Slovo otca patriarchu Eliáša na sviatok Premenenia Pána
Traja učeníci, Peter, Jakub a Ján, boli svedkami Ježišovho premenenia na hore Tábor v Galilei. Zažiarilo im Ježišovo Božstvo. Pre nich to bola veľká skúsenosť. Ježiš na konci 16 kapitoly hovorí: "Veru, hovorím vám, že niektorí z tých, ktorí tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka prichádzať vo svojom kráľovstve." (Mt 16,28) Na hore Tábor potom uvideli záblesk Ježišovej slávy.
Človek si môže myslieť: Keby som ja mal nejaké videnie, moja viera by sa tým prehĺbila. Ale vidíme, aký vplyv malo to videnie na apoštolov. Za niekoľko dní na Olivovej hore v Getsemane sa títo traja učeníci mali modliť s Ježišom, mali zostať s Ním v Jeho opustenosti, kedy volal: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich No nie ako ja chcem, ale ako ty. "(Mt 26,39) Ježiš im povedal:" Modlite sa a bdejte! ", ale oni spali. Keď potom prišla skúška Ježišovho utrpenia, ktoré predpovedal, tak Peter ani Jakub pod krížom nestáli. Peter dokonca trikrát zradil Krista. To je ľudská prirodzenosť. Na Golgotu prišiel len Ján. Ján tam však neprišiel kvôli tomu videniu, ale stál pod krížom, na ktorom zomieral Ježiš, preto, že Ho miloval.
Vidíme, že videnie nezasiahne hlbinu duše. Pokiaľ ale človek naozaj prijme Ježiša a prijme Ducha Svätého, zdanlivo akoby sa nič nedialo, ale akonáhle dôjde do tvrdého boja, zrazu sa prejaví Božia moc a Duch Boží začne v sile svedčiť o Ježišovi.
My nežijeme z videnia, ale z viery. Naše spasenie, naša viera má byť postavená na Božom slove. Máme veriť Bohu a realizovať Jeho slovo. Či všetkému rozumieme, alebo niečo cítime, to nie je podstatné. Podstatný je život z viery. Spravodlivý žije z viery.
Ak človek žije z viery a modlí sa, Boh mu potom dáva svetlo. Duch Svätý v jednej sekunde osvieti človeka a on akoby prehliadne, preberie sa a zrazu sa mu otvorí napr. nejaký verš zo Svätého písma, ktorý prehovorí do konkrétnych situácií jeho života.
Keď sa modlíme, otvárajú sa nám oči, vidíme veci v inom svetle. Ak je to naozaj modlitba viery, potom vidíme Krista, nielen ako toho, ktorý bol ukrižovaný a tiež vstal, ale aj premeneného, ktorý je Pánom a má posledné slovo nad celými dejinami a celou Cirkvou.
Po premenení Ježiš hovorí apoštolom o svojom utrpení a zmŕtvychvstaní. Povedal im toľkokrát, že vstane z mŕtvych, ale oni tomu prakticky neverili, dokonca ani vtedy, keď sa to stalo. Ako je tá naša porušená prirodzenosť silná! My si stále myslíme, že apoštoli boli nejakí nadľudia, supermani, ale oni boli presne rovnakí ako my. Boh a Jeho láska sa musia zamestnávať s každým z nás, doslova niesť našu hlúposť, tvrdohlavosť, naše maniere, zlozvyky, strachy, ktorých sa držíme a nechceme ich pustiť ... Tak, ako tomu bolo s tými apoštolmi.
Ale Ježiš nás chce z toho vyslobodiť. Ide o proces prerodu v Krista, ako hovorí apoštol Pavol: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ Tieto slová ďaleko viac platia o Matke Ježišovom, Presvätej Bohorodičke, ktorú nám Ježiš dal pod krížom za matku. Matka má nielen rodiť deti, ale tiež ich vychovávať. Predstavte si Pannu Máriu, ako sa pozrie na každého z vás a povie vám: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ Ako máme byť pretvorení v Krista? Skrze Presvätú Bohorodičku a Ducha Svätého. Panna Mária + Duch Svätý = živý Ježiš. Ak v nás má byť živý Ježiš, nie nejaký Ježiš filozofov, teológov, psychológov, sociológov ..., ale živý Ježiš, potrebujeme naozaj prijať Ježišovo slovo na kríži, prijať Máriu, a znovu prijať v plnosti Ducha Svätého, chodiť v Ňom, teda nechať sa ním viesť. "To sú Boží synovia, ktorí sa nechajú viesť Duchom Božím." To je to potrebné.
Aby učeníci boli svedkami premenenia, museli vystúpiť na horu. Aj my máme vychádzať na vysokú horu, čiže ísť do samoty. Tam máme byť premieňaní, tam sa máme stretnúť s živým Ježišom. Vyjsť zo zmätku sveta, zo starostí a problémov, ktorými sme zviazaní vo svojom okolí, z práce, opustiť to a odísť preč. Tou horou Tábor je aj svätá liturgia, ktorá je miestom premenenia, kedy príde živý Ježiš ako hosť do vašich sŕdc a dotkne sa vás. Je potrebné si uvedomiť: "Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom." "Pane, necítim, nerozumiem, ale verím. Tak to je! Ty si vo mne a ja v tebe. Amen! "
Máme prosiť s vierou, aby nastalo premenenie Ukrajiny (i Slovenska) , cirkvi, ale na prvom mieste svätý egoizmus: najprv moja duša. V dnešnej sviatok, v dnešnej liturgii môžeme prosiť: "Pane, daj mi svoje slovo, daj mi silu. Daj, aby som ja bol premenený Božou mocou, aby som mohol žiť novým životom, aby si mohol vo mne žiť. "To je vlastne pravý zmysel toho sviatku. Každý z nás sa má nechať premeniť Božou mocou, Božou láskou i Božou pravdou.
... a hľa, svetlý oblak ich zatienil a z oblaku prehovoril hlas:, Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si vyvolil; počúvajte ho. ' "(Mt 17,5)
To je veľmi dôležité slovo: "Toto je môj milovaný Syn, počúvajte." To je hlavná vec. Máme počúvať Krista, nie nejakých filozofov, ideológov, psychológov, sociológov, alebo špeciálne demagógov. Máme Jeho slovo, len je potrebné, aby sme ho poznali a realizovali. Keď ho realizujeme, potom prichádza Božia moc, ktorá bude skrze nás pôsobiť, samotný Kristus bude skrze nás pôsobiť. Ide o to každý deň žiť: Ježiš je môj Pán, Ježiš je môj Spasiteľ. Znovu Mu dávať k dispozícii všetky svoje mohutnosti, svoj rozum, svoju vôľu, svoje zdravie i svoj život. To je tá láska ku Kristovi - zriekať sa v malých veciach svojej vôle a dávať Ježišovi všetky svoje problémy. Nežiť len sám so sebou. Máme žiť s Kristom, to je celá podstata: Ježiš a ja. Nech nám Duch Svätý znovu odkrýva oči, aby sme poznávali Krista vo Svätom písme, aby sme Ho spoznávali aj vo svojich blížnych, aby sme Ho spoznávali v sebe, aby sme Ho spoznávali v tej bezmocnosti ukrižovania na kríži, aby sme Ho potom mohli vidieť v sláve, nielen v nejakom videní ktoré skončí, ale v tej sláve, ktorá nikdy neskončí.
