Svätí Lucián a Marcián, mučeníci (†250)
Za vlády cisára Décia (249-251) podstúpili v meste Nikomédia mučenícku smrť pre Ježiša Krista tiež svätci Lucián a Marcián. Boli vychovaní v pohanstve a ako mladí prevádzali čarodejníctvo, ktorým podvádzali ľudí, najmä ženy. Z pohanov si ich mnohí vážili ako mužov nadprirodzenej moci, iní ich však pokladali za nebezpečných. V tom čase žila v Nikomédii istá kresťanská panna, plná vzácnych cností, ktorá neustále prosila Boha za vytrvalosť v neporušenej čistote. Túto pannu sa ale pokúšali zmienení mladíci získať slovami i modlárskymi trikmi. Avšak čo sa im častejšie darilo u pohaniek, nepodarilo sa pri kresťanke. Nadarmo vzývali zlých duchov, aby im pomohli zviesť pannu, nič nefungovalo. Na Luciánovi a Marciánovi sa naplnili slová apoštola Pavla: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Obaja kúzelníci poznali, že kresťanská panna premáha zloduchov v mene a mocou Pána Ježiša Krista, ktorý ju posilňuje aj chráni a dostali z Neho strach. Preto si povedali, že je prospešnejšie slúžiť Pánovi tak mocnému, než bezmocným modlám a démonom. Milosť Božia ich osvietila tak, že sa odvrátili od modlárstva, uverili v Ježiša Krista a dali sa na cestu pokánia. Rozbili svoje modly a svoje čarodejnícke knihy verejne spálili na námestí, pričom ľudu hovorili: „Boh nám otvoril rozum, aby nás vytrhol z temnoty, v ktorej sme boli doteraz uväznení a priviedol nás k spáse. Zavrhujme všetko, čo sme kedysi robili, vyznávame Krista ako pravého Boha a len do Neho vkladáme všetku svoju nádej.“
Potom sa odobrali do kresťanskej svätyne, aby boli prijatí medzi čakateľov na svätý krst. Tu sa vyznali skrúšene zo svojich hriechov, prijali sviatosť krstu, opustili mesto a usadili sa na púšti. Tam sa prísne postili, čítali Písmo sväté a ustavičnými modlitbami sa k Bohu povznášali. Keď sa utvrdili vo viere a kresťanskom živote, vrátili sa do mesta. Hlásali márnosť modloslužby a napomínali ľudí, aby sa obrátili ku Kristovi a činili pokánie. Zanedlho boli Lucián a Marcián ako nepriatelia bohov a hlásatelia kresťanstva chytení, spútaní a privedení k cisárskemu námestníkovi Sabinovi. Oni statočne vyznali, že veria v Krista, Syna Božieho, ktorého nikdy modlárstvom nezaprú. Na otázku námestníka: „Kto vás prehovoril, aby ste opustili „ctihodných bohov“, ktorí vám preukázali veľa dobrodení a vážnosti u ľudu, že sa klaniate človeku ukrižovanému, ktorý ani sebe pomôcť nemohol?“ Odpovedal Marcián: „Práve Ukrižovaný, ktorého ty nepoznáš, nás zmenil, ako kedysi obrátil Šavla, protivníka kresťanov a učinil ho slávnym hlásateľom našej viery.“ Na sľuby námestníkove povedal Lucián: „Hovoríš zle. Boh nám preukázal toľko milostí, aby sme poznali pravdu a ty nás chceš od nej odvrátiť?“ Márna námaha!“ Sabin posmešne odpovedal: „Prečo teda Kristus, v ktorého dôverujete, dopustil, že ste upadli do mojich rúk, a prečo vám nepríde na pomoc, aby ste nezomreli?“ Marcián odvetil: „Kresťania majú svoju slávu v tom, že radi obetujú svoj pozemský život pre Krista vediac, že dosiahnu takto život lepší, a to večný.“ I rozkázal námestník oboch natiahnuť na škripec a mučiť železnými hrebeňmi. Tieto muky znášali ticho ako zaslúžený trest za svoje predchádzajúce hriechy a potom Lucián Sabinovi povedal: „Mal si nás mučiť, pokiaľ sme činili neprávosti. Vtedy sme si zasluhovali právom tresty. Ty si nás ale netrestal, a až teraz, keď sme spoznali pravého Boha a dobre robíme, mučíš nás ukrutne. Ale i za to vzdávame vďaky Bohu, lebo nám odpustil predošlé hriechy a uznal nás hodnými, aby sme trpeli a zomreli pre Jeho meno.“ Sabin obávajúc sa, aby ich presvedčivé slová neobrátili ľudí a za to, že sa neklaňali modlám rozkázal, aby ich upálili. Svätí mučeníci vypočuli s radosťou tento rozsudok a kráčali na popravisko ako na svadobnú hostinu. Tu vystúpili na hranicu a modlili sa zvučným hlasom: „Pane Ježišu Kriste! Nekonečné vďaky vzdávame Tebe, že si uznal nás nehodných, vyslobodiť z bludov pohanských a pre svoje meno urobiť nás účastných slávnej mučeníckej smrti. Buď tebe časť a chvála! Prosíme, prijmi milostivo naše duše!“ Zatiaľ zapálili kati hranicu a obaja mučeníci v plameňoch dobojovali veľký boj za pravdu Božiu, dňa 26. októbra roku 250.
