnému donútená bola, nebudem zneuctenou v Jeho očiach. Keby tebe napadlo, aby si mi hlavu lebo ruku odťať dal, či sa to snáď stane, že ja chcem, alebo či to snáď nie je dielom jedine tvojej ukrutnosti? Odhodlaná som, len Bohu prislúchať; ja som Jemu posvätila svoje panenstvo, a kým to záležať bude, sľub svoj vyplním. Živý je Pán Boh a zachráni, čo je jeho.»
Keď miestodržiteľ zase hovoril o cisárovom rozkaze, riekla Theodora: «Kristus je, ktorý mi dal, čo mám: On zachráni svoju holubicu.» — «Aká je to bláznivosť,» zvolal Prokulus, «keď skladáš dôveru svoju v ukrižovaného človeka! Čo myslíš, že vyjdeš nepoškvrnená, keď do domu verejnej nehanebnosti odvedená budeš?» — «Verím,» vzdychla Theodora, «že Ježiš, ktorý trpel pod Pontským Pilátom, vyslobodí mňa z toho nebezpečenstva a nedopustí poškvrniť moju panenskú čistotu, pokiaľ zachovám svoju vieru. Nikdy ho teda nezapriem.» — «Nechal som ťa posiaľ rozprávať, koľko si chcela, a nedal som ťa na škripec natiahnuť,» riekol rozmrzený Prokulus. «Ale keď zotrváš vo svojom úmysle, budem s tebou ako s otrokyňou zachádzať a dám zákon s celou prísnosťou na tebe vyplniť.» (Ten) donucuje dievčaťu tvojho stavu takú hanbu urobiť!» zvolal Prokulus. — «Či je to bláznivosť, vyznávať živého Boha?» pýtala sa pokojne Theodora. «Mojou hrdosťou, mojou cťou to bude na veky, čo ty menuješ mojou hanbou.» A keď miestodržiteľ neprestajne na ňu dorážal hrozbami, volala naň, aby sa poponáhľal svoje rozkazy uskutočniť, že je ona odhodlaná, vyznávať živého Boha. A keď miestodržiteľ dával tri dni, aby si vec dobre rozmyslieť mohla, riekla: «Tie tri dni pre mňa sa už minuli, ja som už hotová, odovzdať ti svoje telo k mučeniu. A len o to ťa prosím, aby si na mňa pohoršlivý útok neurobil, kým nado mnou súd nevynesieš.» — «Rozkazujem, aby ste pannu Theodoru za tri dni čo zajatú strážili», rozkazoval katom «Nikto nech sa na ňu neopováži pre jej vysoký rod násilie jej urobiť.»
Po troch dňoch rozkázal Prokulus Theodoru predviesť pred svoju súdnu stolicu, — «Hotová som, odovzdať tebe svoje telo,» riekla Theodora odhodlane; «ono je už v tvojej moci. Nad mojou dušou je len Boh pánom.» — «Bite ju po tvári,» zvolal ku katom Prokulus, «aby tá šialená nadobudla rozumu a obetovala modlám.» — «Boh mi je svedok,» riekla povýšeným hlasom Theodora, «nikdy nebudem obetovať diablom!» — I zaviedli ju na to hanebné miesto. Keď tam čistá panna vkročila, pozdvihla oči k nebu a modlila sa takto: «Otče Pána nášho Ježiša Krista, ktorý si pomohol Petrovi zo žalára, príď i mne na pomoc, a popraj mi vyjsť nepoškvrnenej z tohoto miesta, aby všetci poznali, že som Tvojou slúžkou.» Kým sa Theodora modlila, zbehlo sa k domu mnoho neporiadnych ľudí, ako hladní vlci, zvedavých, kto asi prvý do toho domu vkročí. Ale Boh, ktorý chcel zachrániť svoju holubicu, v tom okamihu vzbudil osloboditeľa. Kresťan, menom Didymus, preobliekol sa za vojaka a prvý k nej vošiel. Theodora triasla sa na celom tele a padla k jeho nohám. On pozdvihol ju láskavo, i riekol: «Neboj sa, vznešená panna; nie som taký, za akého ma považuješ. Vyzleč svoje vrchné rúcho, vezmi moju prilbicu, moje brnenie, meč a plášť a utekaj preč. Nehovor s nikým, neodpovedaj nikomu, aby ťa nepoznali. Mňa posiela Spasiteľ, aby som tvoju panenskú česť zachránil.» Začervenala sa, i učinila, ako jej Didymus kázal. A on vtlačil jej hlboko do tváre prilbicu, aby ju nikto poznať nemohol. Theodora šťastne ušla. Didymus však chystal sa k zápasu, ktorý bol predvídal.
