Svätý Ľudovít IX., francúzsky kráľ († 1270)
Sotva kedy sedel na tróne kráľovskom cnostnejší panovník, ako bol Ľudovít IX., kráľ francúzsky. Sv. Ľudovít sa narodil dňa 25. apríla roku 1215 na zámku Poassi (Poissi) vo Francúzsku. Otec jeho bol Ľudovít VIII., kráľ francúzsky; zbožná matka menovala sa Blanka a bola dcérou Alfonza IX., kráľa kastílskeho (španielskeho). Nábožná kráľovná Blanka, vychovávala útlou materinskou láskou svojho miláčika vo všetkých kresťanských cnostiach. Keď synček ešte hovoriť nevedel, učila ho už prežehnávať sa znamením sv. kríža. Často hovorievala miláčikovi svojho srdca: «Veľmi ťa milujem, syn môj, milujem ťa so všetkou vrúcnosťou, akej len matka je schopná; ale radšej by som ťa videla pri svojich nohách mŕtveho a pozbaveného otcovského trónu, než smrteľným hriechom poškvrneného. Lepšie je, keď telo zomrie, než by mala byť duša usmrtená!» Slová tieto nikdy nezabudol; každý deň pripomínal si ich, aby sa pred nebezpečenstvami zvedenia zachránil. Čo mladík pýtal sa priateľa Zoanvila (Joinville), čo by mu milšie bolo, či keby bol prašinou nakazený, alebo keby sa smrteľného hriechu dopustil. Priateľ svetácky odpovedal, žeby sa radšej tridsiatich ťažkých hriechov dopustil, než prašinu, ktorá toho času vo Francúzsku zúrila, dostal. Svätý mládenec pokarhal ľahkomyseľníka: „Neznáte, Žoanvil, čo to znamená, keď Boha obrazíme. Rozvážte si len, že niet väčšieho nešťastia nad to, keď človek v smrteľnom hriechu žije; lebo hoci ľútosť nad ním môže byť čo najväčšia, predsa nemôže nikto byť istým, že mu Boh v hodine smrti bude chcieť odpustiť.“ Čo mladík vyznačoval sa i vo vedách. Latinsky hovoril a písal veľmi obratne a ozdobne. V umeniach štátnych a vojenských vynikal. V dejepise bol zbehlým a aby svoje vedy posvätil, čítaval denne sv. Písmo a spisy sv. Otcov. Keď mal dvanásť rokov, zomrel mu otec. Matka Blanka prevzala vládu krajinskú. A keď sa obávala, že by veľmoži mohli sa proti jej panovaniu zoprieť, uzavrela, že nástupníka trónu, mladého Ľudovíta dá za kráľa korunovať. Sv. Ľudovít sa pripravoval nábožne ku svojej vysokej hodnosti a prosil Boha o milosť a ochranu pre svoje kráľovstvo. Keď bol čo štrnásťročný mladík v Remeši (Rheims) korunovaný, opakoval slová Dávidove: «Pozdvihol som svoju dušu k Tebe, ó Pane, a všetku dôveru zložil som v Teba!»
