Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXV.)
Svätá Kristína, panna a mučenica († 310)
(Spomienka je 24. júla)
Sv. Kristína sa narodila ku koncu 3. storočia v mestečku Tyre na ostrove jazera Bolsena, v kraji Tuscia v Taliansku. Jej otec Urban pochádzal zo staroslávnej rodiny Aniciov a bol plukovníkom cisárskej telesnej stráže. Bol to horlivý a surový pohan, ktorý kresťanov vo svojom dome často hrozne mučieval. Útla Kristína musela sa často pozerať na ukrutné muky, ktorými bývali trápení kresťania v otcovom dome. Stálosť, trpezlivosť a tichosť mučených kresťanov dojímali veľmi nevinné srdce útlocitnej Kristíny, že tajne mnohé slzy nad ich trápením vylievala. Dvanásťročné dievča si žiadalo poznať to previnenie, pre ktoré tak neľudsky boli mučení. Od kresťanských žien sa dozvedela pravú príčinu a nemala pokoja, kým nebola vo viere kresťanskej dokonale vyučená a pokrstená. Pri sv. krste prijala významné meno Kristína. Od toho času, čo prijala sv. krst, bola celkom premenená. Keď počula, že pohanský otec dáva zase mučiť kresťanov, zatvárala sa do svojej izby, modlievala sa za nich, aj za neho a horko plakávala nad jeho blúdením. Voňavé veci, ktoré jej slúžky donášali na obetovanie bohom, vyhadzovala von oknom, hľadela do neba, vzdychala, modlila sa a plakala.
Slúžky sa divili: «Čo ti je, veliteľka naša, že plačeš a bohom tymian neobetuješ? Nahnevajú sa na teba a na dom otcov.» Kristína ich pokarhala: «Čo to hovoríte, slepé a hluché duše? Či neobetujem živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem?» Slúžky padli pred ňou na kolená a hovorili: «Mocná a vznešená naša veliteľka, ako môžeš cudzieho Boha vzývať a Jemu obetovať? Keby to vedel tvoj otec, usmrtil by svoje otrokyne, že sme ťa priviedli k tej povere, pre ktorú toľkých dal umučiť a zabiť. Kde sa skryjeme?» Kristína riekla: «Prečo sa dáte mámiť diablovi? Utiekajte sa k Pánu Ježišovi, oslobodí vás od zlých duchov a budete večne žiť.» V tom vstúpil do izby Urban a otrokyne mu oznámili, že jeho dcéra plakáva a bohom neobetuje. Pohanský otec riekol: «Dcéra moja, čo to má byť? Prečo opovrhuješ bohmi našich predkov? Alebo či snáď i ty sa už klaniaš tomu, ktorého Židia ukrižovali? Milá moja jediná dcéra, o ktorej šťastie jedine sa starám a bohov svojich vzývam, obetuj domácim bohom, aby sa nehnevali na nás.» Kristína odvetila: «Volaj ma dcérou toho, ktorý ma učil, že mám obetovať nebeskému Bohu.»
Pohan myslel, že mieni jeho boha, pristúpil k nej a objal ju: «Neobetuj len tomu jednému bohu, ale všetkým, aby neboli urazení.» Kristína riekla: «Pravdu si povedal: lebo tak treba. A ja obetujem Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, aby Trojjediný Boh na zemi bol oslávený. Áno, Trojjedinému Bohu, Pánovi neba a zeme sa klaniam, Toho ctím a vzývam, a radostne donesiem obetu svojho života pre Jeho oslávenie.» Udivený Urban sa pýtal: «Dcéra moja, teda klaniaš sa trom bohom?» A ona odpovedala: «Klaniam sa len nebeskému Bohu, ktorý je v podstate jeden nerozdielny; prečo mi teda natískaš cudzích bohov? Pošli mi nevinné dary, budem ich obetovať.» A zaslepený otec jej poslal rozličné drahocenné dary. Ona si vybrala biele rúcho, obliekla ho a chystala sa na nastávajúci boj. Niekoľko dní ostala doma na modlitbách a vo svätom rozjímaní. I roztrepala strieborných a zlatých bôžikov, striebro i zlato rozdala chudobným. Pohanské otrokyne oznámili Urbanovi, čo urobila jeho dcéra s darovanými bôžikmi. I nahneval sa tak veľmi, že zaprel všetok svoj otcovský cit, utrýznil ju vlastnoručne a kričal: «Nezdarné dieťa, ako si mohla bohov tak zneuctiť?»
