Príčiny rozšírenia kresťanstva, jeho prenasledovania a prenasledovanie cirkvi v 1. storočí
V pravde veľké bolo rozšírenie kresťanstva vo všetkých troch vtedy známych dieloch sveta medzi najrozličnejšími národmi uprostred prenasledovania až do začiatku storočia štvrtého. Príčiny tohto zázračne rýchleho rozšírenia hľadať z časti v kresťanstve samom (príčiny vnútorné), z časti vo vtedajších vonkajších okolnostiach (príčiny vonkajšie). K príčinám prvým patrí:
1. Božský pôvod, vnútorná sila a vznešenosť pravdy kresťanskej, ktorá všetku múdrosť sveta prevyšuje a na najdôležitejšie otázky odpoveď dáva, o ktorých rozriešení až do tej doby duch ľudský márne usiloval: na otázky o Bohu a človeku, o pomere človeka k Bohu, o nesmrteľnosti duše, o odmene a o treste a i. A preto aj kresťanstvo získalo mnohých, ktorí predtým, pravdaže márne, pravdu nájsť sa snažili vo filozofii, ako Justína, Klementa Alexandrijského atď. Okrem toho náuka kresťanská bola všetkým zrozumiteľná a v prvom rade prinášala útechu a záchranu triedam od pohanstva pohŕdaným, najmä ženám, otrokom a chudobným, hlásajúc, že všetci majú v Bohu spoločného otca a pred ním sú si rovní. Preto tiež nachádzalo kresťanstvo hneď od počiatku práve v týchto triedach najviac prívržencov. Nemenšiu príťažlivosť pre pohanov mala aj náuka o vykúpení.
2. K tomu družil sa nadpozemský život kresťanov, ich čisté mravy a vznešené cnosti, ktoré, súc odleskom ich svätej viery, boli pre pohanské okolie neustálym kázaním a tiež vskutku úctu a obdiv u všetkých šľachetnejších pohanov vzbudzovali. Ich čistota, ich úprimná a obetavá láska vzájomná, ich dobročinnosť, tichosť a zmierlivosť, ich heroizmus náboženský, ktorý k tomu ich viedol, že s radosťou a ochotne pravdu svojej viery i krvou pečatili, skrátka všetky ich náboženské a sociálne cnosti, priviedli mnohých pohanov k presvedčeniu o pravde náboženstva kresťanského. Tento účinok výslovne dosvedčujú spisovatelia, ako napr. Justín (Apol. II., 12; Dial. c. 111), a Tertulián (Apol. 50), podobne Origenes (C. Cels. VII, 26), Lactantius (Instit. V, 9, 9).
3. Nemenej podporovali šírenie kresťanstva početné zázraky, ktoré Boh skrze kresťanov na potvrdenie novej náuky činil a ktoré zaiste každého ešte nie celkom zatvrdeného k vážnej úvahe nabádali. Tento dar zázrakov javil sa v cirkvi v plnej sile až do 3. storočia. Dovolávajú sa apologéti najmä zázračných uzdravení a vyháňaní zlých duchov ako veci, ktoré denne pred očami pohanov sa prevádzali (Iust. Apol. II. 6 ; Dial. c. 121; Iren. II. 32, 4; Tertull . Apol. c. 23; Scap. c. 2), a ktoré oni poprieť nemohli, ale pričítali ich mágii. K týmto príčinám v kresťanstve samom spočívajúcom pristupovali priaznivé okolnosti vonkajšie:
1.Polyteizmus pohanský so svojimi nezmyselnými mýtami a veštbami nachádzal sa v dobách, kedy kresťanstvo sa šírilo, v úpadku. Vzdelanci nemali viery v bohov, ba aj ľud sám posmieval sa im. Na miesto náboženstva nastúpili rozličné filozofické systémy, ktoré vieru v bohov ešte systematickejšie podrývali. Než pri tom zároveň vplyvom styku so židmi rástla nádej a túžba po Vykupiteľovi, takže keď hlásatelia novej náuky vystúpili a božské svoje poslanie zázrakmi dokazovali, mnohí z pohanov ju ochotne prijímali.