Pokoj krajiny vyžadoval, že bol mladý kráľ korunovaním za panovníka od národu uznaný. Niektorí nespokojní velikáši sa chytili zbroje a znepokojovali vlasť. Bohabojná kráľovná Blanka postavila sa so svojím synom na čelo vojska a Boh žehnal ich zbrani, že nespokojenci v bitke boli porazení a k poslušnosti privedení. Okolo seba zhromaždila múdrych a cnostných velikášov a vydával prospešné zákony. I najnižší poddaný mal k nemu prístup; každému prisúdil spravodlivosť a pravdu. Prísne pokračoval proti podplácaniu, úžere, ľahtikárstvu, roztopaši a bezbožnosti. Sám dal skvelý príklad kresťanského života. Navštevoval nemocnice, aby sa v pokore cvičil; vo svojom paláci sýtil denne 120 chudobných a sám ich obsluhoval, nohy im umýval a boskal. V nedeľu a vo sviatok navštevoval verejné služby Božie a prijímal Sviatosť oltárnu. Keď sa dvorania pohoršili, že sa dlho modlieva, riekol im: «Ľudia sú podivní! Považujú to za zločin, že sa často a dlhšie modlievam; i viem, žeby ani slovíčka neriekli, keby som i hodinu karty hral, na poľovačke a pri chytaní vtáctva čas márnil.» Často vstával o polnoci, aby sa hodinky modliť a pri sv. omši prítomný byť mohol. Pri obede, ktorý bol veľmi skromný, dal si predčítať sv. Písmo alebo spisy sv. Otcov. Najčastejšie jedával hrach, fazuľu a inú stravu, keď pritom chudobných štedro podporoval. Nemocnice často obdarúval a na ich správu dohliadal. Keď mu to vytýkané bolo, riekol: „Keď bývajú králi nútení niekedy k veľkým výdavkom, nuž chcem i ja aspoň, nech sa moje príjmy vynakladajú na almužny.“ A mladý kráľ upevnil rýchlo svoju vládu a získal si lásku všetkých poddaných.
Roku 1234 prevzal sv. Ľudovít sám vládu a pojal za manželku Margitu, staršiu dcéru Raimunda Berengara VII., grófa Provanského. Kňažná táto vyznačovala sa zbožnosťou, láskou k cnosti, vznešenosťou ducha a telesnou krásou. Boh požehnal ich zbožné a šťastné manželstvo štyrmi synmi a jednou dcérou. Dietky svoje vychovávali zbožní kráľovskí manželia sami. Oba manželia pretekali sa v nábožnosti a viedli k nej i svoje dietky, ktoré ich do chrámov a nemocníc odprevádzali. Pôsty zachovávali prísne, pokrmy ich boli skromné. Keď povstal všeobecný hlad v krajine, podporovali štedro nešťastných poddaných. Balduin II, katolícky cisár z Carihradu, prinútený bol pre nedostatok tŕňovú korunu Spasiteľovu a druhé predrahé ostatky za veľké peniaze Benátčanom predať. Sv. Ľudovít vymenil tŕňovú korunu Pána Krista a časť Jeho kríža od Benátčanov a dal tie sv. ostatky do Paríža preniesť; vyšiel im v ústrety s veľkým sprievodom, a keď ten drahocenný poklad uzrel, zaplakal. Niesol tieto sv. veci s bratom svojím Róbertom bosý a s hlavou odkrytou do kaplnky, ktorú dal k tomu cieľu vo svojom paláci zriadiť, v ktorej potom vždy v pašiový týždeň pred nimi kľačal a rozjímal. Táto kaplnka, v ktorej sa sv. Ľudovít každodenne modlieval, známa je po celom svete pod menom svätej kaplnky. Počas celého svojho panovania pracoval na šírení cti a slávy Božej. Medzitým býval vždy dobrej mysle a jeho prívetivosťou opanované boli srdcia všetkých. K bohorúhavom a utŕhačom bol prísnym. Niektorí veľmoži hromžili pre túto prísnosť na sv. kráľa. Keď mu to dvoran riekol, povedal svätý skromne: «Nemenujte tých ľudí. Oni šomrali len proti mne, a ja im to odpúšťam.» Keď ho zbožní poddaní za prísny zákon, ktorý vydal proti bohorúhavom, zvelebovali, riekol: „Ufám, že mi nebo práve takú veľkú odplatu za osočovanie zlých ľudí popraje, čím väčšie pokuty bohorúhavom naložím.“ Francúzsky kráľ musí byť opatrený oceľovou a diamantovou odhodlanosťou, keď sa o to jedná, aby ľudia Božím zákonom boli poslušní. Na svoje slová dal veľký pozor. Keď chcel pravdivosť svojej výpovede potvrdiť, hovorieval: «Na moje meno.» Keď ho jeden mních upozornil, že podobne sluší sa len Bohu na Jeho sv. meno odvolávať, hovorieval od toho času len: «áno» a «nie».
