Sv. Ignác z Loyoly († 1556), zakladateľ jezuitského rádu
Článok má dve časti:
I. Život sv. Ignáca z Loyoly
II. Zamyslenie nad súčasnými jezuitmi
Žiaden rád vo svätej cirkvi nekonal toľko pre Boha a duševné spasenie ľudstva, ale ani žiaden nebol (a ani nie je) od nepriateľov cirkvi tak posudzovaný a nenávidený, ako rád jezuitov, ktorý založil sv. Ignác z Loyoly.
Ignác sa narodil v Španielsku, na zámku Loyole roku 1491. Otec jeho menoval sa Don Bertrand, pán z Oznazu a Loyoly, a bol jeden z najvzácnejších šľachticov v krajine; matka, Donna Mariana, pochádzala zo staroslávnej šľachtickej rodiny. Ignác bol najmladším z trinástich detí, z ktorých bolo osem synov a päť dcér.
Pri krste svätom dostal meno Enneko či Innigo a len neskôr prijal meno Ignác. Ako dieťa bol daný do výchovy k svojej tete Donne Márii de Guevara, ktorá ho veľmi nábožne vychovávala. Ako mladík bol ducha ohnivého, a ctižiadostivého, ale napriek tomu bol predsa dobromyseľný, vľúdny a šľachetný. Obľúbil si básnictvo a sám napísal prekrásnu báseň ku cti sv. Petra, ktorého mal vo veľkej úctivosti. Keď bol stavu svojmu primerane vychovaný, daný bol čo panoš k dvoru kráľa Ferdinanda V., kde sa zdokonalil pod vedením jedného pokrvného vojvodu v šľachtickej výchove. I keď bol pri dvore pre svoju telesnú a duševnú krásu veľmi obľúbený, zhnusil sa mu ten život; lebo jeho živý a ohnivý duch túžil po inom zamestnaní, než bolo korenie sa pred veľmožmi a hravé obsluhovanie nádherných dvorských žien. Vo svojom dvadsiatom šiestom roku opustil kráľovský dvor a vstúpil do vojska. I vyznačil sa smelosťou a udatnosťou pri vojsku v krátkom čase, že stal sa veliteľom pevnosti Pampelony.
Roku 1521 vypukla vojna medzi Karolom V., kráľom španielskym a Františkom I., kráľom francúzskym, z ktorých každý chcel byť cisárom nemeckým. Francúzske vojsko vtrhlo cez vrchy Pyreneje do Španielska a obľahlo Pampelonu, ktorú bránil Innigo Loyola. Udatný veliteľ hájil zmužile na čele svojho vojska pevnosť proti napadajúcemu nepriateľovi. Uprostred boja sa poškodili hradby a veliteľ pevnosti stál neohrozene na zrúcaninách a odrážal mečom útočníkov. I odtrhla sa skala z hradby a poranila mu ľavú nohu; kosť pravej nohy roztrepala mu guľa delová a Ignác klesol polomŕtvy na zem. Jeho vojaci stratili odvahu i odovzdali pevnosť do rúk Francúzov. Veľkodušný nepriateľský veliteľ si ctil udatnosť raneného Ignáca, i dal ho zaniesť na otcovský hrad v Loyole. Ranený Ignác bol taký slabý, že lekári zúfali nad jeho uzdravením. I dal sa v predvečer slávnosti sv. Petra a Pavla zaopatriť sviatosťami zomierajúcich. Zimnica prestala, sily sa mu vracali. Nebezpečenstvo pominulo; ale musel ešte dlho ležať, kým sa celkom uzdravil. To bolo po sláve túžiacemu a netrpezlivému svetákovi veľmi nepríjemné. Z dlhej chvíle žiadal ošetrovateľa, aby mu doniesol zábavné knihy. Neboli, len niektoré romány prečítal rýchlo. I doniesol mu ošetrovateľ knihu «Život Ježiša Krista a Svätých», ktorú spísal Ludolf Saxo. Ignác ju čítal pre ukrátenie času a zábavu, aj keď mu to nebolo po chuti. Čím však ďalej čítal, tým viacej sa mu to čítanie ľúbilo; i čítaval celé dni. Pohrúžil sa do rozjímania bolestného utrpenia Spasiteľovho a do hrdinskej vytrvalosti svätých a svätíc Božích.
