Skutky duchovného milosrdenstva - Výber z kázni (XXVI.)
Človek sa skladá z tela a z duše. Pokiaľ kresťanská láska velí milovať nielen Boha, ale aj blížneho, tak blížneho máme milovať nielen podľa tela, ale i podľa duše, a preukazovať mu nielen dobrodenia telesné, ale i duševné. O koľko je duša drahšia ako telo, o toľko cennejšie záslužnejšie sú skutky duchovného milosrdenstva od skutkov telesného milosrdenstva. Skutkov duchovného milosrdenstva je sedem.
- Hrešiacich kárať.
Kristus poručil: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami.“(Mt 18, 15). Ak vidíš, že niekto chybuje a že by múdrym napomenutím, výstrahou alebo pokarhaním mohol byť na lepšiu cestu privedený, uveď ho na ňu. Sv. Augustín hovorí: „Neciteľným by bol človek, ktorý by videl slepca na pokraji priepasti a nevaroval by ho, ale mnoho neciteľnejším by bol, kto by mohol svojho blížneho zachrániť pred večnou skazou a neučinil by to.“ A sv. Chryzostom hovorí: „Ak má niekto pošpinené šaty, upozorníme ho na to, ale omnoho viac ho máme skôr upozorniť, pokiaľ má škvrnu na duši.“ Kárať máme opatrne, šetrne, vo vhodný čas a na vhodnom mieste. Náš úmysel musí byť čistý.
- Nevedomých učiť.
Keď Ondrej našiel Mesiáša, jeho duša zaplesala. Ale neponechal si tú radosť iba pre seba, ale vediac, že i jeho bratovi by veľmi prospela, hneď druhého dňa k nemu sa ponáhľal a zdelil mu s radostnú a spásonosnú novinu. Sv. Ján Zlatoústy o ňom hovorí: „Neutajil to Ondrej len pre seba, čo dobrého od Krista počul, keď u neho cez noc zostal, ale hneď rýchlo brata svojho vyhľadal a jemu z úprimnej lásky o tých dobrých a spasiteľných veciach oznamoval a rozprával.“ Nevedomosť je najväčšou nepriateľkou jednotlivcov i celých národov. Komu sa dostalo lepšieho poznania, nemá ho schovávať u seba, ale podeliť sa s ním s ostatnými. Pouč blížneho a ukáž mu, kade sa ide ku spáse. Čo môže byť záslužnejšieho, než pomáhať nesmrteľnej duši, aby dospela k spáse? Svätý Ignác hovorí, že „spolupracovať na spáse duší blížnych je samo o sebe veľká blaženosť.“
- Pochybujúcim dobre radiť.
Dobrá rada je lepšia než dar. Keď židovská veľrada pohnala apoštolov pred súd a radila sa, čo s nimi urobiť, povstal vážený jej člen, menom Gamaliel, a prehovoril: „Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť.“ (Sk 5, 38-39). Úprimne poradiť, kto žiada radu a potrebuje ju, je povinnosťou každého dobrého človeka.
- Zarmútených tešiť.
Zármutok je nemoc duše, a kto ho lieči, je duchovným lekárom a dobrodincom. Keď náš Spasiteľ išiel raz do mesta Naimu a videl plačúcu matku idúcu za márami, na ktorých odpočíval jej jediný syn, „bolo mu jej ľúto a povedal jej: "Neplač!"(Lk 7, 13). Vzkriesil jej syna a obrátil jej zármutok na radosť. Ak niekoho zastihne nešťastie, prejavme mu sústrasť, ak príde niekto o majetok, prispejme mu hmotne, ak sa niekto dostal pod nôž zloprajných jazykov, potešme ho a poskytnime mu oporu. Sv. František Saleský útrpne a láskavo hovorieval zarmúteným: „Pokiaľ je len naše svedomie dobré, nemôže nám pohanenie zlých ľudí škodiť. Len trpezlivosť je potrebná.“ Malé dieťa uchlácholíme vľúdnym slovom alebo cukrovinkami – a medzi malými a veľkými deťmi vlastne príliš veľký rozdiel nie je. Na lásku, súcit a pomoc čaká každý.
- Krivdy trpezlivo znášať.
Až vtedy ukazujeme, že sme kresťanmi, pokiaľ dokážeme znášať bezprávie. Pohania to nedokázali, a koho kresťanstvo nepreniklo a nepretvorilo, tiež to nedokáže. Až Kristus rozkázal milovať i nepriateľov a dobre činiť tým, ktorí nám ubližujú. Svätý Peter o Pánovi Ježišovi napísal, že „keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (1 Pt 2, 23). Od tohto vzoru sa učili tiež apoštoli a učeníci Pána. Preto mohol svätý Pavol vyznať: „keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme.“ (1 Kor 4, 12-13). Uč sa od tohto príkladu tiež! Nikomu nečin krivdy, ale pokiaľ sú iní takí nerozumní, nespravodliví a zlí a krivdami ťa zahrňujú, prijmi ich a trpezlivo znášaj! Tým si získaš mnohé zásluhy. Na minulé príkoria zabudni! Nespomínaj na ne! Ani v zlosti nevyčítaj minulé krivdy tým, ktorí ich spôsobili.
- Ubližujúcim ochotne odpúšťať.
Jakubovi synovia predali svojho brata Jozefa do Egypta. Keď sa tam Jozef stal prvou osobou po kráľovi, a keď v dobe hladu k nemu jeho bratia prišli, odpustil im všetko a ešte ich obdaroval. Kristus odpustil tým, ktorí ho križovali. Do modlitby, ktorú nám zanechal, vložil slová: „a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ A hneď ďalej hovoril: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“(Mt 6, 14-15). Buď ochotný vždy, každému a všetko odpustiť. Odpustenie znamená uľahčenie.
- Za živých a za mŕtvych sa modliť.
Tento dobrý skutok môže konať každý, lebo každý má srdce a ústa. Vieme, že Abrahám prosil Boha, aby ušetril obyvateľov Sodomy a Gomory, a že Júda Machabejský poslal dvanásť tisíc drachiem striebra do Jeruzalema, aby sa tam konali obety za padlých bojovníkov. I v najsvätejšej obeti sa modlí kňaz (pravoverný), za živých i mŕtvych. Svojimi modlitbami za živých a zosnulých veľmi prospievame. Sme presvedčení, že duša, ktorá s prispením našich modlitieb šťastne z tohto sveta odišla alebo snáď s nimi došla ku skráteniu očistcových múk, sa za nás v nebi zvlášť prihovára a prihovárať bude.
(Upravené z knihy od K. Balíka Druhá nedělní a sváteční čítanka z r. 1925)
Súvisiaci článok:
O zázrakoch – výber z kázni (XXV. časť)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/o-zazrakoch-----vyber-z-kazni--xxv.-cast-.html