A pri všetkej svojej zbožnosti, láskavosti a útlocitnosti bol sv. Ľudovít zmužilým, skvelým bojovníkom. Tak preukázal svoju udatnosť počas vojny proti Hugovi z Luziňanu (Lusignan), grófovi z La Maršu (La Marche) a iným velikášom zemským. Roku 1242 a 1245 viedol vojny s kráľom Henrichom III. z Anglicka. V jednej bitke hodil sa bohatiersky kráľ Ľudovít do najhustejších radov nepriateľských, pometal k zemi všetkých, ktorí sa mu oproti postavili, opanoval most, zadržal s hŕstkou svojich verných nával nepriateľa a porazil Angličanov úplne, že Henrich III. o pokoj ho prosiť musel.
Francúzsko prekvitalo; poddaní žili v pokoji a v zámožnosti. I zatúžilo srdce svätého kráľa po Svätej Zemi, ktorá toho času, ako i dnes, pod tureckým jarmom stenala. Chcel križiacku vojnu podniknúť, aby utrápených kresťanov vo Svätej Zemi oslobodil; ale manželka a veľmoži spierali sa jeho úmyslu. V tom upadol do ťažkej nemoce, v ktorej pred biskupom parížskym Viliamom zložil sľub, že ozbrojenou rukou po svojom uzdravení Svätej Zemi na pomoc pôjde. Sotva sa trochu uzdravil, dal zavolať biskupa Viliama a prosil ho, aby mu kríž podal, aký križiacki bojovníci na rúchu nosievali. Matka Blanka a manželka Margita prosili ho na kolenách, aby čakal, kým celkom sa zotaví. On riekol: «Nepožijem ani pokrmu, ani nápoja, kým ten kríž mať nebudem.» Biskup pripäl mu na plášť kríž so slzami v očiach, a svätý kráľ poľúbil ho nábožne, i ukázal sa natešeným poddaným. Ihneď pripravoval sa k ďalekému križiackemu ťaženiu. Horlivého kráľa nasledovali zemskí vojvodovia a zemania tak, že sa celé Francúzsko k vojne s divokými Saracénmi chystalo. Správu krajiny odovzdal do rúk svojej svätej matke a veľmožom, najvážnejšie úrady zveril rukám zbožných a šľachetných mužov. V kláštore sv. Dionýza sa vyspovedal a skrúšene prosil dobrotivého Boha o požehnanie pre svoje ťažké podujatie. I vzal do ruky zástavu Francúzska, a išiel odprevádzaný vernou manželkou, mnohými kňazmi a veľmožmi na čele svojho vojska k moru.