A Kristína smelo riekla: «Tvoji bohovia sú bezvládne mŕtve sochy, ktoré nikomu pomôcť nemôžu. Len jeden je Boh, Stvoriteľ neba i zeme. Tohto vzývam a i ty ho musíš poznať a Jemu sa klaňať, keď nechceš byť zatratený.» Pohan zaprel každý otcovský cit a ukrutne mučil svoju zbožnú dcéru. Myslel si, že ju premohol. Jedného dňa súdil Urban pochytaných kresťanov vo svojom dvore a dal ich hrozne mučiť. Kristína sa zastala verejne mučených a riekla: «Viera, pre ktorú títo svätí ľudia tak vytrvale trpia, musí byť svätá. Uznajte to modlári!» Urban chcel dokázať, že nikomu neodpustí, kto sa priznáva ku kresťanstvu; i dal vojakom rozkaz, aby jeho vlastnú dcéru bičovali do krvi. Kati mučili útlu pannu tak, že krv sa z nej cedila a kusy tela na zem padali. Svätá panna obracala počas mučenia oči k nebu, modlila sa hlasno a trpela ako baránok všetky bolesti z lásky k ukrižovanému Spasiteľovi. Tyranský otec sa sám zhrozil, keď videl útlu svoju dcéru takú strýznenú. Rozkázal katom, aby ju zaniesli do väzenia. Zúfalstvo pokúšalo jeho zaslepenú myseľ. Keď o tom počula matka svätej panny, roztrhla od žiaľu svoje rúcho a bežala s rozpustenými vlasmi ku svojej milovanej dcére do väzenia. S veľkým plačom volala: «Dcéra moja, zmiluj sa nado mnou; lebo pre teba zahyniem. Len jedinkú ťa mám; načo mi je bohatstvo bez teba?» Nahovárala ju, aby otcovu vôľu vyplnila a bohom krajinským aspoň naoko obetovala. Kristína nemohla zaprieť svojho Spasiteľa ani na okamih; preto riekla matke: «Ten, ktorého meno nosím, posilnil ma v boji a dal mi zvíťaziť nad tými, ktorí pravého Boha nepoznajú. Matka moja, poznaj Ho a budeš žiť večne!»
Pohanský otec dal zase doviesť svoju dcéru pred súdnu stolicu. Kresťanské ženy vykríkli, keď ju uzreli: «Ó Bože, pomáhaj Kristíne, svojej služobnici!» Otec ju prosil: «Zmiluj sa nado mnou, Kristína; veď si mojou jedinou dcérou. Obetuj bohom, aby ti pomáhali a oslobodili ťa od bludu, v ktorom žiješ. Keď to neurobíš, musíš podľa zákonov zomrieť a nie si mojou dcérou.» Svätá panna pokojne odpovedala: «Dobre si riekol, že nie som tvojou dcérou; lebo čo sa narodilo tebe, je len telo, otec mojej duše je Boh, pre ktorého trpím a ktorý ju vezme do svojej slávy.» Otec, zbavený pohanstvom rozumu a srdca, rozkázal svoju dcéru na železné koleso priviazať, olejom poliať a oheň pod ňu podložiť. Svätá panna povedala, keď ju kati na koleso viazali: «Ó nešťastný, zaslepený otče, či nevieš, že Ježiš Kristus, Syn Boha živého, z neba na zem zostúpil, aby nás vyslobodil? Pre Neho trpím tieto muky a On môže ľahko tvoju ukrutnosť zahanbiť.“ Boh pomáhal svojej služobnici: oheň sa nedotkol jej tela; ale rozháňaný tuhým vetrom, ktorý schytil sa náhle, popálil mnohých okolo stojacich pohanov. Zaslepený otec nepoznal v tomto zázraku prst Boží. Rozkázal, aby Kristíne na hrdlo priviazali skalu, a do morskej hlbiny ju hodili. Ale svätá mučenica neutonula so skalou na hrdle, lež plávala po vrchu vôd. Neľudský otec ju dal vytiahnuť na breh a hodiť do žalára. Ukrutný pohan zomrel v noci náhlou smrťou. Svätá Kristína oplakávala nekajúcnu smrť otca a prosila milostivého Boha, aby i ju čím skôr k sebe povolať ráčil.