O hodinu neskôr vrútil sa pohan dnu; ale jak veľmi sa zadivil, že tu muža miesto panny uzrel. Zvolal zadivený: «Snáď ten Ježiš tú ženskú na chlapa premenil? Ale veď ja považujem všetky povedačky o Ježišovi za bájky, že vodu na víno premenil a iné; ale predsa to bolo o mnoho ľahšie než toto, že ženskú na chlapa premenila — «Pán ma nepremenil», riekol Didymus; «On nás oboch korunoval, mňa i ju. Tá, ktorú ste mali vo svojich rukách, ušla; ja som na jej mieste, zajmite ma.» Pohan odišiel a oznámil vec miestodržiteľovi.
Prokulus dal priviesť Didyma a pýtal sa: «Ako sa voláš?» «Didymus», odpovedal neohrozený kresťanský mladík. «Čo si to urobil? Kto ťa k tomu kroku nahovoril?» vypytoval sa miestodržiteľ. „Pán Boh, ktorý ma poslal“, riekol smelo Didymus. «Vyznaj, kým ťa na škripec nedám, kde je Theodora», zvolal Prokulus. «To ja neviem, Boh mi svedok! Len to viem, že je slúžka Božia zachránená a neporušená, keď verejne vyznávala Pána Ježiša Krista», hovoril Didymus. „Kto si ty?“ pýtal sa Prokulus. «Kresťan, oslobodený od Krista», odpovedal svätý mladík, a keď mu Prokulus vyhrážal dvojakým mučením, odpovedal: «Zaprisahám ťa, vykonaj rozkaz cisárov.» «Urobím to», riekol miestodržiteľ, „pokiaľ nebudeš obetovať bohom; keď im budeš obetovať, všetko ti bude odpustené.“ «Už z toho, čo som urobil pre tú pannu, mohol si poznať, že som bojovník Kristov. Týmto skutkom chcel som docieliť, aby ona zachránila svoje panenstvo, ja ale, aby som mohol verejne vyznať svoju vieru. Dokým budem silne veriť v Krista, tvojich škripcov sa neľakám, rob, čo sa ti ľúbi. I keby si ma živého do ohňa hodil, ja zlým duchom obetovať nebudem!» hovoril odhodlane Didymus. I rozkázal miestodržiteľ, aby udatný bojovník Kristov bol sťatý, potom ale, aby jeho mŕtvola do ohňa hodená bola. Sotva Didymus pokľakol, aby obdržal smrteľnú ranu, pribehla Theodora, aby sa s ním prela o mučenícku korunu: chcela umrieť za neho. «Theodora», riekol svätý mladík, «ty si slobodná, ja musím umrieť.» «Nechcem byť vinou tvojej smrti», odpovedala zbožná panna. «Za to som ti síce bola povďačná, že si moju česť zachránil, ale nie, aby si môj život zachránil. Hanby bála som sa a nie smrti; keď ma pozbavíš mučeníckej koruny» Obaja boli sťatí, obaja dosiahli mučenícke koruny. Ich spomienku ctíme 28. apríla.
Modlitba
Ó Ježišu, ktorý si za cenu svojej krvavej smrti na kríži každú dušu vykúpil, nedopusť nikdy, aby som do hriechu nečistoty upadol, alebo nejakú dušu do toho hriechu zviedol a strhol. Daj mi radšej umrieť, než takého hanobného skutku sa dopustiť. Amen.
(Upravené zo spisu LEGENDA ČILI ČÍTANIE O SVÄTÝCH A VYVOLENÝCH BOŽÍCH z r. 1907.)
Tieto svedectvá svätých mučeníkov za vieru v Pána Ježiša Krista nadväzujú na staršie články. Siedma časť : Kresťanskí mučeníci v staroveku – VII., sa nachádza tu:
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/krestanski-mucenici-v-staroveku---vii..html
(Pokračovanie v ďalšej časti)