Ozvalo sa svedomie Ignácovo. Vnútorný hlas sa ho pýtal: «Čo učinili svätí?! Títo mali tú istú prirodzenosť, čo ty. Prečo by si ty to nekonal, čo oni konali? Čo si doposiaľ učinil ty z lásky k svojmu Spasiteľovi, k spáse svojej duše?» Veľmi často volal: «Nie je dosť, že Bohu slúžim; treba je, aby Ho všetky srdcia milovali a všetky jazyky zvelebovali!» Čítaniu života Spasiteľovho a životov svätých mohol sv. Ignác ďakovať za svoje obrátenie. Od toho času modlieval sa vždy: «Vezmi si, ó Pane, všetku moju slobodu. Vezmi si moju pamäť, rozum a celú vôľu. Čo mám a čím vládnem, všetko si mi daroval. Všetko to vraciam Tebe naspäť a ponechávam Tvojej vôli, aby si nad tým vládol. Popraj mi len lásky k Tebe a milosti, a ja som dosť bohatým a nežiadam nič inšie okrem tohto.»
I oplakal kajúcnymi slzami svoj predošlý svetácky život. Kajúcnosť a sebazapieranie zbožných pustovníkov, ktorí pochádzali zo vznešeného rodu, ho dojímali najviac. I on stať sa chcel pustovníkom. Ale jeho pridŕžanie sa sveta a náklonnosť k istej kastílskej slečne boli ešte veľké; nemohol sa rozhodnúť, čo má robiť. Možno, žeby bol vrátil sa do sveta, keby sa nebol presvedčil, že svetácke rozpomienky a pocity zanechávajú jeho srdce studené a pusté, keď medzitým rozjímanie o spásonosných veciach sladkým uspokojením jeho myseľ naplňovalo. Často vstával v noci, keď všetko spalo, pokľakol si pred obraz pre blahoslavenej Panny Márie, prosil ju srdečne o príhovor u Boha, aby odpustené mu boli hriechy a obsiahol milosť. Keď modlil sa raz tak, zatriasol sa hrad Loyola, všetko sklo na oknách sa rozbilo a jedna stena sa rozpukla. Druhý raz zjavila sa mu Panna Mária, s Ježiškom na rukách, veľkým svetlom ožiarená. Toto zjavenie pôsobilo tak na neho, že očistené bolo jeho srdce od všetkých zemských pocitov. A útecha i nebeský pokoj zavítali do jeho predtým nepokojného srdca.
Keď celkom ozdravel, zamýšľal svet opustiť; ale starší brat to pobadal a chcel ho podržať v skvelom svete. Jedného dňa dal si Ignác osedlať koňa, riekol, že ide navštíviť vojvodu z Navarry, a cestoval do kláštora Montferrato. Cestou obnovil dobré svoje predsavzatie, urobil sľub čistoty, i uzavrel, že bude konať „všetko ku väčšej cti a sláve Božej.“ To sa stalo aj heslom neskôr založeného jeho rádu. Prišiel k dedinke Naverette, ktorá ležala na úpätí vrchu pod kláštorom Montferrato. Tam kúpil si dlhé plátenné rúcho, pás, sandále, pútnickú palicu a tekvičnú fľašu (čutoru), zavesil to všetko na sedlo a prišiel do kláštora Montferrato. V kláštore zložil všeobecnú spoveď, ktorá trvala tri dni, pred benediktínskym mníchom Donom Jánom Chanonesom, i predsavzal si sľubom venovať sa službe Božej. V deň zvestovania Panny Márie r. 1522, prijal Sviatosť oltárnu, zavesil meč svoj v chráme na jednom stĺpe pri oltári, rozdal svoje bohaté rúcho chudobným a vybral sa v kajúcnom rúchu na púť do Jeruzalema. Po ceste vyžobral si pokrm.