Roku 1248, dňa 25. augusta vysadol sv. Ľudovít na pobreží Provansu so svojím bojovným vojskom na lode. Kráľovná Margita nedala sa od neho odlúčiť. Zoanvil (Joanville) píše: «Kapitán lode zavolal na svojich ľudí: Či ste s prácou hotoví? Či je všetko hotovo? Všetci odpovedali: Áno. Keď vystúpili kňazi na loď, vyzval ich v mene Božom kráľ Ľudovít, aby krásny hymnus: «Príď ó Bože, Duchu Svätý» zaspievali. A pri speve oslobodili mornári v mene Božom kotvy. Neprestajne dúchal vietor do vetridiel a nezadlho stratili sme s očú zem, i nevideli sme nič, len nebo a more, a každým dňom odďaľovali sme sa ďalej od miesta, ktoré sme opustili. Musím vyznať, že je ten nemúdry, kto si je povedomým, že má na svedomí cudzí majetok a niektorý smrteľný hriech, keď sa takému nebezpečenstvu vydáva; lebo keď človek večer zaspí, nezná, či sa nebude nachádzať ráno na dne morskom.» Šťastlivo doplavili sa k ostrovu Cypru, kde sa sv. Ľudovít o potravu postaral. Sotva sa na ostrove usadili, zastihla nákazlivá nemoc jeho vojsko. Nejeden nádejeplný mladý šľachtic dokonal tam svoj život. Svätý kráľ pomáhal všade, kde mohol, ako anjel a tešil každého. Keď videli Saracéni jeho lásku k blížnym, mnohí prijali sv. krst. Na ostrove tomto musel sv. Ľudovít s vojskom svojím prezimovať. Z jara tiahli do Egypta a zakotvili svoje lode pred pevným prímorským mestom, Damiette menovanom. Sultán Almoadan tiahol so svojím tureckým vojskom oproti kresťanom a keď to sv. Ľudovít videl, skočil v plnej zbroji s mečom v ruke pri brehu s lode do veľkého mora, jeho vojsko smelo za ním, i napadol nepriateľov. Turecký sultán bol na zemi a na mori porazený. Mesto Damiette zaujali križiaci a sv. Ľudovít kráčal, sprevádzaný svojou rodinou a vojenskými vodcami, s odokrytou hlavou a bosý, ako kajúcny pútnik, do hlavného mesta Egypta. Pretože rieka Níl zaplavila krajinu a veľká horúčosť panovala, nemohol víťazný sv. kráľ vo vojne pokračovať a ostal cez leto so svojím križiackym vojskom v meste Damiette. Keď sa vo vojsku stali neporiadky, povolal Ľudovít vojenskú radu. Uzavrelo sa, že potiahnu proti mestu Kairu. Križiacke vojsko pohlo sa k mestu Massore. Turci stáli za rozvodneným Nílom a len po troch mesiacoch zrazili sa nepriateľské vojská pri Massore. Brat kráľov, gróf z Artoa (Artois), napadol so svojím ohnivým koníctvom Turkov, a vydobyl skvelé víťazstvo. Nepriateľ dal sa na útek do Massory a gróf z Artoa prenasledoval ho s niektorými až do mesta. Nepriateľ zatvoril brány a povraždil križiackych jazdcov. Keď počul sv. Ľudovít, čo sa stalo, poslal bratovi pomoc, ktorá ale neskoro prišla. Boj sa obnovil; sám sv. kráľ bojoval udatne a nepriatelia boli zahnaní; brata našiel mŕtveho. Po tomto víťazstve oddali sa Francúzi rozpustilému životu. Sv. Ľudovít riekol zbujnelým popredným bojovníkom: «Nezabúdajte, páni moji, že nám Boh poprial víťazstvá. Ďakujme Mu za ne a prosme Ho, aby nám ich i na budúce poprial. Keď si ale víťazstvá prajeme, musíme i my Jeho milosti a svoju nevinnosť zachovať, lebo nám ináč naše víťazstvá k našej záhube dopomôžu.»
Tieto víťazstvá nedoniesli skutočne križiakom žiadnej výhody a osohu. V krajine tej nebolo dostatočného pokrmu, nastal hlad medzi kresťanským vojskom. Náramná horúčosť skazila vodu a križiaci zomierali na červienku a iné nákazlivé nemoce. Márne oslovili vodcovia kresťanského vojska tureckého sultána (cisára) o pristavenie vojny, keď i sám ich sv. kráľ onezdravel. Križiaci ustupovať začali k moru a Saracéni ich každú chvíľu napádali. V jednom mestečku napadli diví Saracéni sprievod chorého kráľa, zajali ho, jeho bratov a mnohých veľmožov, pobili tých, ktorí sa pre chorobu brániť nevládali a zavliekli nemocného sv. Ľudovíta do Massory. Svätý kráľ odovzdal sa do vôle Božej a nestratil svoj duševný pokoj. Neveriaci obdivovali zbožnosť a neohrozenosť sv. Ľudovíta a vysoko ho ctili.
