Svätá Kristína, panna a mučenica († 310)
Sv. Kristína sa narodila ku koncu 3. storočia v mestečku Tyre na ostrove jazera Bolsena, v kraji Tuscia v Taliansku. Jej otec Urban pochádzal zo staroslávnej rodiny Aniciov a bol plukovníkom cisárskej telesnej stráže. Bol to horlivý a surový pohan, ktorý kresťanov vo svojom dome často hrozne mučieval. Útla Kristína musela sa často pozerať na ukrutné muky, ktorými bývali trápení kresťania v otcovom dome. Stálosť, trpezlivosť a tichosť mučených kresťanov dojímali veľmi nevinné srdce útlocitnej Kristíny, že tajne mnohé slzy nad ich trápením vylievala. Dvanásťročné dievča si žiadalo poznať to previnenie, pre ktoré tak neľudsky boli mučení. Od kresťanských žien sa dozvedela pravú príčinu a nemala pokoja, kým nebola vo viere kresťanskej dokonale vyučená a pokrstená. Pri sv. krste prijala významné meno Kristína. Od toho času, čo prijala sv. krst, bola celkom premenená. Keď počula, že pohanský otec dáva zase mučiť kresťanov, zatvárala sa do svojej izby, modlievala sa za nich, aj za neho a horko plakávala nad jeho blúdením. Voňavé veci, ktoré jej slúžky donášali na obetovanie bohom, vyhadzovala von oknom, hľadela do neba, vzdychala, modlila sa a plakala.
Slúžky sa divili: «Čo ti je, veliteľka naša, že plačeš a bohom tymian neobetuješ? Nahnevajú sa na teba a na dom otcov.» Kristína ich pokarhala: «Čo to hovoríte, slepé a hluché duše? Či neobetujem živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem?» Slúžky padli pred ňou na kolená a hovorili: «Mocná a vznešená naša veliteľka, ako môžeš cudzieho Boha vzývať a Jemu obetovať? Keby to vedel tvoj otec, usmrtil by svoje otrokyne, že sme ťa priviedli k tej povere, pre ktorú toľkých dal umučiť a zabiť. Kde sa skryjeme?» Kristína riekla: «Prečo sa dáte mámiť diablovi? Utiekajte sa k Pánu Ježišovi, oslobodí vás od zlých duchov a budete večne žiť.» V tom vstúpil do izby Urban a otrokyne mu oznámili, že jeho dcéra plakáva a bohom neobetuje. Pohanský otec riekol: «Dcéra moja, čo to má byť? Prečo opovrhuješ bohmi našich predkov? Alebo či snáď i ty sa už klaniaš tomu, ktorého Židia ukrižovali? Milá moja jediná dcéra, o ktorej šťastie jedine sa starám a bohov svojich vzývam, obetuj domácim bohom, aby sa nehnevali na nás.» Kristína odvetila: «Volaj ma dcérou toho, ktorý ma učil, že mám obetovať nebeskému Bohu.»
