Prenasledovaní kresťania v staroveku (XV.)

Svätý apoštol Simeon, biskup a mučeník († 107)

Sv. Simeon (Šimon) Jeruzalemský bol blízkym príbuzným Ježiša Krista a svedkom jeho skutkov i života, jeho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. Bol synom sv. Kleofáša a Márie, blízkej príbuznej Matky Božej. U Židov bol vo veľkej vážnosti. Po smrti svojho brata, sv. Jakuba, sa  stal r. 62 biskupom v Jeruzaleme. Keď vypuklo povstanie proti Rimanom, Simeon odišiel s kresťanmi do mesta Pella. Simeon bol potom zase prvý, ktorý so svojou obcou sa vrátil do hrozne spustošeného mesta, aby na mieste starého Jeruzalema vystavil nový, ktorý by na základnom kameni Kristovho učenia novú dobu hlásal svetu. Za jeho spravovania kresťanská obec rýchlo vzrástla a stala sa zase najdôstojnejšou v Judei.

Ale roky Simeonove boli spočítané; ako starec, (ktorý mal v r. 107) asi 120 rokov, chodil medzi zrúcaninami starej slávy sťaby starý stĺp najväčšej dokonalosti, v očakávaní víchrice, ktorá i jeho zvalí. Rimania sa totiž zasadili o to, aby všetkých potomkov Dávidovho rodu vyhubili, pretože Židia z tohto domu očakávali kráľa a Vykupiteľa. Aj Simeonovi hrozilo toto nebezpečenstvo, lebo i on pochádzal z rodu kráľa Dávida. A tak bol obžalovaný u sýrskeho vladára Attika. Attikus mal útrpnosť so Simeonom pre jeho vysoký vek, a chcel mu darovať život,  pokiaľ sa odriekne Krista a bude obetovať ríšskym bohom; ale Simeon, priznajúc sa k svojmu kráľovskému rodu, odpovedal vladárovi: «Nie, na veky sa neodrieknem Krista, nikdy nebudem obetovať modlám. Tvoji bohovia boli najbezbožnejší ľudia na svete a horia zaiste v pekle. Ježiš Kristus je pravý Boh.»

Reč táto spôsobila pohnutie v ľude. K utíšeniu pohnutia dal Attikus svätého biskupa zbičovať. Krv tiekla zo Simeonových údov na zem; ale na svätom nebolo badať malomyseľnosti, z jeho tváre žiarila nesmierna radosť srdca. Na druhý deň ho opäť mučili ešte hroznejšie, ale i vtedy videli na ňom radosť a neohrozenosť. Attikus a všetci prítomní nemohli pochopiť, ako môže stodvadsať ročný starý muž, strpieť tak hrozné muky, ktorým by i najsilnejší obor musel podľahnúť. Pán Boh, ktorý pohanom mnohé príklady kresťanskej hrdinskosti na útlych deťoch a slabých pannách zjavil, chcel im ukázať, aké muky vládze znášať starý a telesných síl zbavený kresťan, skrze jeho pomoc, pre vyznanie pravej viery. Vladár, chcejúc urobiť všetkému koniec, odsúdil Simeona k smrti kríža, ktorú on, zvolajúc: „Ja chcem s Kristom umrieť, aby som tiež s Kristom mohol vstať“, s podivuhodnou trpezlivosťou, posilnený a potešený pomyslením na budúce slávne vzkriesenie, podstúpil roku 107.

Poučenie

Sv. Simeon žil 120 rokov, potom dokonal svoj dlhý a svätý život slávnou a svätou smrťou. Azda i ty dosiahneš tak vysokého veku? Azda dokonáš svoj život blahoslavenou smrťou? Na túto druhú otázku odpovedá sv. Augustín, že tvoja smrť nebude nešťastná, pokiaľ si nábožne žil na zemi. Hovorí totiž: «Ten nemôže zle alebo nešťastne zomrieť, kto nábožne žil.» Slová tieto opakuje tento svätý učiteľ nie raz v jednej kázni. «Zaiste,» vraví, «nemôže ten, kto nábožne žil, zle zomrieť.» Čo sa týka tej prvej otázky, nemyslím, že by si si tak vysoký vek sľuboval; ale predsa úfaš, že budeš dlho žiť. Lež na čo že sa opiera táto tvoja nádej? Či snáď na tvoju mladosť, na sily a zdravie? Slabá to podpora! Na stá tisíce bolo už takých, ktorí sa tešili mladosti, sile a zdraviu ako ty, a predsa zavčasu a náhle pomreli. Boháč v evanjeliu tiež si robil nádej, že ešte bude žiť mnoho rokov, a ešte v tú noc musel umrieť. Sklamal sa vo svojej nádeji. Kiež by si sa tiež tak nesklamal! Najlepšie pochodíš, keď sa budeš držať tejto rady: V nádeji dlhého života nikdy neodkladaj veci, ktoré sú ti potrebné k šťastlivej smrti, teda i k dosiahnutiu večného spasenia, pretože by si sa inak ľahkomyseľne vystavoval nebezpečenstvu večného zahynutia. Často si spomeň na slová blahoslaveného Tomáša Kempenského: „Ach, ty hlúpy! Ako si môžeš myslieť, že budeš dlho žiť, keď ani jediný deň nemáš istý? Hľaď teraz žiť tak, aby si sa v hodinu smrti mohol skôr radovať ako strachovať. Rob teraz, môj milý, rob čo len môžeš, lebo nevieš kedy umrieš. Zhromažďuj si nesmrteľné bohatstvo, dokiaľ máš čas.“