2. Vonkajšie pomery svetové boli prozreteľnosťou Božou tak usporiadané, že evanjelium rýchlo sa mohlo šíriť, lebo rozličné národy, proti sebe nie priateľsky stojace, boli vo svetovej ríši rímskej pod jedným žezlom politicky zjednotené a provincie všetky boli s hlavným mestom a medzi sebou v najčulejšom spojení, grécka a latinská reč boli všade známe. Tým boli medze, jednotlivé národy od seba deliace, odstránené a kresťanským misionárom poskytnutá možnosť vieru ľahko šíriť. Z hlavných provinciálnych miest, kde najskôr kresťanské obce boli zakladané, pri čulom spojení s inými mestami provincie, vnikalo kresťanstvo aj do ostatných častí provincií a zapúšťalo v nich vždy pevnejšie korene, nachádzajúc mnohú podporu aj v diaspóre židovskej.
Prekážky rozšírenia kresťanstva a príčiny prenasledovania
Rýchle a všeobecné rozšírenie kresťanstva nemôže byť vysvetlené z príčin prirodzených; je skôr zázrakom a pádnym dôvodom pre jeho božský pôvod. To je zrejmé aj z mnohých a veľkých prekážok, s ktorými hlásateľom kríža bolo treba zápasiť.
Veľkou prekážkou prijatia kresťanstva bola predovšetkým čistota a neúprosná prísnosť evanjeliovej mravouky. Kdežto polyteizmus pohanský so svojou zmyselnou bohoslužbou a slávnosťami vášňam lichotil a svojim vyznávačom neviazanou zlo voľou rozpustilým spôsobom najnižšie náruživostí dovoľoval, žiadalo kresťanstvo veliteľsky od svojich vyznávačov úplnú zmenu starého človeka. Všetkých svojich zamilovaných zábav a nechutných výtržností musel sa pohan, ak sa chcel stať kresťanom, zrieknuť, ako sú: návštevy divadiel a gladiátorských hier, účasť na verejných slávnostiach atď., a v ustavičnom sebazapieraní boj proti svojim nezriadeným náklonnostiam viesť.
Ďalšou prekážkou bolo tesné spojenie náboženstva pohanského so zriadením a životom štátnym. (*1.) Polyteizmus mal skrz na skrze ráz politický, tvoril základ ríše rímskej a štát rímsky prísne dbal na to, aby uctievaní boli bohovia domáci. Javil síce štát k náboženstvám národov podmanených, obzvlášť v dobách neskorších, ďalekosiahlu znášanlivosť, žiadal však podmienku, aby od podmanených kmeňov vedľa ich vlastných božstiev aj rímske náboženstvo bolo uznávané a oficiálnym bohom kult od štátu preukazovaný. Kresťania však nemohli vedľa svojho Boha uctievať aj štátnych bohov rímskych, ako to robili národy pohanské, ale museli zásadne proti polyteizmu pohanskému vystupovať a svojou neúnavnou propagandou pre svoje idey bojovať proti nemu. To však považované bolo za útok na základy celého zriadenia štátneho. Preto tiež nazývaní boli kresťania ״hostes publici“ – nepriatelia verejnosti. (Tert. Apol. c. 35).
K týmto politicko-náboženským momentom pridružili sa čoskoro ešte rozličné prevrátené názory a zlomyseľné ohovárania, ktoré pohanský ľud k nenávisti a prenasledovaniu kresťanov dráždili.
Ich nadšenie, ich nezlomné presvedčenie o pravosti náboženstva kresťanského javili sa pohanom v čase všeobecného skepticizmu a eklekticizmu (*2.) ako fanatizmus a neznesiteľná osobitosť, ich odpor proti všetkému, čo hriechom nazývali, urážal v čase, kedy všetko „plné bolo zločinov a neprávostí“, a považovaný bol za odporné vyvyšovanie sa. Ich čistá viera bola vyhlasovaná za ateizmus, ich obeť omše svätej a hody lásky rozkričané boli za hody Thyestove a za príležitosť k najnižším neprávostiam (*3.) (Iust. Ap I, 26; Tertull. Apol. 7, 9) ich pohŕdanie bohmi pohanskými za príčinu všetkých verejných nešťastí a nehôd (Tert. Apol. 40), ich vyhýbanie sa divadlám a hrám za nenávisť pokolenia ľudského (Tacit. Annal XV, 44). Konečne tí z pohanov, ktorí žili z modloslužby, ako kňazi, umelci, kupci atď., videli sa novým náboženstvom poškodzovaní a ohrozovaní vo svojej výžive; preto šírili proti kresťanom nenávisť, nazývajúc ich triedou neproduktívnou (Tert. Apol. 42-43). Za takých okolností je pochopiteľné, že čoskoro dochádzalo k prenasledovaniu kresťanov buď od ľudu rozzúreného alebo tiež od námestníkov. Od tretieho storočia vychádzali prenasledovania od cisárov.