Tak prišiel do nemocnice sv. Lukáša v mestečku Manrese. I opatroval za dlhší čas nemocných, a viedol taký prísny život, že si zdravie veľmi poškodil. Keď obyvatelia mestečka jeho prísny a zbožný život videli, začali ho veľmi zvelebovať a po jeho vznešenom rode pátrať. Sv. Ignác opustil tajne nemocnicu, ukryl sa v jaskyni v blízkych vrchoch, bičoval sa tam, každý deň modlieval sa za sedem hodín neprestajne a živil sa chlebom a vodou. Niekedy mu napadlo: «Ako budeš môcť taký život viesť za päťdesiat rokov?» A sám si odpovedal: «Ty, ktorý takto hovoríš (myslel na zlého ducha), či mi môžeš zaistiť jednu hodinu života? Či nie je Boh, Pánom našich dní? A keby som takto i za päťdesiat rokov žil, čože sú tieto roky oproti odplate večnej?» I zdvojnásobnil svoje modlitby a zapieranie seba. Ale i pri tom mal trápenie ducha. Úzkostlivosť odňala mu zaľúbenie v modlitbe a kajúcnosti, a zdalo sa mu, že každý jeho krok je hriešnym, že všeobecná spoveď nie je platná. Bol by zúfal. Ale modlil sa a vinul sa k Bohu. Pokušenie prestalo. Veľká jeho kajúcnosť podryla mu zdravie. Jedného dňa našli ho ľudia polomŕtveho ležať pred jaskyňou a zaniesli ho do blízkeho kláštora Dominikánov, kde vyzdravel.
Tu napísal, i keď vo vedách bohosloveckých ešte nezbehlý, chýrnu knihu o duchovných cvičeniach, ktoré v jaskyni konal, pod menom «o duchovnom cvičení,» ktorá bola v Ríme tlačená a r. 1548, dňa 31. júla od pápeža Pavla III. potvrdená. O tejto znamenitej knihe riekol učený Ľudovít de Ponte, že ju Ignácovi Duch Svätý diktoval. Citácia sv. Ignáca z duchovných cvičení: „...Človek je stvorený, aby chválil Boha, Pána nášho, vzdával mu úctu a mu slúžil, a tým spasil svoju dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený...Kristus volá a chce všetkých zhromaždiť pod svoju zástavu, Lucifer naopak pod svoju...“
Asi rok žil sv. Ignác v najväčšej chudobe a pokore v Manrese; i zatúžil byť vodcom druhých, aby i oni zahoreli takou láskou k Bohu, ako on. Preto sa vybral do Svätej zeme, aby sväté miesta ponavštevoval a neveriacich na kresťanskú vieru obracal. Keď r. 1523 z ďaleka uzrel Jeruzalem, zaplakal od radosti a svätej hrôzy. Navštívil všetky sv. miesta a rozjímal o milosti Božej, ktorá sa tam stala. Obracanie neveriacich nedarilo sa mu, lebo nemal k tomu potrebnej učenosti. Vysadol teda na loď a prišiel začiatkom roku 1524 do Benátok; stade cestoval do Španielska, usadil sa v meste Barcelone a začal chodiť do školy. Hoci tridsaťtriročný, učil sa so žiačikmi počiatky latinskej reči. Jeho učiteľ Hieronym Ardebala radil mu, aby čítaval spisy Erasma, ktoré po celej Európe vo veľkom chýre kolovali. Toho času čítaval i knihu «o nasledovaní Krista.» Popri učení modlieval sa na kolenách päť hodín denne, každý ôsmy deň prijímal sv. sviatosti, postieval