Sultán Almoadan uzavrel so sv. Ľudovítom pokoj na desať rokov. Už chceli zmluvu svoju uskutočniť, keď begovia Mamelukov, ktorých bol Almoadan obrazil, pred celým vojskom ho napadli a zabiť chceli. Almoadan zvolal: «Čože to má byť, mohamedánskí mužovia? Tu vás stojí do 100.000 a žiaden ma nebránite? Nežiadam od vás nič, len život. Nad Egyptom nech panuje, kto chce.» Keď ho vojaci nebránili, skočil do Nílu. Mameluci skočili za ním a niekoľkí z nich ho zavraždili. Jedom z nich mu vytrhol z tela srdce a s krvácajúcimi rukami vkročil ku sv. Ľudovítovi, a riekol: „Čo mi dáš za to, že som ťa od nepriateľa oslobodil? Keby bol dlhšie žil, bol by ťa dal ukrutne zavraždiť.“ Svätý nestratil ducha prítomnosť a pokojne odpovedal: «Ja som zajatým sultánovým, on môže so mnou naložiť, ako chce. Keď odo mňa žiadal 2, 600.000 livrov čo výkupné, odkázal som jemu: francúzsky kráľ nevykúpi sa zlatom; za svoju osobu vydá mesto Damiette a zaplatí milióny za svojich ľudí.» Ľudovít ponechal svojho brata grófa z Poatié (Poitiers), čo rukojemstvo v zajatí tureckom, vydal mesto Damiette a poslal výkupné. Pomáhal pochovávať v bitke padlých kresťanských bojovníkov a riekol: „Pochovajme mučeníkov Ježiša Krista.“ Odplavil sa so svojimi križiakmi k mestu Sidon a vystaval jeho hradby ku obrane kresťanských pútnikov, ktorí sv. miesta vo Svätej Zemi navštevovali. Aj tu zúril mor a mnoho križiakov zahynulo. Keď mu bolo oznámené, že sa jeho loď s veľkým nákladom zlata do mora ponorila, riekol s kresťanskou odovzdanosťou do vôle Božej: „Ani táto, ani druhá strata nezapríčinia, žeby stal som sa neverným svojmu Bohu, ktorému som toľko dlžným!“ Keď mu bolo oznámené, že jeho svätá matka Blanka vo Francúzsku zomrela, žialil nad tým veľmi. I utlmil svoj bôľ a zvolal: „Ďakujem Tebe, Bože môj, že si mi posiaľ zachoval matku, ktorá bola hodná celej mojej lásky. Ona bola darom Tvojho milosrdenstva; i vzal si ju ako svoj majetok k Sebe, a ja nesťažujem sa nad tým. Pravda je, miloval som ju opravdivo; keď sa Tebe ale zaľúbilo, že si mi ju odňal, nech bude Tvoje meno zvelebované na veky!“
Prešiel celú Svätú Zem, a po šiestich rokoch sa vracal naspať do vlasti. Plavba na stredozemnom mori bola veľmi nebezpečná. Neďaleko ostrova Cypru narazila loď kráľova na melčinu a úskalie, a skoro sa potopila. Všetci potratili hlavu, len svätý kráľ, odovzdaný do vôle Božej, nestratil prítomnosť ducha. Loď opravili a roku 1255 dorazil sv. Ľudovít šťastne ku brehu Provánsu, a stade do Paríža, kde bol s radostným plačom privítaný. I panoval ďalej ako múdry kráľ. Cestoval po Francúzsku, aby sa na vlastné oči presvedčil, ako jeho úradníci spravodlivosť prisluhujú. Jeden šľachtic si prisvojil majetok vdovy. Chudobná vdova žalovala sa u kráľa. Šľachtic doviedol podplatených svedkov ku sv. Ľudovítovi. Tento oddelil svedkov a naložil jednému z nich, aby vyznanie