Svedectvo svätých mučeníc Perpetuy, Felicity a ďalších ich 4 spoločníkov
Prenasledovanie kresťanov za cisára Septimia Severa, začaté v r. 202, patrilo k jedným z najkrutejších, najmä v Afrike. Medzi africkými mučeníkmi velebia starí spisovatelia zvlášť dve hrdinné matky z Kartága, svätú Perpetuu a Felicitu. Prvá bola z urodzeného rodu a druhá jej slúžkou. Časť správ o ich umučení napísala sama Perpetua a časť iní kresťania. Je známe, že Perpetuin otec sa ju často snažil odhovoriť od pravej viery. Ona mu raz ukázala na krčah vody a spýtala sa ho: „Vidíš tamten krčah? Môžeš ho nazvať iným menom, než ako sa volá?“ Otec odpovedal: „Samozrejme, že nie.“ Perpetua odpovedala: „Ani ja sa nemôžem nazvať iným menom, ako som – kresťanka.“ Zo svedectva svätých žien, keď už boli uväznené kvôli viere v Krista, spolu s inými kresťanmi, vyberáme.
„Keď sme na druhý deň boli pri raňajkách, boli sme narýchlo odvedení k výsluchu. Správa o tom sa hneď rozšírila v susedstve a zišlo sa mnoho ľudu. Hneď prišiel zasa otec s mojim dieťaťom, stiahol ma o stupeň nižšie a povedal: „Pros o milosť, zmiluj sa nad svojim dieťaťom!“ A prokurátor Hilarián povedal: „Ušetri predsa šedín svojho otca, ušetri život tohto nemluvniatka a obetuj za blaho cisárovho!“ Odpovedala som: „To neučiním!“ Tu opýtal sa Hilarián: „Si kresťanka?“ A pretože ma chcel otec stiahnuť z lešenia, bol na rozkaz Hilariána zhodený dole a uderený palicou. Bolelo ma to, ako by som bola sama uderená. Potom nás sudca odsúdil, že budeme predhodení šelmám.“ Felicita bola vtedy v požehnanom stave. Keď sa blížil slávny deň verejných hier, rmútila sa, že nebude môcť spoločne s ostatnými mučeníkmi zomrieť, lebo rímsky zákon jej to ako tehotnej zakazoval. I ostatní väzni mali zármutok, že nebudú mať za spoločnicu tak dobrú sestru a modlili sa preto tri dni za jej pôrod. Keď v bolestiach hlasno kričala, žalárnik jej povedal: „Keď teraz tak nariekaš, čo si počneš, až budeš predhodená dravej zveri?“ Felicita odpovedala: „Čo teraz trpím, sama trpím, tam však bude vo mne trpieť Iný vo mne, lebo i ja pre Neho trpieť budem.“ Deň pred hrami bolo zvykom dožičiť väznom bohatú večeru, čo svätí využili na kresťanskú hostinu - agapé. Keď sa ľud chodil na nich pozerať, Satyrus im povedal: „Zajtrajší deň Vám nestačí, lebo radi sa dívate na to, čo nenávidíte. Dnes sa k nám správate ako priatelia, zajtra ako nepriatelia. Dobre si však zapamätajte naše tváre, aby ste nás spoznali pri poslednom súde.“ Všetci od nich odchádzali s úžasom a mnohí z nich sa obrátili. Mučeníkom nadišiel slávny deň víťazstva. S jasnou tvárou vyšli zo žalára a uberali sa do arény na smrť, akoby išli do neba. Boli naplnení nie strachom, ale radosťou. V ich čele kráčala Perpetua, ktorá spievala piesne Kristovi Pánovi. Ostatní zvolali k sudcovi: „Dnes náš súdiš ty, raz však bude súdiť teba Boh.“ Za to boli zbičovaní. Radovali sa však, že tak mohli trpieť s Ježišom. Potom pustili na nich šelmy. Na Perpetuu a Felicitu pustili divokú kravu, ktorá ich skolila k zemi a vláčila ich po nej. Perpetua upadla na bok. Vidiac, že jej rúcho je na jednej strane roztrhnuté, cudne si ho urovnala, pričom viac pamätala na mravnosť, ako na bolesti. Potom podala Felicite ruku a pomohla jej vstať. Obe sväté boli odvedené k bráne. Perpetua sa rozhliadla a k údivu všetkých sa opýtala: „Kedy budeme predhodené divokej krave?“ Keď počula, že sa to už stalo, neverila, dokiaľ jej neukázali známky utrpenia na tele a šatách. Tu si zavolala katechumena Rustika a ostatným povedala: „Buďte pevní vo viere a všetci sa navzájom milujte; a na našom mučení sa nepohoršite!“ Nakoniec boli obe pre spasiteľnú vieru v Pána Ježiša Krista prebodnuté mečom. Stalo sa to 7. marca okolo r. 202. Správa o tomto hrdinskom mučeníctve sa začína slovami: „Príklady viery boli napísané, aby čítaním týchto vecí Boh bol uctený a človek posilnený.“
