Prenasledovaní kresťania v staroveku - II.
Svätý Izák, r. 851
Medzi rokmi 850 až 859 bolo v španielskej Córdobe pre urážku islamu zoťatých 48 kresťanov. Jedným z nich bol Izák. Jeho šľachtický pôvod a znalosť arabčiny spôsobili, že sa dostal do vyšších kruhov a stal sa „tajomníkom zmluvy“. Po nejakom čase svoj úrad opustil a uchýlil sa do kláštora v Tabanos, severne od Córdoby. Strávil tam tri roky a potom sa jedného dňa vrátil späť do Córdoby. Vošiel do emirovho paláca, kde bol kedysi hodnostárom, a tam sa spýtal istého islamského sudcu, aby mu niečo povedal o islame. Ten začal hovoriť o živote Mohameda. Vtedy sa Izák rozhorlil a prehlásil, že Mohamed zviedol arabov na scestie a bol za to určite potrestaný. Sudca vyhlásil, že Izák je nutne opitý alebo zošalel, keď tvrdí takéto veci v prítomnosti islamského hodnostára. Izák ho však uistil, že ho islam prinútila odsúdiť „horlivosť spravodlivosti“ a že za túto „nerozvážnosť“ je pripravený zomrieť. Za to bol zatknutý, sťatý a jeho mŕtvola bola verejne vystavená. Z Izákovho rozhodnutia porušiť zákon a hlásať svoju mienku o Mohamedovi sa preľakli úrady a snažili sa zabrániť takýmto javom výnimočnými hrozbami. Iba za dva dni po Izákovej smrti bol za rovnaký zločin popravený mladý kresťanský vojak Sanctius.
Behom 48 hodín zomrelo mučeníckou smrťou ďalších šesť kresťanov, ktorí pred úradníkmi prehlásili: „Sme verní tomu istému vyznaniu, ó sudca, ktoré vyznali naši najsvätejší bratia Izák a Sanctius. Teraz preveďte svoj rozsudok, množte svoju krutosť, preveďte svoju odplatu zo všetkou zúrivosťou za svojho proroka. My vyznávame Krista ako pravého Boha a vášho proroka máme za predchodcu antikrista a pôvodcu falošného učenia.“
I keď sa o mučeníctve týchto kresťanov viedli spory, kráčali iste v šľapajach apoštolov. Ako Peter a Ján, ani títo kresťania nemohli mlčať o tom, čo videli a počuli (Sk 4,20). Odvážne si osvojili Jánove slová a rozhodli sa hlásať pravdu svojim vládcom, ktorí nasledovali islam a ktorí neveria, že Kristus je Boží Syn. „Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (1 Jn 2,22-23).
Nech sú nám smelí veriaci z Córdoby povzbudením k otvorenému vyznávaniu našej viery v Ježiša Krista ako Pána.
Štyridsať dva mučeníkov z Amorie, r. 845
42 mučeníci z Amorie boli velitelia armády byzantského cisára Teofila. Keď bola v roku 838 Amoria (dnes sa nachádza v Turecku) obsadená tureckou armádou, moslimovia zabili alebo predali do otroctva mnoho kresťanov. Vzali však i 42 kresťanských veliteľov ako rukojemníkov a odviedli ich do Samary (dnes v Iráku), kde ich uvrhli do väzenia. Tam boli držaní sedem rokov. Moslimskí pohlavári týmto kresťanským väzňom povedali: „Mohamed je pravý prorok a vôbec nie Kristus.“ Velitelia odpovedali: „Pokiaľ sa budú dvaja muži prieť o pole a jeden povie, toto pole je moje, a druhý , nie, je moje, a ten prvý má mnoho svedkov, ktorí mu dosvedčia, že to pole je jeho, zatiaľ čo ten druhý nemá žiadneho svedka iba seba, čo by ste povedali – čie je to pole?“ Moslimovia odpovedali: „No predsa toho, ktorý má mnoho svedkov!“ „Správne ste usúdili,“ povedali velitelia. A rovnako je to s Kristom a Mohamedom. Kristus má mnoho svedkov: dávnych prorokov, od Mojžiša až po Jána Krstiteľa, ktorého i vy uznávate, a ktorý svedčil o Kristovi, zatiaľ čo Mohamed svedčí iba sám o sebe, že je prorok a nemá žiadneho ďalšieho svedka.“ Zarazení moslimovia povedali: „Naša viera je lepšia než tá vaša kresťanská, čo dokazuje skutočnosť, že nás Boh nechal nad vami zvíťaziť a dal nám lepšiu zem a väčšie kráľovstvo než kresťanom.“ Velitelia odvetili: „Ak je tomu tak, potom by modlárski Egypťania, Babylončania, Gréci, Rimania a Peržania museli mať kedysi pravú vieru, keď si podrobili iné národy a vládli im. Je teda jasné, že vaše víťazstvo sily a bohatstva nedokazuje pravosť vašej viery. My vieme, že Boh dáva niekedy zvíťaziť kresťanom, ale inokedy dopúšťa, aby boli trápení a mučení a takto boli privedení k pokániu a k očisteniu od svojich hriechov.“ Počas siedmych rokov boli títo štyridsiati dvaja velitelia nútení, aby prijali islamskú vieru, k čomu však nikdy nedošlo. A tak im nakoniec moslimovia v roku 845 zoťali hlavy a ich telá hodili do rieky Eufratu.