Právny podklad zakročovania proti kresťanom v prvých dobách je zahalený temnotou a vznikli o ňom rôzne názory. Podľa jedných používané bolo proti kresťanom starších všeobecných ustanovení trestných, totiž zákonov proti nedovoleným spolkom, proti sakrilégiu (svätokrádeži), ktorý zapovedal zavrhovať náboženstvo štátne a neúctivé reči proti bohom, a najmä zákon Lex lulia maiestatis, ktorým zakázané bolo pod trestom smrti a konfiškácie statkov podnikať niečo nepriateľské proti národu rímskemu a jeho bezpečnosti, a ktorý mohol byť aplikovaný na kresťanov, pretože odmietali kult štátnych bohov a chceli sa vymaniť z účasti na cisárskom kulte, v ktorom náboženstvo štátne dosahovalo vrchol a patriotizmus najslávnejšieho svojho výrazu.
Iní mienia, že postup v podstate nebol kriminálnym, ale policajným; a preto úradom prislúchalo zakročovať proti rímskym občanom pre odpad od náboženstva štátneho. V najnovšej dobe sa dovolávajú iní, na tak zv. Institutum Tiberianum alebo Institutum triom accusationuin: accusatio sumptuaria (... podozrivý spôsob života), accusatio sacrilegii (obvinenie zo svätokrádeže) a laesae maiestatis, ktorého podľa nich už Nero proti kresťanom použil. Je nesporné, že niektorých z oných ustanovení proti kresťanom bolo používané. Tertulián vystupuje (Apol. c. 4) proti zákonom majúci obsah: Non licet esse christianos („Nie je dovolené byť kresťanmi“) a už Justín (Apol. I. 4.) sťažuje sa, že sú kresťania odsudzovaní pre obyčajné meno. Kresťanstvo bolo čoskoro podľa toho zakázané, skutočne boli kresťania už za Neróna ako kresťania prenasledovaní.
Všetko to spolupôsobilo k tomu, že štát rímsky s prestávkami po 300 rokov krvavo kresťanov prenasledoval. Ale ani dlhé a krvavé prenasledovania tieto neboli schopné vyhladiť náboženstvo kresťanské. Napriek tomu, že niektorí jednotlivci zo strachu pred mukami a smrťou od viery odpadli, išli druhí zmužilo a radostne na smrť a obetovali hrdinsky život za svoju vieru v Krista. Práve preto tiež prenasledovania, ktoré boli zápasom na život a na smrť medzi rímskym štátom, celou mocou tohto sveta vyzbrojeným, a medzi zástupom kresťanov, ktorý nemal žiadne iné sily ako silu za vieru umrieť, nezničili cirkev, ale nezvratne dokázala jej božský pôvod.
Podľa príkladu Orosia Paula (Adv. pagan. VII, 27) a sv. Augustína (De civ Dei XVIII, 52) počíta sa obyčajne desať prenasledovaní. Počet tento nezodpovedá úplne dejinám, ale má podklad symbolický v desiatich ranách egyptských. Podľa Kryštůfka Laktancius hovorí o šiestych väčších prenasledovaniach, Sulpicius Severus o deviatich, a už spomenutý Augustín o desiatich. Augustín ich zakladá na desiatich ránach Egyptských (II. Mojž. 7) a podľa zvieraťa s desiatimi rohami (Zjv 17, 1-14). Do desiatich prenasledovaní cirkvi spadajú títo cisári a ich doba: Nero, Domitián, Traján, Markus Aurélius, Septímius Severus, Maximín, Décius, Valerián, Aurélius a Dioklecián. Niektoré z prenasledovaní vyšli od cisárov, iné od úradníkov, iné opäť od ľudu. Niektoré vzťahovali sa na celú ríšu, iné len na jednotlivé provincie, aj ich trvanie a ich prudkosť neboli vždy rovnaké.
