Svätí siedmi bratia, mučeníci († 150)
Roku 166 pred narodením Krista Pána dal kráľ židovský Antiochus sedem bratov a ich matku, ktorá ich pri hroznej smrti k vytrvalosti napomínala, v meste Antiochii ukrutne umučiť preto, že nechceli zákon Boží prestúpiť. Bratia títo zmužilo a bohatiersky podstúpili mučenícku smrť, ako nám to rozpráva kniha Machabejská (II., hl. 7.) vo sv. Písme Starého Zákona. Podobnú hrdinskú myseľ a veľkosť duše obdivovať musíme pri kresťanskej matke, menom Felicitas, pred ktorej zrakom sedem jej synov podstúpilo mučenícku smrť za sv. vieru Spasiteľovu.
Uprostred druhého storočia, keď Antonín bol rímskym cisárom, žila v Ríme veľmi nábožná a cnostná bohatá vdova, ktorá zo staroslávneho rodu pochádzala, menom Felicitas. Mala sedem synov, ktorých mená boli: Január, Félix, Filip, Silván, Vitalis, Alexander a Marcial. Po smrti svojho vznešeného manžela nechcela sa znovu vydať, aj keď sa o jej ruku mnoho ženíchov uchádzalo. Ona zotrvávala v stave vdovskom, aby tak nemýlená službe Božej a skutkom milosrdenstva oproti blížnym, ako i zbožnej výchove mladých svojich synkov venovať sa mohla. S celou materinskou starostlivosťou snažila sa, aby nadzemské učenie Kristovo do ich útlych sŕdc zaštepiť mohla. Jej čistý a svätý život, krásny príklad nábožných synáčikov povzbudzovali všetkých kresťanov rímskych k bázni Božej. I mnohí pohania prijali vieru kresťanskú, keď videli, aké ovocie ušľachtilých mravov a spanilých cností ona u svojich vyznávačov prináša.
Keď pohanskí žreci (nepraví kňazi) videli, že chrámy, modlám vystavané, ostávajú prázdne a počet vyznávačov sv. učenia Kristovho sa rozmnožuje, rozhnevali sa veľmi. Zlosť svoju pohanskú vyliať chceli na hlavu šľachetnej a bohatej vdovy. Išli ku cisárovi Antonínovi a hovorili: «Vdova Felicitas taká je bezočivá a opovážlivá, že nie len verejne so svojím celým domom bohmi opovrhuje a Boha kresťanského vyznáva, ale zvádza i druhých ku svojej viere tak, že mnohí opustili službu bohov. Nešťastie a nevysloviteľná bieda zastihne vlasť, pokiaľ táto potupa odstránená nebude. Na tebe, cisár, záleží, by si udobril bohov, keď túto vdovu a jej synov prinútiš, aby im pokorne obetovali.» Cisár, aby zúrivcov utíšil, uložil v ich prítomnosti miestodržiteľovi Ríma, Publiovi, aby vec vyšetril a matku i synov prinútil, žeby bohom obetovali.
Na druhý deň predvolal Publius zbožnú Felicitu a jej mladistvých synov pred svoju súdnu stolicu. Publius, ktorý nemal zlé srdce, ale cisárov rozkaz plniť musel, dojatý bol veľmi, keď uzrel útlocitnú a šľachetnú matku a jej krásnych synov, ktorí ju ako Boží anjeli obklopovali. Pohan dohováral vznešenej vdove vľúdne, aby vyplnila vôľu cisárovu. Márne! I pohrozil jej mučením, ak vieru svoju nezaprie a bohom obetovať nebude. Felicitas riekla: «Ja som kresťanka, i neľakám sa tvojej hrozby, ani zvodnými slovami u mňa nič nevykonáš!» Publius kričal rozhnevaný: „Nešťastná, ukrutná matka! Keď nebojíš sa smrti, mala by si aspoň šetriť synov, ktorých najväčšiemu mučeniu vydávaš.“ Svätá vyznávačka mierne odpovedala: «Moji synovia budú večne žiť s Ježišom, pokiaľ verne vytrvajú vo svojej viere; ak by ale takí slabí boli, žeby modlám obetovali, nech zahynú večne.» Keď sv. Felicitas tieto slová povedala, dal ju Publius i so synmi do žalára zaviesť.
Na druhý deň zasadol Publius na verejnom námestí za sudcovský stôl a rozkázal kresťanskú rodinku pred seba doviesť. Myslel, že keď poraní materské srdce, že nakloní všetkých k obetovaniu nepravým bohom. Miestodržiteľ sa sklamal v nádeji. Keď objavili sa udatní bojovníci Boží pred chrámom, bohu vojny venovanom, kde zhromaždilo sa veľké množstvo pohanov, začali sami pohania ľutovať bolestnú vznešenú matku a jej krásnych synov. Publius počul to a láskavo oslovil Felicitu: «Maj milosrdenstvo so svojimi synmi, ktorí sú v kvete svojho života a k najvyšším hodnostiam v krajine postúpiť môžu.» Svätá matka odpovedala slávnostne: «Tvoj súcit je bezbožný, tvoje napomenutie nespravodlivé! Keby som ťa počúvala, bola by som najukrutnejšou matkou. Synáčikovia moji,» obrátila sa ku zbožným deťom svojim, «pozdvihnite oči svoje k nebesiam: tam je vaša opravdivá vlasť, tam očakáva vás Ježiš, ako Dobrý Pastier, a všetci Jeho svätí. Vytrvajte v láske ku Nemu a bojujte neohrozene za spasenie svojich nesmrteľných duší. Nebojte sa tých, ktorí len telo zabíjajú, ale duši uškodiť nemôžu!» Pohania boli pohnutí, niektorí však, huckaní žrecmi, zúrili. Zahanbený Publius rozkázal vojakom, aby sv. Felicitu zauškovali, a zvolal: «Pozrite, ona opovažuje sa v mojej prítomnosti rozkazy cisárove znevažovať a bohom sa rúhať.»
