Sv. Cyril a Metod – život a odkaz (1. časť)
Sv. Cyril a Metod nie sú iba apoštolmi územia, ktoré sa volalo Veľká Morava (dnešné západné Slovensko a väčšia časť Moravy), ale sú aj apoštoli celej slovanskej rodiny národov. Ich odkaz je aktuálny zvlášť v dnešnej dobe, a to nie iba kvôli potrebe zjednotenia kresťanského Východu a Západu, ale sú príkladom, že sami žili a hlásali živé evanjelium, ktoré bolo schopné premeniť pohanský svet na kresťanský. Navyše táto živá kresťanská kultúra mala našich predkov uchrániť pred podrobením Franskou ríšou, odkiaľ sa šírilo kresťanstvo korumpované politickou mocou. Ich utrpenie bolo veľké.
Sv. Cyril zomiera pri prvej ceste do Ríma a Metod sa vracia na Moravu vysvätený za arcibiskupa panónsko – moravského so širokou právomocou pre všetkých Slovanov. Na Morave sa stretáva s nemeckým vojskom. Je zadržaný a protizákonne uväznený bavorskými biskupmi. Pasovský biskup Hermannrich sa na Metoda rozohnal jazdeckým bičíkom, čo sa dozvedáme z listu pápeža Jána VIII. Metod bol dva a pol roka väznený mimo svojej diecézy. Pápež zasahuje, ale nemeckí biskupi, ktorí používajú hlásanie evanjelia na presadzovanie mocenských záujmov a na germanizáciu Slovanov, si od pápeža vynútili určité ústupky za Metodove prepustenie. Jedným z ústupkov bolo zrušenie slovanskej bohoslužby. Táto bohoslužba bola schválená pápežom Hadriánom II. v roku 869 bulou „Gloria in excelsis“. Keď bola slovanská bohoslužba odvolaná, nemeckí kňazi tak mali znova otvorenú cestu pre svoje misijné pôsobenie v slovanských krajoch, a tým aj možnosť ďalej uplatňovať ríšsky cirkevný aj politický vplyv. Sv. Metod bol biskupom aj panónskeho územia (dnes Maďarsko), ibaže tam svoje právomoci nemohol uplatňovať. Tam si takisto robili nároky Nemci. Dokiaľ tu bol knieža Koceľ, snažil sa Metoda podporovať.
Keď roku 874 zomrel, ovládli toto územie Nemci. Latinskí kňazi nemeckej národnosti sa snažili na Morave vybudovať svoje pozície proti sv. Metodovi. Podarilo sa im obsadiť Svätoplukove okolie svojimi ľuďmi. Vnútorne sa s Metodovou organizáciou nikdy nezmierili. Keď bol ich vplyv dosť silný, pokúsili sa o zrušenie samostatného moravského arcibiskupstva, a tým aj slovanskej liturgie. Metod mal byť vhodným spôsobom odstránený a právomoc nad Svätoplukovou Moravou mala prejsť na bavorských biskupov. Žiaľ, Svätopluk mal úplne iné zmýšľanie ako jeho strýc Rastislav, on nerozumel Metodovým snahám, sám žil nerestne, a preto ani sv. Metoda dosť nepodporoval. V roku 879 bol sv. Metod obžalovaný nemeckými kňazmi. Obvinili ho, že je bludár, a že je neposlušný, pretože naďalej vykonáva slovanskú bohoslužbu. Metodov skutok sa však dá porovnať s jeho mravnou vážnosťou a sväteckými rysmi. Nebola to odbojná a bludná neposlušnosť, ale právo pastiera, ktoré sa v Katolíckej cirkvi dodnes uznáva, jednať k najlepšiemu prospechu veriacich. (Keď ešte nebol oficiálny odpad od katolíckej viery, tak katolícki biskupi používali toto právo, že niekedy neohlásili alebo nepreviedli niektoré pápežské nariadenia, ktoré sa im v ich diecézach zdajú nevykonateľné. Svoje dôvody museli samozrejme oznámiť do Ríma; dokiaľ nedostali od pápeža odpoveď, ostávalo pri ich rozhodnutí.) Pápež svoj zákaz neobnovil, naopak sa zdá, že slovanskú bohoslužbu mlčky