Po smrti Urbanovej prevzal vládu v meste nový vladár, zúrivý pohan menom Dio. Ihneď rozkázal vojakom, aby sv. Kristínu do Apollovho chrámu zaviedli, aby mu obetovala. Keď Kristína pred modlu predstúpila, modlila sa vrúcne k Bohu, a modla padla, roztrepala sa na kusy a zabila miestodržiteľa Dia a mnohých pohanských kňazov. Nový miestodržiteľ Julián považoval všetky divy, ktoré sa stali pri mučení svätej panny, za jej čarodejnícke skutky; i dal ju do ohnivej pece hodiť. Ale Boh zachránil svoju služobnicu. Zarytý pohan ju hodil do jamy, ktorá bola naplnená hadmi. Hady sa skryli do dier pred svätou a nedotkli sa jej. Dal ju teda vytiahnuť a zaviesť do väzenia. V noci k nej poslal pohanské ženy, aby ju odviedli od kresťanskej viery. Keď vkročili do jej väzenia, našli sv. Kristínu na kolenách, ktorá hlasno ďakovala Bohu, že jej poprial pre Jeho meno trpieť a zázrakmi sa osláviť. Pohanské ženy tak boli dojaté, že sa hneď stali kresťankami. Ráno si dal Julián sv. Kristínu predvolať a riekol: «Kristína, čas rozmýšľania, ktorý som ti poprial, vypršal; hovorím ti naposledy: obráť sa k bohom!» Svätá odpovedala: «Od tohto času nebudeš mať pokoja ani na tomto svete, ani na druhom.» I obrátila oči k nebu a zvolala: «Pane môj a Bože môj! Zhliadni na služobnicu svoju, i popraj milostivo, žeby som dokončila svoje utrpenie!»
Tieto slová naplnili srdce zlostného bezcitného pohana besnotou. Rozkázal, aby jej vojaci vyrezali jazyk. A svätá riekla slávnostne: «Julián, ty chceš úd môjho tela, ktorým som chválila Boha; tu ho máš, ale aj ty oslepneš!» I ponúkla katom jazyk, ktorí jej ho vyrezali. Zverský pohan rozkázal, aby ju o kôl priviazali a do nej strieľali. Vojaci posiali jej útle telo šípmi a tak odovzdala svoju krásnu dušu svojmu Stvoriteľovi, dňa 24. júla roku 310 po Kristu Pánu. Kresťania vzali jej telo, pomazali ho masťami a slávnostne pochovali. Neskôr boli prenesené pozostatky svätej do mesta Palerma na Sicílii, kde až podnes ako patrónka tejto krajiny, býva uctievaná.
Modlitba.
Ó Bože, dopraj nám milosti, žeby sme na príhovor sv. Kristíny, Tvojej vernej služobnice, sa vždy usilovali vyhľadávať Tvoju česť, a čistým a zbožným životom si mohli zabezpečiť blahoslavenstvo svojej duše. Skrze Ježiša Krista, Tvojho Syna, nášho Pána. Amen.