Prenasledovanie kresťanov v storočí prvom
Cirkev bola spočiatku od štátnej moci rímskej považovaná za obyčajnú sektu židovskú a mohla preto pod ochranou zákonom chráneného židovstva zapustiť pevné korene, skôr ako búrka prenasledovania na ňu prišla. Áno, o cisárovi Tibériovi bola rozšírená povesť, že chcel Krista pod vplyvom oficiálnej správy Pilátovej o jeho smrti a zmŕtvychvstaní prijať medzi bohov rímskych, avšak senát postavil sa na odpor (Tert. Apol. c 5). Krvavé prenasledovania, ktoré vo vyhnaní židov a žido kresťanov cisárom Klaudiom okolo roku 50 z Ríma mali akúsi predohru, zahájil neľudský a krvilačný cisár Nero (54—68).
Keď v Ríme, či už z jeho popudu, nech náhodou r. 64 vypukol požiar, ktorý z najväčšej časti mesto zničil, zvaľoval Nero vinu na kresťanov, už vtedy vplyvom ohovárania všeobecne nenávidených, a dal ich, pretože onen zločin nemohol byť dokázaný, krutým spôsobom prenasledovať. Mnohí kresťania boli do koží divokých zvierat zašití a psom predhodení, iní do Tiberu hodení, iní ukrižovaní alebo konečne smolou natretí a v noci ako pochodne zapálení. Počet obetí bol, ako dosvedčujú Tacitus (Annal. XV. 44. ingens multitudo), Klement Rímsky (Cor. I, 6), veľký. Medzi nimi boli tiež kniežatá apoštolské sv. Peter a sv. Pavol. Prvý podľa svojho vlastného pokorného priania bol hlavou k zemi ukrižovaný, druhý potom ako rímsky občan na ceste Ostijskej mečom bol sťatý podľa podania r. 67. Z hlavného mesta rozšírilo sa prenasledovanie kresťanov podľa všetkého aj do provincií (Oros. Hist. VII. 7) a trvalo pravdepodobne až do smrti Nerónovej.
Krvavé boje o trón po smrti Nerónovej nedovoľovali krátkej vláde Galby, Otha a Vitellia (68-69) starať sa o otázky náboženské. Kresťania sa tešili pokoju, ktorý trval tiež za vlády mierneho Vespaziána (69-79) a jeho syna Tita (79-81), ktorý sa stal vykonávateľom Božieho súdu nad zatvrdnutým národom židovským a jeho hlavným mestom roku 70. Nové prenasledovanie kresťanov nastalo za Domitiána (81-96), brata Titovho, avšak až v posledných dvoch rokoch jeho vlády. Bol povahy autokratickej, upadal Domitian viac na dráhu podozrievavého despotizmu, ktorý sa aj v tom javil, že sa dal nazývať „Pánom a Bohom“. Keďže kresťanstvo práve medzi vysokou aristokraciou, u ktorej sa javila silná opozícia proti cisárovi, nachádzalo prívržencov, áno aj medzi príbuznými cisárovými, proti ktorým aj jeho podozrenie sa obracalo, začal kresťanov prenasledovať.
Mnohí boli pre "atheizmus" a "židovské zvyky" odsúdení a sčasti usmrtení, z časti do vyhnanstva poslaní, ako aj statkov zbavení. (Medzi nimi sa nachádzal strýko cisárov a bývalý konzul Flavius Klemens; bol obžalovaný, popravený, potom jeho manželka Domitilla bola do vyhnanstva na ostrov Pandatarii (proti Gaete) poslaná. Ďalšou obeťou ukrutnosti Domitianovej stal sa prokonzul Acilius Glabrio a vedľa neho mnohí iní ako v Ríme, tak aj v provinciách.