apoštolskej viery predriekal; druhému riekol, že prvý pravdu vyznal. I padol podplatený svedok k nohám kráľovým a vyznal pravdu. Šľachtic bol potrestaný a chudobná vdova dostala svoj majetok. Raz preklínala ho žena, že sa jej pravda neprisudzuje a že je nie hoden, aby nosil kráľovskú korunu. Svätý, keď to počul, riekol pokorne: „Máte pravdu, milá žena. Keby so mnou podľa zásluhy nakladali, vyhnali by ma nielen z Francúzska, ale i z celého sveta.“ A podal jej bohatú almužnu. Raz počul, že jeho brat, gróf z Anžú (Anjou) nespravodlivým spôsobom proti istému šľachticovi pravotu vyhral, a keď sa ukrivdený šľachtic na kráľa odvolával, do väzenia ho dal hodiť. Sv. Ľudovít povolal k sebe grófa a riekol prísno: «Či si myslíte, že môžu vo Francúzsku viacej, než jeden panovať a že stojíte nad zákonom, pretože ste mojím bratom?» I prisúdil šľachticovi spravodlivosť. Pokoj miloval. Keď ho raz nahováral minister, aby anglickému kráľovi Henrichovi vojnu vypovedal, riekol: «Či neviete, že Ježiš Kristus povedal: Blahoslavení sú pokojní!» Veľmi rád sa stretával s mníchmi. Sv. Bonaventúra a sv. Tomáš Akvinský bývali častými jeho hosťami, ktorých si vysoko vážil.
Roku 1259 zomrel sv. Ľudovítovi prvorodený syn, šestnásťročný Ľudovít, ktorý bol miláčikom celej zeme. Žiaľ jeho bol veľký, lebo bol v jeho duchu vychovaný. Ale nábožný kráľ našiel skoro svoju útechu v Bohu, ktorému slúžil. I otcovsky staral sa o pozdvihnutie a zvelebenie svojej krajiny. Keď počul, že do Svätej Zeme divokí Tatári vtrhli a kresťanov ukrutnejšie prenasledovali, než predtým Saracéni, zhromaždil r. 1267, dňa 25. marca biskupov a velikášov zemských v Paríži a radiť sa chcel s nimi, ako by sa úbohým kresťanom pomôcť mohlo. Posadil sa sv. kráľ pri otvorení porady na trón, odetý križiackym plášťom, v ruke s tŕňovou korunou, a riekol: «Naši kresťanskí bratia v Ázii stenajú v ťažkom otroctve a plačú krvavými slzami. Neverci zamýšľajú celkom vyhubiť kresťanstvo. Pohlavár Mamelukov zaujal už mnohé mestá veriacich a všetkých dal svojvoľne povraždiť, ktorí nevyznávajú učenie Mohamedovo. On sa vyhráža, že celá Ázia musí vyznávať nepravého proroka, alebo že strašne bude spustošená.» Tieto a podobné reči oduševnili velikášov a so všetkých strán zhromažďovali sa šľachtici pod zástavy kráľove, aby účasť brali na novom križiackom ťažení proti ukrutným nevercom. Kráľ z Tunisu odkázal sv. Ľudovítovi, žeby sa stal kresťanom, keby sa neobával svojich poddaných a keby ho on zastával. Sv. kráľ myslel, že toho saracénského kráľa svätej cirkvi získa, i plavil sa so svojím loďstvom ku africkému brehu, kde sa krajina Tunis rozprestiera. Vydobyl pevnosť, ktorá na zrúcaninách niekdajšieho slávneho mesta Kartágo stála. Saracénský kráľ ho oklamal. I chystal sa sv. Ľudovít, že hlavné mesto Tunis obľahne a vydobyje a kresťanskú osadu založí. V tom vypukol medzi križiakmi