Už dávnejšie bol v USA premietaný film s názvom „Samov syn.“ Išlo o príbeh hromadného vraha, ktorého život bol plný mravnej špiny a násilia. Avšak tento muž má ešte druhý príbeh. Počujme „hrdinu filmu“ samotného spred niekoľkých rokov:
„Polícia a spravodajcovia ma nazývali „Samovým synom“. Ale Boh mi dal teraz nové meno: „Syn nádeje“, pretože môj život sa stal plný nádeje. Jemu buď za to všetka chvála! Som teraz už 23 rokov vo väzení. Prvých desať rokov som bol plný zúfalstva a beznádeje. Nenachádzal som pre svoj život už žiadny zmysel, myslel som už len na sebe vraždu a cítil som sa úplne biedny. Keď ma polícia v roku 1977 zatkla, bolo mi 24 rokov. Dostal som „doživotie“. Vo väzení v New Yorku sa mi niekto pokúsil prerezať žiletkou hrdlo. Iba o vlások som unikol smrti. A bol som skutočne kandidátom pekla – ale Boh mal so mnou iné plány. Ježiš Kristus ma chcel dosiahnuť Svojou láskou, dobrotou a náklonnosťou. To bolo niečo, čo som predtým nikdy nepoznal.
Jedného zimného večera pri prechádzke po väzenskom dvore ku mne prišiel iný väzeň a rozprával mi, že ma Ježiš miluje a chce mi odpustiť. Vysmial som sa mu, pretože som si nedokázal predstaviť, že by mňa Boh miloval, alebo by pre mňa chcel niečo urobiť. Ale tento spoluväzeň mal zvláštny radostný lesk vo svojich očiach, aj keď i on mal pritom niečo na svedomí. Nenechal sa odradiť a ďalej sa o mňa staral a stali sme sa priateľmi.
Môj priateľ sa pokúšal každý deň mi niečo prečítať z Biblie alebo mi niečo hovoril. Najskôr som jednoducho počúval. Ale postupne sa ma hlboko dotýkalo to, čo som počul. Nakoniec mi dal Nový zákon so Žalmami a prosil ma, aby som si v tom stále čítal, zvlášť Žalmy.
Nechal som sa prehovoriť, otvoril som knihu a zahĺbil som sa do Žalmov, ako mi to radil môj priateľ. Zvlášť ma zaujímali Dávidove žalmy. Zdalo sa mi, ako keby tento Boží muž ku mne hovoril osobne, lebo i on mal vo svojom živote za sebou hlboké miesta. Často bol priamo obklopený problémami a bezvýchodiskosťou.
Cítil som: Tento muž skutočne trpel! Kedysi som si vždy myslel, že v živote kráľa ide všetko hladko. Teraz som čítal o jeho trápení, a ako pritom volal k Bohu. Nebol som i ja v takomto biednom stave? Tu bola Dávidova modlitba o pomoc a záchranu to správne práve pre mňa. Netrvalo dlho a ja som poznal vinu svojich činov a pociťoval som hlbokú hanbu nad tým, čím som sa stal. Toho dňa v roku 1987 som pokľakol vo svojej cele a vylial som pred Ježišom Kristom svoje srdce. Povedal som mu, že môj život je zničený hriechom a že by som už nechcel ďalej činiť zlé. Prosil som ho, aby mi odpustil moje hriechy.
Keď som vstal, mal som pocit, že sa rozlomil a bol odo mňa vzatý ten ťažký, neviditeľný reťaz, ktorý ma po mnoho rokov spútaval. Vo svojom srdci som pocítil pravý pokoj. Vtedy som ešte presne nerozumel tomu, čo sa stalo, ale vedel som, že to bol bod obratu v mojom živote.“