Svätá Bibiána, panna a mučenica († 363)
(Spomienka je 2. Decembra)
Sv. Bibiána bola dcérou rímskeho veľmoža Flaviána; jej matka sa menovala Dafrosa, sestra Demetria. Vznešená kresťanská rodina bola veľmi bohatá a vysoko ctená v Ríme. Cisár Konštantín Veľký vymenoval Flaviána za miestodržiteľa v Ríme; lebo poznal jeho spravodlivosť, múdrosť a horlivú službu sv. cirkvi. A Flavián bol vo svojom vysokom postavení ochrancom a mohutným podporovateľom vzmáhajúceho sa kresťanstva a svietil podriadeným občanom skvelým príkladom všetkých kresťanských cností. Po smrti prvého kresťanského cisára Konštantína a jeho synov Konštantína II. a Konštansa uchvátil tretí jeho syn Konštancius r. 350 samovládu nad rozsiahlou ríšou rímskou, stal sa zjavným podporovateľom bludu Áriovho a začal prenasledovať ukrutne pravoverných katolíckych biskupov a vynikajúcich svetských veriacich. Horlivý pravoverný Flavián bol i v tomto smutnom čase miestodržiteľom rímskym a pracoval všemožne proti bludu Áriovmu, ktorý zapieral božstvo Pána Ježiša Krista, utvrdzoval mešťanov v pravej viere a verejne vyznával božstvo Spasiteľa sveta. Koštancius hneď pri nastúpení samovlády predvolal si pravoverného miestodržiteľa Flaviána a začal ho nahovárať vľúdne i hrozbami k bludu, lebo bol presvedčený, že všeobecne milovaného muža nasledovať bude mnoho katolíkov. Ale zbožný Flavián nedal sa zviesť. Nahnevaný cisár, ktorému išlo o rozšírenie bludu, pozbavil vplyvného Flaviána úradu. Horlivý služobník Boží znášal pokojne surové pokorenie a odišiel z Ríma s manželkou Dafrosou a mladistvými dcérkami Bibiánou a Demetriou na statky svoje, i staral sa o spasenie duše svojej a rodiny. Cisár Konštancius zomrel roku 361 a na trón cisársky zasadol Julián, zlopovestný odpadlík. Tento bezbožný cisár pokúsil sa ešte raz vyhubiť kresťanstvo v ríši rímskej a uviesť obnovené pohanstvo, i prenasledoval kresťanov zlostne a ukrutne.
V Ríme prevádzal zámery cisárove s diabolskou rozkošou miestodržiteľ jeho Apronián. Keď bývalý miestodržiteľ Flavián videl útrapy kresťanov, opustil tichú svoju domácnosť, vystúpil oduševnene s kresťanskou zmužilosťou na verejnosť, aby bojoval pre Boha a sväté náboženstvo proti nemravnému a hlúpemu pohanstvu. I napomínal veriacich ku stálosti, povzbudzoval, tešil a podporoval uväznených, a všade, kde to bolo potrebné, pomáhal kresťanom a slúžil im útechou. Jeho horlivosť bola oznámená bezbožnému cisárovi. A ukrutný odpadlík rozkázal miestodržiteľovi Aproniánovi, aby uväznil zbožného Flaviána a keby nechcel obetovať štátnym bohom, aby pozbavil ho všetkých statkov a majetku, i aby ho ukrutne zavraždil. Úslužný sluha hodil horlivého vyznávača do hnusného žalára. Márne namáhal sa miestodržiteľ, aby naklonil sluhu Božieho k odpadnutiu od sv. viery; on slávnostne riekol, že radšej chce utratiť všetko, než by zaprel pravého Boha. Apronián sa rozhneval: dal mu vypáliť znak otroctva na čelo a poslal ho pod strážou vojenskou do vyhnanstva na Taurus. Zbožný Flavián znášal trpezlivo a s radosťou všetko príkorie, odobral sa od