trpel, dokiaľ sa neozval žalobca. Potvrdzuje to skvelé zadosťučinenie, ktorého sa sv. Metodovi dostalo v Ríme, kde bol pri svojej druhej návšteve zbavený žaloby v obidvoch bodoch. Bavorskí aj domáci nepriatelia sa nazdávali, že rímsky proces zasadí nenávidenému arcibiskupovi smrtiacu ranu. Metod sa však vrátil nielen očistený od podozrenia z bludov, ale priam ako víťaz s nemalou odmenou. Jeho pričinením bola Svätoplukova ríša prijatá do priamej ochrany Svätej stolice a stala sa tak jej prvým duchovným dedičstvom. V Ríme na to vydali bulu „Industriae tuae“ z 25. 6. 880. Význam tohto zväzku bol ďalekosiahly. Pre Svätopluka a jeho ríšu to znamenalo predovšetkým ochranu pred prílišnými nemeckými nárokmi. Druhým úspechom bolo, že Metod bol ustanovený za moravského metropolitu a bolo zriadené biskupstvo v Nitre podriadené Metodovi. Teraz prakticky mohol zakladať ďalšie biskupstvá. Metod pravdepodobne dlho nemal trvalé sídlo a až v posledných rokoch svojho života sa trvalo usadil na Velehrade, kde bol aj pochovaný v katedrálnom chráme. Z Ríma sa ale vrátil aj Svätoplukov kňaz Wiching, ktorý bol vysvätený za biskupa pre Nitru. Ten počítal s tým, že Metod bude pre podozrenie z bludov alebo aspoň pre neobľúbenosť u moravského kniežaťa odstránený a on zaujme jeho miesto ako latinský arcibiskup.
Pápež však poznal sebecké záujmy latinsko-nemeckej strany, a preto Wichinga za moravského arcibiskupa nemenoval. Pápež opäť povolil slovanskú bohoslužbu (Ján VIII.). Predĺženou rukou bavorskej politiky boli ich kňazi pôsobiaci na Morave. Uznaním a zavedením slovanskej bohoslužby mohol byť zabránený ich vplyv. Snahy pápeža Jána VIII., vynútiť u Svätopluka a jeho okolia Metodovo uznanie a zabezpečiť tak pokoj pre ďalšie evanjelizačné dielo medzi Slovanmi, stroskotali. Vinu na tom má nemecko-latinská strana s Wichingom na čele, ale aj Svätopluk. Čo sa stalo po Metodovom víťaznom návrate na Moravu sa dozvedáme z utešujúceho listu Jána VIII. „Pastorális sollicitudinis tuae“ z roku 881, ktorým odpovedal na Metodovu sťažnosť. Z obsahu tohto pápežovho listu sa dozvedáme, že nespokojný Wiching začal hneď po návrate z Ríma brojiť proti svojmu metropolitovi. Zatajil svoj podriadený pomer k Metodovi a bol rozhodnutý nepodriadiť sa pápežskému výnosu o úprave moravských cirkevných pomerov. Ba znížil sa až k tomu, že začal šíriť zvesti, ako by bol od pápeža dostal zvláštne tajné príkazy a listy, ktorými bol práve on poverený vedením moravských cirkevných záležitostí. Je možné, že pápežské buly priamo sfalšoval. (porov. Život Metodov 12) Svoju ctibažnosť však pred verejnosťou kryl starostlivosťou o čistotu viery a pokoj v zemi. To však nebol ešte koniec Wichingových útokov. Zdá sa, že bránil aj vykonávaniu slovanskej bohoslužby a vo svojej diecéze ju priamo zakázal. Metod bol proti nemu bezmocný, lebo Wichinga chránil Svätopluk. Keď sv. Metod cítil, že sa dovršuje beh jeho života, vytrhol sa zo všetkých zmätkov sveta a vložil všetky svoje starosti na Boha. Vybral zo svojich učňov dvoch kňazov, schopných rýchlopiscov, a dokončil preklad Písma aj ostatných kníh. (ŽM 15) Všeobecne sa myslí, že tým miestom pre únik zo sveta a sústredenie sa, bola „Hora sv. Klimenta“ pri dnešných Osvětimanoch, kde boli asi chránené aj svätcove ostatky.