Podozrievavý tyran dal z Palestíny aj dvoch príbuzných Pána do Ríma priviesť; keď však ho svojimi mozoľovitými rukami presvedčili, že mu nie sú nebezpeční, prepustil ich bez trestu (Eus. III, 19, 20); iných členov domu Dávidovho dal usmrtiť. Sv. Ján bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Pathmos, keď bol predtým v Ríme do vriaceho oleja uvrhnutý a neporušený zostal (Tert., De praescr. c. 36; Hier., Adv. Jovin. I, 26). Násilná smrť urobila koniec jeho prenasledovaniu, ktoré bolo celkom asi miernejšie ako Nerónovo. Za vlády mierneho Nervu (96-98) boli vypovedaní povolaní späť, odsúdení potom pre ateizmus na slobodu prepustení a kresťanom vôbec pokoj poskytnutý. Áno, aj žaloby pre urážku veličenstva a pre židovský, t. j. kresťanský spôsob života, boli zakázané (Dio Cass. Hist. Rom. 68, 1.).
Poznámky:
1.* Okrem pohanov kládli rozšíreniu kresťanstva prekážky aj Židia. Vychádza to z ich chápania ľudí nežidovského vyznania. Historik Kryštůfek píše: „U Židov utvoril sa pôsobením zásad školy Hillelovej a niektorých iných siekt už v Tiberiade takzvaný rabbinizmus, ktorý rituálne a legendistické podania k zákonu Mojžišovmu ako jeho prevedeniu pripojil. Súhrn všetkých týchto podaní a stanovení tvorí Talmud. Podľa neho je každý výrok rabínov slovo Božie, a keď si rabíni odporujú, môže sa potom žid rozhodnúť, pre čo chce. Kresťania sú goim, národy, pohania. Na Krista Pána a Pannu Máriu prednáša sa tam hrozná kliatba. Židia sú jediný vyvolený, Bohu milý národ, ostatné národy sú pred Bohom ničím... Židom patrí celý svet so všetkým, čo v ňom je. Ak vlastní tu niekto iný niečo, nemá jeho vlastnenie žiadnej právnej platnosti, je to bezprávie na Židoch páchané. Takéto talmudské ustálenie židovstva zamedzuje židom poznanie budúceho Spasiteľa a roznietilo ich nezmieriteľnou nenávisťou proti všetkému kresťanskému. Všetky apologie proti židom minuli sa ... žiadúcim účinkom.“ (porov. Talmudjude, von Dr. Rohling; Můnster.1872. In: Kryštůfek, František X.: Všeobecný církevní dějepis, Díl První. Starý Věk, Praha : Tiskem kniž. arcib. knihtiskarny za. Rohlička a. Sieversa, 1892, s. 153 – 154).
2.* Eklekticizmus (z gr. eklegein – vyberať) môže byť: všeobecne: nesúrodé, bezzásadové vyberanie a spájanie rôznorodých prvkov rozličných smerov, teórií, názorov, prác a pod; metóda alebo sústava, ktorá sa snaží zlúčiť do uspokojivej syntézy tézy vybrané z rôznych systémov; miešanie rozličných, často protirečivých názorov, predpokladov, hodnotení. Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Eklekticizmus
3.* Ak niekto len započul učenie o Najsvätejšej sviatosti, podnietilo to pohanov k falošným obvineniam, akoby kresťania požívali krv a telo zavraždených detí, teda thyestické hody oslavovali. Podobne o nich klamne tiež šírili, kedže sa tajne schádzali na bohoslužbách, nazývajúc sa batmi a sestrami, že krvi smilnili a ohavnosti páchali. To sa však právom mohlo tvrdiť o niektorých pohanoch. (porov. Kryštůfek, František X.: Všeobecný církevní dějepis, Díl První. Starý Věk, Praha : Tiskem kniž. arcib. knihtiskarny za. Rohlička a. Sieversa, 1892, s. 155 – 156).
Preklad a úpravy zo zdrojov:
SAMSOUR, Josef: Církevní dějiny obecné, Praha : Cyrillo-methodějská knihtiskárna a nakladatelství v. Kotrba, 1907.
KRYŠTŮFEK, František Xaver: Všeobecný církevní dějepis, Díl První. Starý Věk, Praha : Tiskem kniž. arcib. knihtiskarny za. Rohlička a. Sieversa, 1892.
Pokračovanie v druhej časti:
Prenasledovanie kresťanov v 2. a 3. storočí, prenasledovanie Diokleciánovho