Pohan myslel, že mieni jeho boha, pristúpil k nej a objal ju: «Neobetuj len tomu jednému bohu, ale všetkým, aby neboli urazení.» Kristína riekla: «Pravdu si povedal: lebo tak treba. A ja obetujem Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, aby Trojjediný Boh na zemi bol oslávený. Áno, Trojjedinému Bohu, Pánovi neba a zeme sa klaniam, Toho ctím a vzývam, a radostne donesiem obetu svojho života pre Jeho oslávenie.» Udivený Urban sa pýtal: «Dcéra moja, teda klaniaš sa trom bohom?» A ona odpovedala: «Klaniam sa len nebeskému Bohu, ktorý je v podstate jeden nerozdielny; prečo mi teda natískaš cudzích bohov? Pošli mi nevinné dary, budem ich obetovať.» A zaslepený otec jej poslal rozličné drahocenné dary. Ona si vybrala biele rúcho, obliekla ho a chystala sa na nastávajúci boj. Niekoľko dní ostala doma na modlitbách a vo svätom rozjímaní. I roztrepala strieborných a zlatých bôžikov, striebro i zlato rozdala chudobným. Pohanské otrokyne oznámili Urbanovi, čo urobila jeho dcéra s darovanými bôžikmi. I nahneval sa tak veľmi, že zaprel všetok svoj otcovský cit, utrýznil ju vlastnoručne a kričal: «Nezdarné dieťa, ako si mohla bohov tak zneuctiť?» A Kristína smelo riekla: «Tvoji bohovia sú bezvládne mŕtve sochy, ktoré nikomu pomôcť nemôžu. Len jeden je Boh, Stvoriteľ neba i zeme. Tohto vzývam a i ty ho musíš poznať a Jemu sa klaňať, keď nechceš byť zatratený.» Pohan zaprel každý otcovský cit a ukrutne mučil svoju zbožnú dcéru. Myslel si, že ju premohol. Jedného dňa súdil Urban pochytaných kresťanov vo svojom dvore a dal ich hrozne mučiť. Kristína sa zastala verejne mučených a riekla: «Viera, pre ktorú títo svätí ľudia tak vytrvale trpia, musí byť svätá. Uznajte to modlári!»
Urban chcel dokázať, že nikomu neodpustí, kto sa priznáva ku kresťanstvu; i dal vojakom rozkaz, aby jeho vlastnú dcéru bičovali do krvi. Kati mučili útlu pannu tak, že krv sa z nej cedila a kusy tela na zem padali. Svätá panna obracala počas mučenia oči k nebu, modlila sa hlasno a trpela ako baránok všetky bolesti z lásky k ukrižovanému Spasiteľovi. Tyranský otec sa sám zhrozil, keď videl útlu svoju dcéru takú strýznenú. Rozkázal katom, aby ju zaniesli do väzenia. Zúfalstvo pokúšalo jeho zaslepenú myseľ. Keď o tom počula matka svätej panny, roztrhla od žiaľu svoje rúcho a bežala s rozpustenými vlasmi ku svojej milovanej dcére do väzenia. S veľkým plačom volala: «Dcéra moja, zmiluj sa nado mnou; lebo pre teba zahyniem. Len jedinkú ťa mám; načo mi je bohatstvo bez teba?» Nahovárala ju, aby otcovu vôľu vyplnila a bohom krajinským aspoň naoko obetovala. Kristína nemohla zaprieť svojho Spasiteľa ani na okamih; preto riekla matke: «Ten, ktorého meno nosím, posilnil ma v boji a dal mi zvíťaziť nad tými, ktorí pravého Boha nepoznajú. Matka moja, poznaj Ho a budeš žiť večne!» Pohanský otec dal zase doviesť svoju dcéru pred súdnu stolicu. Kresťanské ženy vykríkli, keď ju uzreli: «Ó Bože, pomáhaj Kristíne, svojej služobnici!» Otec ju prosil: «Zmiluj sa nado mnou, Kristína; veď si mojou jedinou dcérou. Obetuj bohom, aby ti pomáhali a oslobodili ťa od bludu, v ktorom žiješ. Keď to neurobíš, musíš podľa zákonov zomrieť a nie si mojou dcérou.» Svätá panna pokojne odpovedala: «Dobre si riekol, že nie som tvojou dcérou; lebo čo sa narodilo tebe, je len telo, otec mojej duše je Boh, pre ktorého trpím a ktorý ju vezme do svojej slávy.» Otec, zbavený pohanstvom rozumu a srdca, rozkázal svoju dcéru na železné koleso priviazať, olejom poliať a oheň pod ňu podložiť. Svätá panna povedala, keď ju kati na koleso viazali: «Ó nešťastný, zaslepený otče, či nevieš, že Ježiš Kristus, Syn Boha živého, z neba na zem zostúpil, aby nás vyslobodil? Pre Neho trpím tieto muky a On môže ľahko tvoju ukrutnosť zahanbiť.“