milej svojej rodiny, ktorú tešil a dojímavými slovami povzbudzoval k stálej vernosti oproti Bohu, a odišiel sprevádzaný surovými vojakmi, ktorí mali prikázané, aby s ním na ceste nakladali ukrutne. Tyran zhabal všetky jeho majetky a jeho manželka Dafrosa i obe dcéry Bibiána i Demetria, uvrhnuté boli do najväčšej biedy. V krátkom čase roku 361 položil sv. Flavián vo vyhnanstve svoj život pre Krista, následkom trýznenia, biedy a hladu, jeho pamiatku a 30 iných sv. mučeníkov, svätí cirkev Kristova, dňa 22. decembra. O krátky čas začal sužovať Apronián i zbožnú manželku Flaviánovú, Dafrosu, aby zaprela svätú vieru. A keď videl, že vzdoruje a nechce obetovať modlám, uvrhol ju do smradľavého žalára a trýznil ju všemožne. Horlivá služobnica Božia nezaprela Krista Pána. I dal ju vyviesť za mesto a r. 362 zoťať; pamiatka jej slávi sa dňa 4. januára. A tak žili vznešené, prekrásne zbožné sestry Bibiána a Demetria, v nádhernom Ríme utiahnuté od hluku sveta v najväčšej biede. Po svätých rodičoch nezdedili nič, iba pevnú vieru v Pána Ježiša Krista a cnostný život, dva poklady, ktoré im nemohol odňať žiaden pohanský tyran. Posilňované svätou vierou znášali trpezlivo a radi stratu milých rodičov a bohatých majetkov, potupu od bezbožného sveta i biedu, áno, hotové boli z lásky k Pánu Ježišovi položiť i svoje životy.
Netrvalo dlho a bezbožný Apronián si spomenul na šľachetné kresťanské panny; i dal ich chytiť a hodiť do tmavého žalára, kde trápil ich hladom a smädom, aby donútil ich k zapretiu sv. viery. Ale zbožné panny znášali muky neohrozene päť mesiacov. Žalár bol milejší verným služobniciam Kristovým, než skvelý pohodlný palác a pri všetkom hlade prekvitali ich tváre ešte väčšou krásou. Keď zverský tyran zbadal, že nepremôže ich žalárovaním a hladom, predvolal ich pred svoju súdnu stolicu. I začal dohovárať najprv po dobrom, aby sa odriekli božského Spasiteľa: sľuboval im priazeň cisárovu a navrátenie zhabaných statkov. Sväté panny odpovedali, že radšej podstúpia ešte väčšie muky a ukrutnú smrť, než by zapreli pravého Boha a klaňali sa smiešnym modlám. Tyran hrozil strašnými mukami; sväté panny nedali sa nastrašiť. Márne ukazoval im krvavé mučidlá. Ale ony pozreli k nebu a zvelebovali Pána Ježiša Krista. Zverský pohan ich dal mučiť a hodiť naspäť do žalára. Útle telo sv. panny Demetrie neznieslo ukrutné bičovanie a trápenie; ona podľahla mnohému prenasledovaniu. Milostivý Boh skrátil utrpenie jej a povolal k sebe skrze tichú smrť v žalári jej čistú dušu. Sv. Bibiána utratila všetko, čo bolo jej milé a drahé na tomto márnom svete: otca, matku, sestru a všetku podporu. V žalári bola trápená mnohými mukami, i treba jej bolo bojovať teraz samej proti zlosti nepriateľov i pohanských spoluväzňov, zločincov. Zúrivý Apronián upotrebil všetko možné, aby ju prinútil k odpadnutiu od sv. viery. Konečne prišiel na tú myšlienku diabolskú, že dá ju do moci necudnej zvodnice, menom Rufina, aby navádzala svätú pannu ku hriechu a vyučovala ju v neprávosti nečistoty, a tak priviedla ku zapretiu sv. viery.