mor a sotva začali obliehať Tunis, onemocnel i sv. Ľudovít. Jeho syn Ján Tristan padol jeden z prvých čo obeť nákazlivej choroby. Nemocný kráľ ho oplakal a cítil, že i jemu priblížila sa posledná hodinka. Dal napísať svoju poslednú vôľu, v ktorej bohato obdaril chrámy a kláštory, a ustanovil svojho syna Filipa za nástupcu trónu. Riekol k nemu: «Milý synu, lepšie by bolo, keby radšej cudzí kráľ panoval nad Francúzskom, akoby si mal pohoršlivo alebo zle žiť.» Neskôr hovoril: «Synu môj, prvé, čo ti odporúčam, je, žeby si Boha z celého srdca miloval a žiadneho smrteľného hriechu sa nedopustil. Mysli na Boha na každom mieste, každého času a nezabúdaj, že ťa pozoruje. Nepríjemnosti znášaj trpezlivo; v šťastí nepovyšuj sa. Často pristupuj ku sv. sviatostiam. Chudobných podporuj štedro. Dobré poriadky krajinské udržuj a nepreťažuj poddaných daňami. Prisluhuj spravodlivosť a prísne trestaj bohorúhačov, nactiutŕhačov a verejných hriešnikov. Za biskupov a ministrov voľ si zbožných a múdrych ľudí. Keď umrem, daj slúžiť za mňa sv. omše a pamätaj na mňa modlitbou. A teraz prijmi moje srdečné otcovské požehnanie. Najsvätejšia Trojica a všetci Boží svätí nech ťa chránia od všetkého zlého! Boh nech ti popraje svoju milosť, žeby si Jeho vôľu plnil a tak aby si Jemu slúžil a Jeho ctil. Na tento spôsob prídeme po tomto živote ta, kde Ho vidieť, milovať a nekonečne zvelebovať neprestaneme.»
Potom napomínal svoju dcéru Izabelu, ktorá so svojím manželom, kráľom z Navarry, do Afriky bola prišla, aby sa cvičila v láske k Bohu, v pokore a milosrdenstve. A na popole kľačiac prijal sv. sviatosti zomierajúcich. Potom riekol ku svojim zhromaždeným dôstojníkom: «Keď ste sa stali bojovníkmi Ježiša Krista nielen skrze sv. krst, ale i skrze kríž, ktorý ste si na svoje hrude upevnili, nebuďte živí ako Jeho nepriatelia; nebojujte proti Nemu skrze bezbožnosť, skúposť, nestriedmosť, nečistotu, keď medzitým Jeho Meno mocou svojej zbrane hájite. Nebuďte Mohamedánmi vo svojich mravoch, keď medzitým svoj život cirkvi obetujete a za kresťanov sa vydávate.»
Keď sv. Ľudovít zomieral, zvolal: «Ja vstúpim, ó Pane, do domu Tvojho, a budem Ťa vzývať, ó môj Bože, v Tvojom sv. chráme!» Keď zomrel, usmievala sa jeho tvár radosťou a rozkošou. To sa stalo dňa 25. augusta roku 1270. Svätý kráľ dožil 56 rokov požehnaného života svojho. S ním zhasla horlivosť pre Svätú Zem. Telo jeho bolo zabalzamované. Vnútornosti prenesené boli do Montreale, do chrámu blízko mesta Salerna v Sicílii. Jeho srdce a ostatné telo ostalo v ležení vojenskom, lebo ho križiaci nedali odniesť. Neskôr bolo jeho telo do Francúzska donesené a v kláštore sv. Dionýza (St. Denis) pochované. Mnohé zázraky sa stáli pri jeho ostatkoch a na jeho príhovor. Pápež Bonifác VIII. ho roku 1305 vyhlásil za svätého. Sv. Ľudovít sa vyobrazuje v kráľovskom rúchu, s tŕňovou korunou v ruke.