sa prísno a rozdával hojné almužny. Roku 1526 odišiel na vysoké školy do Alkaly, kde živil sa almužnou a v nemocnici býval. V tomto meste žil vysokopostavený muž, ktorý veľmi pohoršlivý a nemravný život viedol. Ignác išiel k nemu a hovoril smelo: «Veľmi vážna záležitosť vedie ma k vám; jedná sa o vaše duševné spasenie. Čo myslíte, že ste preto na svete, aby ste žili, akoby ani neba, ani pekla nebolo? Či je večné spasenie takou malichernou vecou, že nezaoberáte sa ňou? Keby v tom okamihu, keď s vami hovorím, smrť vás prekvapila, čo by bolo z vás? Aký výpočet dali by ste, nehovorím z toho mnohého dobrého, ktoré tak zle upotrebujete, ale z toľkých duší, ktoré ste do zahynutia priviedli a denne do záhuby privádzate?“
Vysokopostavený nemravný hodnostár okríkol svätého, nadával mu do bláznov, chcel ho oblokom vyhodiť a privolal svojich sluhov. Ale sv. Ignác nedal sa mýliť i karhal ho i pred sluhami. Horlivou rečou svojou premohol hodnostára, ktorý do seba vstúpil a pokánie činil. Toto obrátenie veľkého hriešnika narobilo hluku v celej krajine. A sv. Ignác pokračoval vo vyučovaní malej a veľkej mládeže. Pre toto svoje účinkovanie bol za kacíra vyhlásený a do vyšetrovania daný. Inkvizícia oslobodila ho od obžaloby, odsúdila ho ale na štyridsaťdva dní do väzenia, že opovážil sa ako svetský človek katechizmus deťom a dospelým v nemocnici vykladať. Jedného dňa prišiel akýsi boháč z okolia zámku Loyoly, menom Martin Sanz do Alkaly, a počul o svätom živote Ignácovom. Zbadal, že svätý denne nosieval pokrm chudobnej nemocnej vdove. I šiel k nej a pýtal sa, kto by bol ten muž, ktorý práve od nej odišiel. Nemocná odpovedala: „Kto je, neznám; každý deň donáša mi pokrm a bez neho bola by som dávno od hladu zhynula.“ A Martin Sanz riekol: „Povedzte mu, že niekoho znáte, ktorý by mu k jeho dobrým skutkom peniazmi pomáhal.“ Naradovaná nemocná rozprávala Ignácovi, čo cudzinec hovoril. Sv. Ignác riekol: „Sestra moja, ako som mohol, tak som vás posiaľ podporoval. Božia prozreteľnosť bude vám zatiaľ iným spôsobom na pomoci.“
I neprišiel k nej viacej. Toho času zapríčinili dve nerozumné ženy sv. Ignácovi veľkú nepríjemnosť. Obe boli vdovy a žili veľmi svetácky. Matka sa menovala Maria z Rado, jej dcéra, ktorá bola veľmi krásna, Velasquez. Sv. Ignác obrátil ich na cestu cnosti. Vo svojej horlivosti si zaumienili, že pôjdu na púť. I obliekli sa do žobráckeho rúcha a chceli po celom Španielsku žobrať, nemocných opatrovať a sväté miesta navštevovať. Sv. Ignác odrádzal tento krok šľachtickým paniam. Nedbali na radu a tak putovali do Kvadelupy a na iné miesta. Keď dozvedeli sa to ľudia v Alkale, hovorili všeobecne: Ignác naviedol ich u tomu kroku. Doktor Tiret, ktorý bol učiteľom na vysokých školách a prv dôverne s mladou vdovou Velasquez