Modlitba

Vzhliadni, všemohúci Bože, na naše krehkosti a pretože pod pokušeniami tela i sveta zabúdame na svoju smrť a pod ťarchou hriechov svojich klesáme, podporuj nás mocným príhovorom tvojho blahoslaveného mučeníka a biskupa Simeona, skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

Sv. apoštol Matej († 63)

Po nanebovstúpení Pána vrátili sa apoštolovia a učeníci jeho z hory olivovej do Jeruzalema, ako im to sám Pán prikázal. Tu sa s matkou Pána a s ostatnými zbožnými ctiteľmi Ježišovými zhromažďovali, oddávajúc sa modlitbám a očakávajúc príchod Ducha Svätého. Keď takto jedného dňa v svätej pobožnosti pospolu boli, povstanúc Peter, hlava apoštolov, uprostred zhromaždenia počal hovoriť, že potrebné je, aby na miesto neverného Judáša iného schopného muža za apoštola vyvolili, a síce z počtu tých, ktorí po všetok čas, čo Ježiš svoj verejný učiteľský úrad konal, až k smrti s ním boli chodili, aby o všetkom, čo Ježiš učil a činil, zvlášť o jeho zmŕtvychvstaní hodnoverné svedectvo vydávať mohol. Reč táto od všetkých schválená bola. Apoštolovia navrhli Barnabáša, spravodlivým zvaného, a Mateja. Obaja boli hodní úradu apoštolského a preto bolo zhromaždenej obci veľmi ťažko rozhodnúť, ktorý by mal byť zvolený. I obrátili sa v modlitbe k Bohu, aby Pán sám najhodnejšieho vyvoliť ráčil; potom ale hádzali kocky (= lós, pozn.), a hľa, kocka padla na Mateja, ktorý svojou zvláštnou vernosťou nevernosť Judášovu zase napravil.

            Matej sa narodil v Betleheme v zemi judskej; zámožní rodičia jeho vychovali ho dobre a Spasiteľ prijal ho pre jeho vieru a pobožnosť za učeníka svojho. Ako apoštol prijal Ducha Svätého v deň Letníc a kázal sv. evanjelium najprv v Galilei, potom ale na cestách svojich prišiel až do Afriky, do zeme etiópskej; tu v tejto zemi chodil on medzi divými národy z jedného miesta na druhé a obrátil mnohých ku viere v Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, veriacim svojim na srdce kladúc predovšetkým slová Spasiteľa: «Kto učeníkom mojim chce byť, nech zaprie sám seba, vezme kríž svoj na seba a nasleduje mňa.»

            Ohlasujúc za dlhší čas v Etiópii Ježiša ukrižovaného, vrátil sa zase do Galilei, kde horlivosťou a mocou slov jeho počet kresťanov vždy viacej sa zmáhal. Týmto však popudil proti sebe hnev Židov tvrdošijných, ktorí neukojiteľnou zášťou stíhali hlásateľov viery Kristovej. Chcejúc teda i tohoto apoštola zničiť, obžalovali ho u kniežaťa kňazského Ananiáša, muža to vysoko myseľného, ktorý patril k sekte Saducejov a zmŕtvychvstanie zapieral. Tento hneď zvolal vysokú radu, dal si priviesť apoštola Mateja a rúhal sa pred ním Ježišovi Kristovi spôsobom najohavnejším, ako zločincovi nehanebnému. Sv. Matej však, plný súc Ducha Svätého, s radosťou vyznával, že Ježiš Kristus je opravdivý Syn Boží a zastával svoje vyznanie tak horlivo, že všetci nepriatelia jeho nevedeli mu ani slova odpovedať.

