Svedectvá viery III.
Úcta k Panne Márii
Istá vdova po francúzskom dôstojníkovi mala jediného syna, taktiež dôstojníka, ktorý ju zo svojho platu značne podporoval. Vypukla vojna s Ruskom a syn musel ísť na Krym. I odtiaľ posielal matke podporu. Ale zrazu zásielky prestali, vojna sa skončila, ale syn sa nevracal. Aká bolesť pred matku! K tomu sa ešte dostala do núdze. Vdova sa musela odsťahovať do chudobnej štvrte mesta a bývať v podkrovnej izbe. Táto žena bola zbožná a horlivá ctiteľka Bohorodičky, preto neprestávala prosiť za syna, hoci nevedela, či žije, alebo je mŕtvy. Pominuli sa roky a o zmiznutom nebolo ani potuchy. Vdova však neprestávala dúfať. Raz na ulici stretla maliara. Tomu sa zapáčila jej osobnosť a požiadal ju, či by ju mohol namaľovať. Dal jej za to i neveľký obnos, ktorý jej trochu pomohol v jej biede. Maliar tento obraz neskôr vystavil na svojej výstave. Čo sa potom stalo? Jedného dňa prišiel na výstavu obrazov vysoký dôstojník a uvidiac obraz, prekvapene povedal: „Moja matka, moja matka! Už roky ju hľadám, ale márne.“ A skutočne to bol ten dlho hľadaný syn vdovy. Roky strávil v ruskom zajatí, no podarilo sa mu odtiaľ dostať a nakoniec sa vrátil, ale svoju matku už na starej ulici nenašiel bývať. Avšak riadením Božím, iste aj na príhovor svätej Bohorodičky, Panny Márie, ktorú opustená vdova vytrvalo vzývala, sa nakoniec šťastne so svojim synom stretla.
Vo Viedenskom kostole sv. Štefana je oltár, na ktorom je krásna socha Matky Božej, nazývaná „Matka Božia slúžok.“ Socha ma takúto históriu. Istej bohatej pani sa raz stratili z izby vzácne brilianty. Podozrenie padlo na slúžku, ktorá sa však zaprisahala, že brilianty nezobrala. Pani nemohla prinútiť slúžku k priznaniu viny, a preto sa rozhodla, že ju dá do rúk polície. Priviedla k nej dvoch komisárov. Slúžka bola z toho veľmi nešťastná. V izbe, z ktorej zmizli brilianty, bola krásna socha Panny Márie. Pred ňou sa slúžka vrhla na kolená a so slzami v očiach volala: „Matka Božia, ty vidíš moju nevinu, zachráň ma!“ Vtom prišla do izby rozhnevaná pani s komisármi a vykríkla na ňu: „Vstaň, komediantka, hneď sa ukáže tvoja nevina!“ Komisári boli k nej tvrdí a pýtali sa na všetko, pričom sa dozvedeli, že v izbe bol v ten deň tiež iný sluha. Nechali teda slúžku pred sochou Bohorodičky a u toho sluhu vykonali dôkladnú prehliadku. Čo sa potom udialo? Brilianty sa našli u neho! Pani sa nesmierne potešila svojim drahokamom, ale tiež sa jej bolestne dotklo, že ublížila nevinnej slúžke. Preto ju za to odprosila a sochu Pannu Márie, ktorá jej stále pripomínala učinenú krivdu, darovala kostolu sv. Štefana. Je to tá, ktorá sa až doposiaľ nazýva „Matka Božia slúžok.“
Okolo r. 1640 žil na rozhraní cirkevného štátu a neapolského kráľovstva povestný lupič, ktorý so svojou bandou prepadával prechádzajúcich ľudí, okrádal ich a zabíjal. Jedného dňa banditi prepadli poštovný voz, ulúpili cenné veci, pripravili o život cestujúcich, avšak okrem jedného mladého dievčaťa, ktoré plánovali odovzdať svojmu vodcovi. Nevinné dievča sa v tejto ťažkej situácii začalo vrúcne modliť k Panne Márii, ku ktorej mala veľkú zbožnosť. Po dlhej a namáhavej ceste hustým lesom ju lupiči priviedli do jaskyne, v ktorej býval ich vodca a venovali mu ju ako najvzácnejšiu korisť. Mladé dievča, ocitnúc sa v moci človeka divokého výzoru, ozbrojeného pištoľami a mečom, uhádlo, čo ju čaká. I padla na kolená, zložiac svoje ruky a prosila ho žalostným hlasom: „Pre lásku k Panne Márii ťa prosím, aby si mi neučinil nič zlého.“ Meno Panny Márie a tá prosba prenikli ako šíp zlodejovým srdcom, ktorý si spomenul, že počas svojej mladosti mal tiež preveľkú úctu a lásku k Božej Rodičke. – „Z lásky k Panne Márii ťa prepustím“, odpovedal „a dúfam, že mi to Panna Mária raz odplatí.“
Potom sám odprevadil mladé dievča na bezpečnú cestu, poprosil ju, aby sa za neho modlila a vrátil sa do svojej jaskyne. Hneď prvú noc nato zjavila sa mu vo sne Pre- blahoslavená Bohorodička ako Kráľovná, odetá zlatým rúchom a so zlatou korunou na hlave. Srdečne mu ďakovala za to, čo urobil pre jej nevinné dieťa a uistila ho, že mu to vo svojom čase odmení. Keď sa zlodej zobudil, považoval to za obrazotvornosť a na sen zabudol. Za niekoľko dní bol chytený vojakmi, postavený pred súd a odsúdený na smrť. V noci, pred vykonaním rozsudku, zjavila sa mu opäť Kráľovná nebeská v tom istom lesku ako prvýkrát a opýtala sa ho, či si ju pamätá. Lupič odpovedal, že si spomína, ako sa mu nedávno zjavila vo sne. A tu mu Svätá Panna oznámila, že prišla, aby mu teraz v hodine smrti odmenila, čo k jej cti vykonal v prospech zajatého nevinného dievčaťa a že tou odmenou pre neho bude milosť šťastnej hodiny smrti a potom nebo.
Zlodej, celý dojatý, nemohol sa spamätať od radosti a šťastia, vyspovedal sa, prijal najsvätejšiu sviatosť oltárnu a požiadal spovedníka, aby pre ponaučenie iných hovoril to všetko prítomnému ľudu. Tak sa jeho smrť premenila na nebeskú oslavu. Všetok ľud so slzami v očiach počúval príbeh o obrátení banditu a velebil nekonečnú dobrotu Panny Márie, ktorá chráni ako nevinných, tak aj najväčších hriešnikov, pokiaľ sa úprimne utiekajú pod jej materinskú ochranu.