žil, rozhneval sa na Ignáca a zažaloval ho u generálneho vikára v Alkale, že si osobuje ako svetský človek duchovné práva a že mieša sa do duchovnej správy. Generálny vikár odsúdil sv. Ignáca, aby bol uväznený. Chytili ho a viedli verejne do väzenia. Ulicou išiel práve Don Francesko z Borgie, syn vojvodov z Gandie, so skvelým sprievodom. Sv. Ignác kráčal pokorne a vážne medzi hulákajúcimi uličníkmi, keď ho ten mladý veľmož stretol. Vznešený Borgia bol veľmi dojatý a to ho pohlo k tomu, že neskôr viedol vážny a zbožný život. Uväznenie sv. Ignáca narobilo hluku v Alkale. Všetci lepší ľudia zastávali ho. Ale predsa presedel sv. Ignác sedemnásť dní vo väzení. Konečne navštívil ho generálny vikár vo väzení, aby ho vypočul. I pýtal sa: «Či je to jediná príčina, pre ktorú vás uväznili?» Medzitým vrátili sa vdovy z púte a potvrdili, čo sv. Ignác vikárovi povedal. Dňa 1. júna r. 1527, bol z väzenia vypustený. Opustil Alkalu a išiel do Toleda, kde mládež vo viere vyučovať začal. I tu ho uväznili, kým ho vikár zo Salamanky po dvadsiatich dvoch dňoch z väzenia nevyslobodil. Odišiel teda r. 1528 do Paríža, aby tam vo vedeckom vzdelaní pokračoval. Tu tiež žil z almužny a veľmi kajúcne. Okolo seba zhromaždil zbožných mladíkov, ktorí s ním každú nedeľu a vo sviatok spoločne sa modlievali a skutky milosrdenstva vykonávali. Jeden učiteľ ho obžaloval u riaditeľa vysokých škôl, že mládež zvádza a od učenia ju odťahuje. Predstavenstvo ho odsúdilo, aby bol verejne potrestaný. Ignác išiel k riaditeľovi a vyrozprával mu pokorne, ako má sa vec. Tento nehovoril nič, pojal svätého muža do siene, v ktorej mal byť pokutovaný a riekol: «Tento je svätý, ktorý len spásu duší má pred očami a hotový je pretrpieť i najpotupnejší trest.»
A Ignác mal veľké zadosťučinenie; všetko ho ctilo. Toho času prednášal na vysokých školách parížskych veľmi učený František Xaverský, ktorý bol pre svoju učenosť všestranne obdivovaný a ktorý túžil po veľkom vyznačení. Sv. Ignác získal tohto učenca, aby oduševnil sa za vyšší, nebeský cieľ. Nezadlho pridružili sa k nim iní nadaní a zbožní mladíci, ako vysoko učený a zbožný Pierre le Févre, ostro vtipný a učený Jakub Lainés, zručný Alfonz Salmeron, lekár Bobadilla a Šimon Rodriguez. Keď sv. Ignác dokončil vysoké učenie, zaumienil si, že s týmito a podobnými zbožnými a vysoko učenými mladíkmi založí spoločnosť, k prevedeniu veľkých spásonosných zámerov. Všetci títo mladí, bohatstvom na duchu a hlbokosťou mysle nadaní, zbožní mladíci zišli sa v podzemnej kaplnke chrámovej na vrchu Montmartre (vrch Márie) v Paríži. Bolo to roku 1534 v deň nanebovzatia Panny Márie. Nedávno za kňaza posvätený Pierre (Peter) le Févre slúžil sv. omšu, všetci prijali Sviatosť oltárnu. Spolu zložili sľub, že svet opustia a svoj život obracaniu