Svätý žobrák
(svedectvo)
V Bologni je ulica „Via dei malcontenti“, „Ulica nespokojných“. Nie sú tiež v iných mestách a mestečkách takéto ulice, snáď viac než jedna? Počet nespokojných rastie deň čo deň, všade ich nachádzame.
Žil raz jeden chromý a slepý žobrák. Za každý seba menší dar srdečne ďakoval. Nikdy tiež nereptal, keď sa mu namiesto almužny dostalo iba nadávok a vyhrážok. Bol vždy spokojný a veselý. Ako slnko žiaril z jeho tváre pokoj a odovzdanosť. V istý deň sa ho pýtal kňaz: „Priateľu, ako môžeš byť v tých strastiach vždy veselý? Odpoveď znela: „Zo začiatku som takýto nebol. Ale od tej doby, od kedy chcem, čo chce Pán Boh, darí sa mi dobre a žijem do cela šťastne a spokojne.“
Po čase tento žobrák zomrel vo Würzburgu v Dómskej ulici, práve keď okolo poludnia chodil zbierať almužnu. V celom meste sa hovorilo: „Svätý žobrák zomrel.“A každý chcel ísť k jeho mŕtvemu telu, aby mu ešte raz pohliadli do tváre, ktorá mu i v smrti žiarila.
Dozaista, zem je údolím slzavým. Žiadny človek nie je bez utrpenia. Každý deň má dosť svojich trápení. „I najjasnejší deň má často svoje mračno,“ hovorí Shakespeare. Nepýtajme sa však vždy: „Prečo?“ Ako kresťan, chci, čo chce Boh, potom pôjde všetko dobre. Miesto toho mnohí ľudia volajú sprava i zľava, z vrchu i zo spodu: Prečo? Prečo toľko utrpení? Prečo toľko skúšok a navštívení?