Dňa 6. Apríla 885 zomiera sv. Metod na Velehrade, kde je aj pochovaný. Jeho smrťou Slovania prišli o najpevnejšiu oporu svojej cirkevnej organizácie. Metod krátko pred svojou smrťou ešte uvalil na Wichinga a jeho radcov kliatbu. Po Metodovej smrti sa Svätopluk a Wiching (bývalý alemánsky benediktínsky mních) spojili, aby dosiahli cieľ, ktorý sa im v roku 879 nepodaril. Rímske pomery im priali. Tam po krátkej a slabej vláde pápežov Martina (882-4) a Hadriána III. (884-5) nastúpil Štefan V. Vtedy nastali smutné časy bojov pápežských strán. To bola dobrá doba pre Wichinga. Tento nitriansky biskup odišiel do Ríma ešte pred Metodovou smrťou. Jeho pohrebu sa nezúčastnil tiež preto, že naňho bola uvalená cirkevná kliatba. V Ríme sa preukázal Svätoplukovým odporúčaním a moravské pomery vylíčil v takom nepriaznivom svetle, že tým celé Metodove dielo zničil. Ohlas jeho správania je najlepšie zachytený v pápežskom liste, ktorý bol po ňom zaslaný Svätoplukovi. Wichingovi záležalo hlavne na tom, aby prekazil voľbu Gorazda za Metodovho nástupcu, a sám sa votrel na jeho miesto. Tvrdil, že Metod si privlastnil apoštolské práva a protiprávne menoval Gorazda za svojho nástupcu, a možno ho už aj vysvätil. Ďalej chcel odstrániť slovanskú bohoslužbu. Predstavil ju ako stály prameň rozporov medzi obidvoma stranami. Nakoniec sa nehanbil ani poškvrniť Metodovu pamiatku opakovaním starých neprávd, že Metod bludne učí o Duchu Svätom a podnecuje nepokoje medzi ľudom. Mŕtvy Metod sa už nemohol brániť. Pápež uveril Wichingovi, pretože mal pri sebe aj odporúčania slovanského kniežaťa Svätopluka. Tak sa Štefan V. stal vlastne obeťou nepravdivých informácií Wichingových. Nariadenie proti Metodovi a slovanskej bohoslužbe bolo ostré. Svätoplukovi poslal obsiahly list „Quia te zelo“ ešte v tom roku 885. Z pápežových slov možno usúdiť, že ustanovil za dočasného nástupcu Metoda Wichinga. Wiching tak dosiahol svoj cieľ. Doterajší vývoj cirkevných pomerov na Morave bol prerušený, keď na miesto slovanského metropolitu bol dosadený latinský biskup. Pápežský list splnomocňoval Wichinga a Svätopluka vylúčiť z Cirkvi a vyviesť za hranice tých, ktorí by po dvojitom napomenutí nechceli počúvnuť pápežský výnos. Teraz bola latinská strana bezohľadná voči osirelým slovanským žiakom.
Wiching sa rozhodol Metodových žiakov vyhnať zo zeme. Takéto vyhostenie poznal občiansky zákonník, ktorý zakazoval stýkať sa s vyhnancami, dávať im jesť a piť. Ich majetok zabrali. Toto znamenalo zničenie staroslovanskej literárnej školy na Morave s jej pokladmi cenných rukopisov vzniknutých v spoločnej dielni spisovateľov pod vedením geniálneho Konštantína a jeho veľkého brata Metoda. Táto strata nebola už ničím nahradená. Tiež cirkevno-politické dielo obidvoch bratov medzi Slovanmi bolo zlikvidované. Asi dvesto žiakov (kňazi, diakoni a mnísi) bolo predaných do otroctva do Benátok. Odtiaľ ich vykúpil kráľovský úradník do Bulharska. Iní utiekli do Čiech, iní do Poľska, iní boli násilne vyhnaní nahí za Dunaj. Ježišovo slovo: „Ak nezomrie pšeničné zrno, ostane samo, ak zomrie, prinesie veľa úžitku.“ (Ján 12, 24), sa naplnilo a ešte naplní, aj keď ubehli stáročia.
Sťahuj: Život sv. Cyrila a Metoda - I.