neveriacich venovať budú. I zaumienili si, že pôjdu do Svätej zeme, aby tam slovo Božie hlásali. Keby nemohli za rok z Benátok do Jeruzalema sa dostať, chceli do Ríma k sv. otcovi cestovať a jemu svoje služby ku spáse ľudí smerujúce ponúknuť a za tie služby žiadne dary, ani úrady neprijať. To bol počiatok založenia rádu jezuitov. Sv. Ignác ochorel a lekári radili mu, aby odišiel do Španielska. Keď lúčil sa so svojimi zbožnými spoločníkmi, napomínal ich srdečne, aby vzdelávali sa vo vedách a prísnym zbožným životom chystali sa ku veľkému dielu, kým on sa uzdraví. Šťastne prišiel do svojej vlasti na otcovský zámok v Loyole. S radosťou prijala ho rodina. Vyučoval malých i starých vo svätom náboženstve, ktorí v zástupoch denne k nemu na zámok sa zhromažďovali. Pyšný jeho brat, Don Garcia Loyola, nemohol to vystáť. Jedného dňa mu riekol, že nikto na katechizmus nepríde. A svätý riekol: „Keby len jedno dieťa na katechizmus prišlo, bude to pre mňa dostatočné poslucháčstvo.“ Raz mal k svojim poslucháčom krásnu kázeň. V reči povedal príčinu, prečo prišiel do rodného kraja, aby totiž svoje svedomie pre jeden priestupok mladosti utíšil a nevinnému mužovi za jeho utrpenie zadosť učinil. Rozprával, že jedného dňa s ľahkomyseľnými mladíkmi, akým i sám bol, do záhrady išiel, mnoho ovocia pobral a veľkú škodu spôsobil; nato bol chudobný jeden človek ako zlodej do väzenia a k vynáhrade odsúdený. A povýšeným hlasom riekol: «Celé zhromaždenie nech pozná, že chcem nevinnému zadosť učiniť a že mu darúvam dva majere, ktoré mne náležia.» I menoval toho človeka a prosil ho verejne za odpustenie. Keď proti nádhere ženskej a hráčom v karty a kocky kázal, poodkladali ženské svoje nádherné a necudné šaty a hráči pohádzali svoje karty a kocky do rieky. Vykorenil bohorúhavé kliatby a nepravé prísahy a napravil mnohých hriešnikov na cestu spasenia. Celý kraj sa premenil. Keď zotavil sa celkom, rozdal majetok svoj chudobným a opustil otcovský zámok Loyolu. Roku 1536 prišiel do Benátok, kde ho jeho priatelia očakávali. Cisár a republika Benátska viedli vojnu s Turkami a preto nemohli sa odobrať do Svätej zeme. Išli do Ríma k sv. Otcovi Pavlovi III., ktorý ich láskavo prijal. I prosil sv. Ignác pápeža, aby dovolil, žeby boli za kňazov vysvätení. Sv. Otec privolil a pápežský nuncius Veralli posvätil ich v Benátkach za kňazov a prijal od nich sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Stalo sa to 24. 6. 