Rozkázal Felicitu do žalára odviesť, jej synov ale po jednom pred svoj súd privádzať; myslel, že ich sľubmi, alebo hrozbami k zapretiu viery kresťanskej privedie. Január, najstarší z bratov, bol prvý, ktorý bol pred súd dovedený. Pohanský sudca sľuboval mu tie najskvelejšie vyznačenia; no hrozil mu i najukrutnejšími mukami, keby vzdoroval a bohom neobetoval. Mladík pokojne ho počúval a konečne riekol: «Človeče, ty ma chceš k hriechu zviesť; lebo to, čo mi radíš, je nerozum a bláznovstvo. Môj Boh ma posilní, preto tvojich sľubov a hrozieb sa neľakám.» Bezcitný pohan dal múdreho mládenca prútmi šľahať a do žalára odviesť. I priviedli vojaci druhého brata, ktorý menoval sa Félix. Sudca ho nahováral, ako prvého, aby modlám slúžil. Félix odpovedal rozhorčený: «My kresťania poznáme len jedného Boha, ktorému sa klaniame, a žiadne trápenie a mučenie nesmie nás nakloniť, žeby sme vieru svätú opustili, keď nechceme byť večne nešťastnými.» Podobne rozprávali i ostatní zbožní mladučkí bratia.
Sila a moc živého Boha ukázala sa najmä pri najmladších dvoch svätých bratoch, Alexandrovi a Marcialovi, aby zahanbení boli čo najviacej neveriaci pohania. Útli a mladučkí chlapci oznamovali a hlásali slávu živého večného Boha a oslávili svojím neohrozeným a stálym vyznaním pravdu sv. viery. A keď ich sudca Publius hrešil, že prečo radšej poslúchajú radu naničhodnej matky, ako rozkazy cisárove, ktorý by ich veľkými milosťami obohatil, odpovedal Alexander: «Ja som kresťanský chlapec, a mám Ježiška v srdci. K Tomuto sa modlievam a vyznávam Ho ústami, lebo On je pravý Boh, ktorý nás vo svojom nebi večne šťastných učiní.» A Marcial riekol: «Nie je to ešte tak dávno, čo mi nábožný kňaz svätý krst udelil a ma napomenul: Dieťa, buď verné svojej viere, i vyznávaj svojho Ježiška, keby ťa i mučili. On vylial za teba svoju krv na kríži, i nežiada od teba nič iné, len aby si Ho milovalo! Choď mi z očí so svojimi smiešnymi bôžikmi, ktorí sú mŕtvi a nepraví!»
Pohania škrípali zubami od hnevu a hanby; mnohí rozmýšľať začali o zaslepenosti svojej pohanskej. Kresťania tešili sa nad víťazstvom svätých sedmoro bratov. Publius zavrel i týchto do žalára a predložil písomne cisárovi celé pojednávanie. Keď cisár Antonín listinu prečítal, odsúdil svätých bratov, žeby medzi rozličných sudcov v meste podelení a ukrutnými mukami trápení a usmrtení boli.
A tak sa i stalo. Sv. Januára dal bičovať sudca povrázkami, na ktorých olovené guľky pripevnené boli. Sv. Félix a sv. Filip zabití boli ťažkými palicami. Sv. Silvána zhodili s jedného brala do priepasti. Svätí Vitalis, Alexander a Marcial ponúkli smelo svoje detské hlávky katovi, ktorý ich postínal. A svätá Felicitas musela sa dívať na túto ukrutnú smrť svojich svätých synov, ktorú i ona o štyri mesiace neskôr podstúpila. Jej pamiatku slávi sv. cirkev dňa 23. novembra. Svätí bratia podstúpili mučenícku smrť roku 150 po Kristu Pánu. V Ríme, v salarnej ulici stál kostol ku cti svätej mučenice Felicity a jej sedmoro synov, svätých bratov vyznávačov a mučeníkov. Svätí siedmi bratia mučeníci vyobrazujú sa, ako obklopujú svoju matku s palmovými ratolesťami v rukách.
Modlitba
Zhliadni milostivo na nás, všemohúci Bože, a vyslyš naše prosby, žeby sme nie len stálosť, ktorú Tvoji oslávení mučeníci vo svojom vyznávaní dokázali, i my obdivovali, ale na ich príhovor mohutne v dobrom pokračovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen. (Z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených Božích. Trnava 1907.)