Poučenie
Sv. Ľudovít žil čo opravdivý kresťan a behom celého svojho života nezblúdil z cesty spasenia. On činil neúnavne a zo všetkej svojej sily dobré z lásky k Bohu a nedal sa nikým mýliť v šírení kráľovstva Božieho na zemi. Veľmoži vzopreli sa jeho zbožnosti a chceli ho na iné chodníky napraviť. Nádheru na kráľovskom dvore, rozkoše, zábavy rozpustilé zakázal hneď, keď na trón stúpil. To neľúbilo sa zbujneným veľmožom. Márne bolo ich reptanie, on žil jednoducho, skromne, kajúcno ako pokorný sluha Boží a preukazoval najväčšie dobrodenia svojim šťastným poddaným. On sa stal vzorom všetkých kráľov, lebo poznal premáhať ľudské svoje slabosti a svoje telo rozumu, rozum ale Bohu podriadiť. On, bohatý kráľ, postieval sa prísno, nosieval kajúcne rúcho a na kráľovskom svojom dvore žil nevinne, ako pustovník na pustatine žiť môže. On bol otcom ľudu. Každého človeka miloval, i svojich nepriateľov. Nemohol vystáť bohorúhačov a nactiutŕhačov. Chudobným viedol sám pravoty, a bránil ich proti bujným veľmožom. Najviac sa staral, aby svojich poddaných svätými učinil. On poznal, že dobrý kráľ musí byť verným sluhom Božím. Preto horlil pre upevnenie a rozšírenie sv. cirkvi; i tiahol s jadrom svojho rytierstva na Východ do Afriky a do Ázie proti bezbožným Saracénom a divokým Mamelukom, aby Svätú Zem (Palestínu) oslobodil a zbožným pútnikom prístup k hrobu Spasiteľovmu a na iné posvätné miesta uvoľnil. Kvet mládeže francúzskej obetoval v horúcich afrikánskych pustatinách tomuto svätému cieľu. Milióny zlata niesol do ďalekých zemí, nad ktorými neveriaci Mohamedáni panovali, aby ich pravej viere získal a ich divokosť skrotil. A aj keď víťazil, víťazstvá jeho neboli korunované výsledkom. Jeho križiaci podľahli horúcemu podnebiu a mečom fanatických Saracénov. I sám upadol do rúk nepriateľských a prinútený bol 800.000 zlatými sa vykúpiť. A keď v starobe po druhý raz išiel vyslobodiť sv. miesta z rúk nevercov, zomrel sám, nakazený morovou ranou, ktorá predtým jeho syna zachvátila. A tak nepodarili sa všetky jeho predsavzatia, ktoré smerovali k rozšíreniu slávy a úcty Božej, a predsa neklesol pod bremenom neúnavnej práce pre česť Božiu. Žiaden panovník nemôže sa mu vyrovnať v šťastí, sláve a blahoslavenstve. Kresťan, keď chceš Bohu slúžiť obetavo, rob to vytrvale, s láskavým úmyslom a neohrozene, ako sv. kráľ Ľudovít. Odlož ľahkomyseľnosť a zapieraj seba úplne, svoje túžby a žiadosti a pridŕžaj sa neprestajne toho, čo je vôľa Božia a Jeho zákon. Opravdivá zbožná duša nezná pozemské šťastie, žiadne svetské ohľady, ona podrobuje i telo i dušu Bohu. Buď zmužilý a vytrvalý v boji s týmto svetom a vydobyješ si nebeský Jeruzalem pre seba a svojich blížnych.
Modlitba
Ó Bože, ktorý si Svojho vyznávača sv. Ľudovíta od pozemskej koruny ku velebnosti nebeského kráľovstva povolať ráčil: vyslyš naše prosby a popraj nám na jeho príhovor a pre jeho zásluhy, žeby sme podiel vzali na sláve Tvojho Syna, Ježiša Krista, Kráľa všetkých kráľov, ktorý s Tebou, žije a kraľuje v jednote Ducha svätého, Boh od večnosti na veky. Amen.
(Upravené z knihy Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených Božích z r. 1907)