1537. Najskôr obsluhovali, ako dosiaľ, nemocných v dvoch hlavných nemocniciach Benátskych. Bratia rozišli sa neskôr po okolí, aby hlásali ľudu pokánie. Niektorí išli do Vicenzy, iní do Verony a sv. Ignác odišiel s Petrom le Févrom a Lainezom zase do Ríma, kde mládež vyučovali a svojimi kázňami mravy ľudu rímskeho napravili. Aby práca ich trvácny osoh donášala, rozhodol sa sv. Ignác nový rád založiť, ktorého hlavným účelom by bolo, ku cti a sláve Božej pracovať na spáse a kresťanskej osvete človečenstva. Zo začiatku vedenie cirkvi bolo proti, ale postupne to prijalo. Na potvrdenie toho, že Ignáca si vybral Boh k založeniu rádu, boli slová Ježiša pred bránami Ríma: "V Ríme vám budem milostivý" a tiež zjavenie Boha Otca s Pánom Ježišom Ignácovi v Ríme, kde v nočnom videní počul z Ježišových úst slová: „Chcem, aby si nám slúžil.“ Rád pod menom „Spoločnosť Ježišova“, založil sv. Ignác r. 1540 a predostrel jeho pravidlá pápežovi Pavlovi III., ktorý ich potvrdil bulou Rigimini militantis Ecclesiae. Ten, keď pred tým počul čítanie z ich predbežných stanov, vyhlásil: „To je prst Boží!“
Sv. Ignác povolal svojich bratov do Ríma; tu zložili v chráme sv. Pavla slávnostné sľuby rádu, ku ktorým ešte pridal štvrtý, totiž sľub úplnej poslušnosti pápežovi, ktorým sa zaviazali, že všade pôjdu, kamkoľvek ich námestník Kristov k duchovnej práci pošle. Bratia rádu vyvolili sv. Ignáca proti jeho vôli za prvého generála rádu. Hneď vystaval prvé kolégium jezuitské v Ríme. Tak konečne zriadil sa rád jezuitov, ktorí toľko ľudí v širokom svete na vieru Kristovu obrátil, v našej vlasti sv. vieru upevnil, keď blud Lutherov a Kalvínov silou mocou sa natískal. Ignác i ako generál rádu neprestal kázať a dávať duchovné cvičenia. Kázal na námestiach, uliciach a v kostoloch. Nadovšetko rád vyučoval katechizmus deti a nevedomých ľudí, a vyučovanie zvykol končiť slovami: „Milujte Boha z celého srdca, z celej duše, z celej vôle!“
Sv. Ignác dožil sa potešenia, že rád jeho rozšíril sa onedlho po všetkých končinách sveta. Portugalský kráľ žiadal hneď od neho šesť Jezuitov, aby obracali Indov na pravú vieru. Sv. Ignác nemohol mu viacej poslať, ako dvoch, Šimona Rodrigueza a Františka Xaverského, z ktorých prvý v Portugalsku, druhý v Indii tak požehnane pôsobili, že kráľ hneď dve jezuitské kolégia vo svojom kráľovstve založil. I pápež požiadal sv. Ignáca o učeníkov jeho, ktorých upotrebil čo bohoslovcov na sneme Tridentskom. Cisár Ferdinand a iní vladári chceli jezuitom dať biskupstvá; ale sv. Ignác to nedovolil, lebo bratov svojich bol zaviazal, že nikto po cirkevných hodnostiach túžiť nebude, ani ich neprijme. Uložil im za úlohu, aby vychovávali mládež vo vedách a nábožnosti. Odporúčal riaditeľom škôl po celej Európe, aby mládež privykali k opravdivej pobožnosti, tichosti a pokore skrze základné učenie vo vedách, aby ich denne k sv. omši vodili a raz za mesiac spovedávali, aby vyučovanie s modlitbou počínali a pri každej príležitosti lásku k Bohu a Jeho sv. náboženstvu do sŕdc vštepovali. Zmýšľanie, reči, a skutky všetkých bratov, malo prenikať heslo: «Všetko na väčšiu slávu Božiu!»
