Svätý Emerám, biskup a mučeník († 652)
Svätý Emerám sa narodil začiatkom 7. storočia zrejme v Poitiers vo Francúzsku. Od mladosti sa venoval vedám, najmä bohosloveckým. Keď vstúpil do kňazského stavu, vyznačoval sa zriedkavou nábožnosťou a prísnosťou života, že nezadlho bol za biskupa povýšený. Po mnohé roky zastával príkladne svoj vysoký úrad, i zatúžil stať sa misionárom. Keď počul, že v Panónii a za Dunajom na východe nachádzajú sa ešte pohania, vybral sa s niekoľkými kňazmi do Panónie. Cesta ho viedla cez Bavorsko. I prišiel roku 649 do mesta Regensburg, kde knieža Theodo I., čo panovník Bavorska býval. Theodo I. nahovoril sv. biskupa a misionára, aby v Bavorsku slovo Božie ohlasoval. Sv. Emerám nechcel ostať a len keď počul, že v Panónii sú nepokoje, ostal v Regensburgu a po tri roky ohlasoval po okolitých krajoch, kde ešte niektorí pohania bývali, slovo Božie. Jeho horlivé slová a svätý život účinkovali blaho nosne. Sv. Emerám chcel putovať do Ríma, aby sa so sv. Otcom o cirkevných záležitostiach poradil a na hroboch sv. apoštolov Petra a Pavla sa pomodlil.
Knieža Theodo I. mal dcéru menom Otu či Utu, ktorá mala bližšiu známosť s mladým grófom Sigebaldom, napriek tomu, že sa jej otec ich manželskému zväzku vzpieral. Vedeli, že ich prísny Theodo neotcovsky bude trestať; i zverili sa vo svojej úzkosti sv. biskupovi Emerámovi a prosili ho o radu, čo by si počať mali. Sv. Emerám zmiloval sa nad nešťastnými kajúcnikmi, radil im, aby tajne zo zeme ušli a do Talianska ho nasledovali, že sa tam o nich postará, kým sa rozhnevaný knieža utíši a na milosť ich prijme. Tak sa i stalo. Emerám zachránil od hroznej smrti Sigebalda a od hanobnej potupy a trestu, nešťastnú mladú kňažnú Utu. I vybral sa do Talianska. Pri svojom odchode hovoril kňazovi Volfekovi, ktorý stal sa v Regensgurgu biskupom, po sv. Emerámovi, tieto slová: «Počuj, synu môj, čo ti poviem a nevyzraď to nikomu, kým žiť budem. Keď by si počul, že som utratil život následkom zločinu, mne pripisovanému, oznám kňazom, žeby mňa žiaden z toho zločinu neobviňoval a pohoršeným nebol, a že som ja nevinne bol umučený. Viem, že kresťan má vyhýbať každému podozreniu zlého, aby iných v hriechoch neutvrdil.» Volfek prisľúbil mlčať o zverenom tajomstve až do smrti sv. Emeráma.
Sv. biskup neprekročil ešte hranice Bavorska, keď Uta so Sigebaldom na útek sa dala. Nešťastnou náhodou boli vyzradení, chytení a nešťastná Uta vyznala ľahkomyseľne, aby Sigebalda od istej smrti zachránila, že príčinou úteku a jej hanby je biskup Emerám; lebo si myslela, že jemu neuškodí, keď sa už ďaleko za hranicami Bavorska nachádza. Táto lož zarmútila celý kniežací dvor a nikto nevedel, čo si o tom má myslieť. Lambert, brat nešťastnej Uty, opustil tajne dvor, vzal so sebou ozbrojených vojakov a bežal s nimi na koňoch za sv. biskupom, i dohonil ho pri dedine Helfendorfe, neďaleko Mníchova, kde sa sv. biskup modlil. Nahnevaný brat ľahkomyseľnej Uty napadol modliaceho sa biskupa hrubými slovami a preklínal ho, čo úlisného pobožnostkára. Sv. Emerám pokojne riekol zúrivcovi: «Sľúbil som, že navštívim hroby apoštolských kniežat, aby som sa tam pomodlil. Pošli so mnou spoľahlivého muža, aby počul u trónu sv. Otca súd nado mnou, či som vinným toho zločinu alebo nie. Toto ti radím z lásky k tebe a nie preto, že sa bojím utrpenia; lebo dobre viem, že tvoja duša pre tvoju zaslepenú prenáhlenosť bude zatratená.»
Toto pokojné upomenutie sv. biskupa priviedlo rozhnevaného mladého vojvodu Lamberta do väčšej zlosti. A zaslepený hnevom rozkázal Lambert, aby vojaci sv. Emeráma na rebrík priviazali a úd za údom z jeho tela odrezali. Sv. Emerám sa modlil, keď ho kati o rebrík priväzovali: «Ó môj Spasiteľu, Ježišu Kriste, ktorý si svoje ruky vystrel na kríži, aby si nás svojou krvou vykúpil; zvelebujem Teba, že si mňa z cudzej krajiny cez mnohé zeme viedol a mňa za hodného uznal, že môžem tu pre hriech, ktorého som sa nedopustil, svoju krv vyliať.» Medzitým kati odrezávali sv. biskupovi prsty na rukách a na nohách, uši a nos, ruky a nohy, vypichli mu oči, vytrhli jazyk a nechali jeho krvácajúce telo ležať. Keď videli kňazi, ktorí sv. Emeráma odprevádzali a pred ukrutným Lambertom do húštiny sa boli ukryli, že sa kati vzdialili, vzali telo sv. mučeníka, uložili ho na voz a chceli ho do dediny Aschheim doviezť; ale sv. Emerám zomrel už pri Kleinhelfendorfe (južne od Mníchova) roku 652, dňa 22. septembra. Kňazi pochovali sv. Emeráma na tom mieste, kde skonal. O štyridsať dní dal knieža Theodo I, ktorý sa medzitým o nevinnosti sv. Emeráma presvedčil a o jeho mučeníckej smrti počul, jeho ostatky vyzdvihnúť a do Fórinku (Vôring) na riečke Isare priviezť, kde vložené boli na plť a na tejto po Dunaji do Regensburgu privezené boli. Knieža Theodo I. s celým svojím dvorom, so všetkým kňazstvom a s veľkým zástupom veriacich odprevádzal ostatky sv. Emeráma do chrámu sv. Juraja, kde boli slávnostne uložené. Rozhnevaný Theodo vyhnal ukrutného syna Lamberta a ľahkomyseľnú dcéru Utu z vlasti; Lambert odišiel do Panónie a Uta do Talianska, kde viedli kajúcny život. Theodo vystaval nezadlho v Regensburgu slávny kláštor ku cti sv. Emeráma; i na mieste, kde sv. mučeník vo Feldkirchene dokonal, vystavať dal knieža k jeho úcte kostol. Ku koncu deviateho storočia vyzdvihnuté bolo telo sv. Emeráma v chráme sv. Juraja a vložené do striebornej rakvy na oltár kláštorského chrámu sv. Emeráma v Regensburgu, kde sa posiaľ nachádza. V Uhorsku zasvätený bol biskupský chrám v Nitre roku 824 skrze Soľnohradského biskupa Adalrama ku cti sv. Emeráma. I Francúzi preukazujú veľkú úctu svätému Emerámovi. Vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, s rebríkom a palmovou ratolesťou v ruke.
Modlitba.
Popraj nám, ó Bože, milosť, žeby sme tak bojovali, ako Tvoj mučeník sv. Emerám, zvlášť počas nebezpečného pokúšania. O to Teba prosíme skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