Boh pomáhal svojej služobnici: oheň sa nedotkol jej tela; ale rozháňaný tuhým vetrom, ktorý schytil sa náhle, popálil mnohých okolo stojacich pohanov. Zaslepený otec nepoznal v tomto zázraku prst Boží. Rozkázal, aby Kristíne na hrdlo priviazali skalu, a do morskej hlbiny ju hodili. Ale svätá mučenica neutonula so skalou na hrdle, lež plávala po vrchu vôd. Neľudský otec ju dal vytiahnuť na breh a hodiť do žalára. Ukrutný pohan zomrel v noci náhlou smrťou. Svätá Kristína oplakávala nekajúcnu smrť otca a prosila milostivého Boha, aby i ju čím skôr k sebe povolať ráčil. Po smrti Urbanovej prevzal vládu v meste nový vladár, zúrivý pohan menom Dio. Ihneď rozkázal vojakom, aby sv. Kristínu do Apollovho chrámu zaviedli, aby mu obetovala. Keď Kristína pred modlu predstúpila, modlila sa vrúcne k Bohu, a modla padla, roztrepala sa na kusy a zabila miestodržiteľa Dia a mnohých pohanských kňazov.
Nový miestodržiteľ Julián považoval všetky divy, ktoré sa stali pri mučení svätej panny, za jej čarodejnícke skutky; i dal ju do ohnivej pece hodiť. Ale Boh zachránil svoju služobnicu. Zarytý pohan ju hodil do jamy, ktorá bola naplnená hadmi. Hady sa skryli do dier pred svätou a nedotkli sa jej. Dal ju teda vytiahnuť a zaviesť do väzenia. V noci k nej poslal pohanské ženy, aby ju odviedli od kresťanskej viery. Keď vkročili do jej väzenia, našli sv. Kristínu na kolenách, ktorá hlasno ďakovala Bohu, že jej poprial pre Jeho meno trpieť a zázrakmi sa osláviť. Pohanské ženy tak boli dojaté, že sa hneď stali kresťankami.
Ráno si dal Julián sv. Kristínu predvolať a riekol: «Kristína, čas rozmýšľania, ktorý som ti poprial, vypršal; hovorím ti naposledy: obráť sa k bohom!» Svätá odpovedala: «Od tohto času nebudeš mať pokoja ani na tomto svete, ani na druhom.» I obrátila oči k nebu a zvolala: «Pane môj a Bože môj! Zhliadni na služobnicu svoju, i popraj milostivo, žeby som dokončila svoje utrpenie!» Tieto slová naplnili srdce zlostného bezcitného pohana besnotou. Rozkázal, aby jej vojaci vyrezali jazyk. A svätá riekla slávnostne: «Julián, ty chceš úd môjho tela, ktorým som chválila Boha; tu ho máš, ale aj ty oslepneš!» I ponúkla katom jazyk, ktorí jej ho vyrezali. Zverský pohan rozkázal, aby ju o kôl priviazali a do nej strieľali. Vojaci posiali jej útle telo šípmi a tak odovzdala svoju krásnu dušu svojmu Stvoriteľovi, dňa 24. júla roku 310 po Kristu Pánu. Kresťania vzali jej telo, pomazali ho masťami a slávnostne pochovali. Neskôr boli prenesené pozostatky svätej do mesta Palerma na Sicílii, kde až podnes ako patrónka tejto krajiny, býva uctievaná.
Modlitba.
Ó Bože, dopraj nám milosti, žeby sme na príhovor sv. Kristíny, Tvojej vernej služobnice, sa vždy usilovali vyhľadávať Tvoju česť, a čistým a zbožným životom si mohli zabezpečiť blahoslavenstvo svojej duše. Skrze Ježiša Krista, Tvojho Syna, nášho Pána. Amen.
.