Svätý Eulógius, r. 859
Obdobie islamských invázií do Španielska trvalo rad storočí. Prinášali moslimskú nadvládu a otroctvo pre kresťanov i židov. Slovo žid sa stalo nadávkou. V celej zemi tiekli potoky krvi. V Granade za jediný deň usmrtili moslimovia tisíce kresťanov a židov. Akonáhle ovládli moslimovia Španielsko, zavládol tam islamský zákon. Kresťania síce boli tolerovaní, ale iba keď zostali prísne uzavretou komunitou. Za konanie svojich bohoslužieb museli kresťania platiť vysoké pokuty a tí, ktorí sa pokúsili získavať pre Krista moslimov, skončili na popravisku. Do tejto doby sa v Córdobe, hlavnom meste Maurov, narodil Eulógius. Patril k významnej aristokratickej a kresťanskej rodine. Jeho dedko, ktorý sa tiež volal Eulógius, zapchával malému vnukovi uši, keď sa ozývala moslimská výzva k modlitbám a na protest recitoval žalm. Rodičia poslali malého Eulógia do farnosti sv. Zoilusa, kde sa vzdelával v Písme. Nakoniec sa stal kňazom a písal odvážne proti islamským náukám a chválil kresťanských mučeníkov.
Keď v roku 851 umučili Maurovia desať španielskych kresťanov, bol taktiež Eulógius s ďalšími klerikmi uvrhnutý do väzenia, kde napísal stať Povzbudenie k mučeníctvu, ktorá mala posilniť uväznených kresťanov, aby radšej zomreli, ako sa vzdali svojej viery. Tiež napísal knihu Pamäte svätých, kde velebil zmienených desať mučeníkov a veľa ďalších, ktorí po nich nasledovali. Jeho spisy dávali silu a odvahu všetkým kresťanom, ktorí žili pod Maurskou nadvládou. Neskôr bol síce z väzenia prepustený, ale jeho sloboda netrvala dlho. Isté moslimské dievča menom Leocritia uverila v Krista, čo bol vtedy zločin hodný smrti. Jej otec i matka ju kruto týrali a snažili sa ju presvedčiť, aby sa vrátila. Dievča hľadalo útočište u Eulógia. Pokúšal sa ju ukryť, ale Maurovia ju našli. Na súde si Eulógia vzal jeden sudca nabok a povedal mu: „Nechaj si poradiť. Povedz iba jedno slovo...pretože si to okolnosti žiadajú; a potom si opäť môžeš žiť podľa svojho náboženstva, a my ti sľubujeme, že k žiadnemu vyšetrovaniu nedôjde.“ On však odpovedal: „Tento Kristus, náš Pán, nás učil, že ktokoľvek je smädný a chce piť z riek viery, môže nájsť dvojitý dúšok toho, čo hľadá...Preto bolo potrebné, aby som ja, zo všetkých svojich síl vyučoval, vykladal a predkladal vieru v Krista ako cestu do nebeského kráľovstva. A to isté by som ochotne učinil i pre vás.“ A keď ďalej pokračoval vo velebení kresťanských čností, súdna rada, aby ho už nemusela počúvať, rozhodla, že má byť sťatý. Maurovia sa domnievali, že keď Leocritin ochranca zomrie, dievča sa vráti k islamu. Ale tá zostala vo svojom presvedčení neochvejná. O štyri dni neskôr usekli hlavu aj jej.
Sťahuj: Prenasledovaní kresťania v staroveku
Starší článok o prenasledovaných kresťanoch tu:
Prenasledovaní kresťania v staroveku - I.
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku---i..html