Pätnásť rokov riadil sv. Ignác, ako generál, rád jezuitov. Jeho rád zakotvil sa v rôznych mestách Talianska, Portugalska, Španielska, Bavorska, Porýnia a Rakúska. Aj k nám na Slovensko sa už chystal vkročiť. Melanchton, Lutherov stúpenec, zvolal: „Beda nám, celý svet sa napĺňa jezuitami!“ Ignác si svojou láskavosťou vydobyl srdcia všetkých bratov. On svietil im ako priťahujúci vzor vo všetkých cnostiach, ktoré požadoval od svojich podriadených. Slabosti telesné množili sa a on obracal zrak svoj k nebeskej vlasti. I prosil Boha, aby ho od zväzkov pozemských oslobodiť ráčil. Napadla ho ľahká zimnica. Lekári nebadali v nej žiadne nebezpečenstvo; ale on dal sa zaopatriť sv. sviatosťami zomierajúcich. Dňa 30. júla r. 1556 zavolal k sebe svojho tajomníka, otca Polonkosa a riekol: «Moja hodina prišla, iďte k pápežovi a poproste ho o požehnanie pre mňa a o odpustky pre moje hriechy, aby moja duša pri strašnom tomto odchode viac dôvery mala, a povedzte sv. Otcovi, — keby som prišiel na miesto, kde moje modlitby niečo môžu, ako to od milosrdenstva Božieho úfam, — že nepremeškám, za neho sa modliť, ako som to činil, keď som mal ešte viacej za seba sa modliť.» Polonkos pýtal sa zadivený: «Ako že, otče môj, či je možno, aby sme vás už stratili ?» A Ignác riekol pokojne: «Iďte, a proste o pápežské požehnanie pre druhého otca.» V noci sa modlil neprestajne. Keď bratia ráno k nemu prišli, našli ho zomierajúceho. Polonkos bežal k pápežovi s prosbou o požehnanie. Keď sa vrátil, vychádzalo slnko. Sv. Ignác zložil ruky, pozdvihol oči k nebu a vzdychol: «Ježiš a Mária!» A tíško usnul, dňa 31. júla r. 1556 v deň piatočný, v 65. roku svojho veku. Pri smrti bol rád jeho už v dvanástich krajinách založený a mal sto kolégií. Jeho učeníci Anton Kriminalis, Peter Korrea a Ján de Soza dosiahli ešte za života zakladateľovho korunu mučenícku, prvý vo Východnej Indii, druhí dvaja bratia v Brazílii. Telo sv. Ignáca pochované bolo v jezuitskom chráme v Ríme, kde ho Boh oslávil mnohými zázraky. Pápež Pavel V. vyhlásil ho r. 1609 za blahoslaveného a Gregor XV. r. 1622 za svätého. Sv. Ignác z Loyoly vyobrazuje sa v kňazskom rúchu, s najsvätejším menom Ježiš na hrudi a s knihou v ruke.
Zdroje: Legenda Čili Čítanie o svätých o vyvolených božích. Zväzok III., 1907, s. 594 – 599.
Mečiar, K. Životy víťazov 3., 2006, s. 206 – 214.
Zamyslenie nad súčasnými jezuitmi
V súčasnosti sú dielo a osoba sv. Ignáca veľmi napádané, zle pochopené a ešte aj opradené kadejakými vymyslenými teóriami. Prečo sa to deje? Je to preto, lebo nepriatelia jezuitov, predovšetkým slobodomurári a niektorí protestanti nemôžu zniesť, že jezuitskí rád zachránil katolícku vieru v Európe a prinavrátil späť do katolíckej cirkvi množstvo duší.
Preto ho potrebovali pošpiniť a zničiť. K tomu, žiaľ, použili i niektoré infiltrované osoby, ktoré nakoniec urobili to, proti čomu sv. Ignác bojoval: vniesli do vnútra cirkvi herézy a otrávili jej učenie. Tým vlastne pomohli nepriateľom cirkvi k likvidácii katolíckej viery a taktiež k rozšíreniu nezmyselných a klamných tvrdení o jezuitoch. Jednou takouto osobou je aj aktuálny falošný "pápež" František, člen jezuitského rádu!
Treba zdôrazniť, že Ignác bol svätý a jeho zámer založiť Spoločnosť Ježišovu na spasenie duší bol od Boha! Ako katolícki kresťania si môžeme zobrať od tohto svätého príklad najmä z jeho horlivej modlitby, z lásky k Ježišovi, z jeho hesla: Všetko na väčšiu slávu Božiu a z jeho misijnej horlivosti.
Od zradných Judášskych jezuitov (vid súčasný lži pápež Bergoglio) sa každý katolík musí oddeliť, lebo ich život vedie do pekla, ale svätých jezuitov môžeme a máme nasledovať, lebo ich vzor nám ukazuje cestu do neba!
Svätá Katarína Sienská (1347 – 1380)
https://www.spolocnostsbm.com/clanky/clanky/svata-katarina-sienska--1347-----1380-.html