            Až teraz ale vystúpil hnev kniežaťa kňazského a spoločníkov jeho na najvyšší stupeň; svätého apoštola odsúdili jednohlasne k smrti skrze ukameňovanie. I odvliekli ho hneď na popravisko: keď tu pod kameňmi nahnevaných Židov on polo mŕtvy na zem sklesol, pristúpil k nemu jeden vojak a sekerou odťal mu hlavu. Tak dokonal tento sv. apoštol život svoj pre Krista okolo roku 63.

Poučenie

Sv. Matej musel podstúpiť smrť ukameňovaním, preto, že hlásaním viery Kristovej priviedol Židov k hnevu proti sebe. Hľa, čo je v stave vykonať hnev! Hnev môže byť dobrý (t. j. spravodlivý) alebo hriešny, podľa toho, či z dobrého alebo zlého úmyslu pochádza. Zlý človek sa hnevá, preto že sa mu prekáža v tom, aby mohol previesť zlobu svoju; preto je hnev jeho zlý. Dobrý človek sa hnevá, vidiac, že sa pácha zlé, alebo že sa zlostne tomu prekáža, aby niečo dobrého prevedené bolo; preto je hnev jeho dobrý. Za panovania ukrutného Nera telo sv. Mateja pochovali niektorí učeníci jeho. Nábožná cisárovná Helena našla jeho hrob a dala preniesť jeho pozostatky najprv do Ríma, neskôr skrze svätého biskupa Agricia do Trieru, kde sv. Matej ako patrón tohoto starého a slávneho mesta vzývaný býva.

Hriešny (nespravodlivý) je teda hnev, keď pochádza:

1) Z citlivosti. Sú ľudia, ktorí sa hnevajú pre každú maličkosť, keď niečo hovoríme alebo robíme, čo sa im neľúbi, alebo na niečo zabúdame, čo by oni radi mali. Oni by si priali, aby sa každý viac chránil, učiniť niečo proti ich vôli, než proti vôli Božej.

2) Z urazenej pýchy. Takýmto spôsobom hnevali sa Židia a Farizeji na Ježiša Krista, preto že pýchu a pokrytectvo ich odkrýval a im toto verejne vytýkal. Takto sa hneval Saul na Dávida; takto sa hnevajú mnohí ľudia, keď niekto má prednosť pred nimi, keď sa im ich chyby vytýkajú, keď sa im taká česť nepreukazuje, ako si oni prajú, keď sa im odporuje v reči, atď.

3) Z lakomstva. Takto sa hnevajú mnohí ľudia, keď im niekto urobil nejakú škodu, alebo keď musia platiť, bár je to ich povinnosťou.

4) Zo zmyselnosti. Takto sa hnevala súložnica Herodesova na sv. Jána Krstiteľa, preto že tento svätý prstom hrozil kráľovi, hovoriac: nie je ti dovolené u seba mať manželku brata svojho. Zlosť jej viedla ju k tomu, že žiadala hlavu sv. Jána. Takto hnevajú sa mnohí na svojich rodičov, učiteľov a otcov duchovných, keď im títo ich ľahkomyseľný život vytýkajú.

5) Trebárs by však hnev nepochádzal vždy zo zlého úmyslu, predsa je len zlý aj vtedy, keď je prudký a divoký. Takýto bol hnev nepriateľov Krista Pána. Takýto bol hnev Herodesov, keď, obávajúc sa o trón, nemluvniatka zavraždiť dal. Takýto hnev je hriešny. Ako bylina, ktorá má jedovatý koreň, jedovatý peň, jedovaté ovocie, musí byť skutočne jedovatou, tak aj hnev. Koreň jeho je zlý (pýcha, lakomstvo, zmyselnosť), i jeho peň je zlý, t. j. všetko, čo v zlosti (v nespravodlivom hneve) koná človek, je ohavné; jeho ovocie je zlé: nesváry, hádky, zvady a vraždy. Preto «hnevajte sa, ale nehrešte.»

Modlitba

Pane Ježišu Kriste! ktorý si hovoril: «učte sa odo mňa, lebo som tichý»: dopraj mi milosti, aby som sa nikdy nehneval hnevom zlým, ktorý činí človeka zúrivým zvieraťom, lež aby som vždy vzplanul hnevom šľachetným, ktorým by som sa podobal Tebe. Amen.

Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených  božích (1907)

Súvisiaci článok: Prenasledovaní kresťania v staroveku (XIV.)

https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xiv.-.html