A necudná verejná smilnica sa usilovala všemožne vyplniť žiadosť pohanovu: odkrývala všetky tajnosti necudnosti, vychvaľovala telesné rozkoše, ukazovala jej oplzlé obrazy, prespevovala ohyzdné piesne, rozprávala o nehanebných skutkoch. Verejná hriešnica dráždila dňom i nocou takýmito zverskými prostriedkami zmyselnosť u sv. panny a myslela, že nezadlho vydarí sa jej namáhanie diabolské. Ale veľmi sa sklamala necudná Rufina! Panenská služobnica Božia zapchávala si uši pri necudných rečiach a piesňach, zatvárala oči nad ohavnými obrazmi, utekala pred bohaprázdnou pohankou, prespevovala žalmy a vzývala meno Ježiš. Rufina potratila trpezlivosť, rozzúrila sa a začala biť a mučiť sv. Bibiánu. Ale i trýznenie bolo márne. Svätá panna nenávidela každý hriech a bála sa ho viac než najukrutnejšieho mučenia, ba i smrti; bdela nad svojou ľudskou krehkosťou a posilňovala sa skrúšenou modlitbou, i nemohla byť premoženou ani lichotením, zvádzaním, ani mučením. Keď ukrutný miestodržiteľ Apronián počul, že svätá panna Bibiána sa nedá nakloniť ani úskokom diabolským ku zapretiu Krista Pána, rozkázal katom, aby ju ubičovali na smrť.
Zverskí kati ju bičovali povrazmi, na ktorých koncoch viseli olovené guľôčky. Svätá Bibiána znášala ticho a trpezlivo ohavné pohanenie a hrozné bolesti, vzdychala k milostivému Bohu o posilňovanie a po dlhom mučení odovzdala do rúk božského Spasiteľa svoju nevinnú dušu. To sa stalo dňa 2. decembra roku 363 v Ríme, za panovania bezbožného cisára Juliána odpadlíka. Kati predhodili telo svätej Bibiány hladným psom, ale milostivý Boh chránil divotvorným spôsobom sv. ostatky veľkej mučenice a svojej služobnice a ony ležali na mieste popravnom neporušené dva dni. Nábožný kňaz, menom Ján, vzal tajne počas nočného času sväté ostatky a pochoval ich počestne pri hroboch sv. matky Dafrosy a sv. sestry Demetrie. Pápež Simplicius dal vystaviť nad ostatkami sv. Bibiány skvostný chrám k jej úcte, ktorý bol v počiatku nazvaný podľa mena zbožnej rímskej panej Olympie. Časom bol chrám poškodený a pápež Honorius III. dal ho opraviť znovu. A keď neskôr rozpadal sa v ruiny, pripojený bol k bazilike pre blahoslavenej Panny Márie Väčšej. Pápež Urban VIII. dal vystavať znovu r. 1628 chrám k úcte svätej Bibiány a ozdobil ho ostatkami sv. Bibiány a Demetrie i matky ich, Dafrosy. A tento chrám stojí posiaľ v Ríme ako skvelý pomník mučeníckej smrti vznešenej nevinnej sv. panny Bibiány.
Poučenie.
Sv. Bibiána bola pokúšaná ku hriechu nečistoty a ku zapretiu sv. viery; ale ona vinula sa k Bohu vrúcnou láskou a tá zachránila ju pred poklesnutím a učinila cestu utrpenia jej ľahkou a jej ukrutnú smrť mučenícku blaženou. Zvádzanie blížneho a radenie k hriechu, najmä k necudnosti, je veľká neprávosť a ohavnosť. Spanilé naše devy a šumní mládenci, počujte a berte si k útlemu srdcu slová sv. Ambróza: «Zmyselnosť je udicou diablovou, ktorá priťahuje nás k úpadku. Zmyselnosť je matkou hriechu; a zase hriech je ostňom smrti. Zmyselnosť je potravou pre večného červa; ona síce nasleduje na krátky čas toho, ktorý jej hovie, ale neskôr stáva sa horkejšou než žlč.» Preto mládenci a panny, nasledujte skvelý príklad sv. Bibiány v čase pokúšania; odopierajte zavčasu pokúšaniu, vyhýbajte mu, modlite sa k Bohu o posilu: Neuveď nás do pokušenia!
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si dal svojej služobnici Bibiáne spojiť palmu mučeníctva s ľaliou panenstva: upriam na jej príhovor naše srdce láskou k Tebe, aby sme premohli pokušenia a zaslúžili si dosiahnuť večnú odplatu. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.
Podobný článok:
Prenasledovaní kresťania v staroveku (XXIV.)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/prenasledovani-krestania-v-staroveku--xxiv.-.html
