Systematické predkladanie dôkazov existencie Boha (3. časť)
Dôkazy z prírody - pokračovanie
Kurčiatko krátko pred vyjdením zo škrupiny používa na jej rozbitie na vrchu zobáčika žltkastý hrbolček, tvrdý rožtek obrátený práve oproti škrupine. Ľahkým pohybom hlavy dopredu – dozadu kurča škriabe a udiera tým rožtekom do škrupiny a – škrupina puká. Na tretí deň tento výrastok na zobáčiku obyčajne odpadne a zobák vyzerá celkom normálne.
Žirafe prúdi krv zo srdca do dlhého krku vďaka žilám v krku, kde sú umiestnené špeciálne „čerpacie stanice“, ktoré napomáhajú prácu srdca. Sú to ventily, ktoré sa pravidelne otvárajú a zatvárajú a tlačia krv stále viac do hlavy.
Ťava môže cestovať celý týždeň bez kvapky vody a bez kúska potravy, jej hrb je rezervárom potravy na dni hladovania. Vďaka širokému a ploskému kopytu sa nezaborí do piesku. V jej „topánkach“ sú hrubé tepelné izolátory, takže horúci piesok nemôže opáliť živé kosti a mäso. Znesie dennú teplotu vyše 50 stupňov Celzia.
Svišť je obdarený tzv. hibernizáciou (tak sa vedecky volá ochladenie tela na nízku teplotu, bez toho, žeby sa telu niečo zlé prihodilo). Teplota jeho tela v októbri, keď zalieza na spánok v nore postupne klesá z 39 na 5 stupňov C. Srdce sa vtedy pohne asi 30 krát za minútu. Keď sa vonku oteplí, srdce začína biť živšie, dýchanie sa zrýchľuje. Prvé dni po prebudení mu srdce bije asi 800 – krát za minútu.
Netopier počas letu vydáva pre naše uši nepočuteľné zvuky. Tieto ultrazvuky sa odrážajú od každej prekážky, ktorá sa nájde pred našim nočným letcom, a vracajú sa do jeho ucha. Netopierovo ucho, citlivé na ultrazvuky, môže takto určiť nielen smer, v ktorom sa prekážka nachádza, a jej veľkosť, ale aj vzdialenosť prekážky.
Delfín je veľmi inteligentný morský cicavec, ktorý dýcha pľúcami. Dokáže plávať rýchlosťou väčšou ako je 70 km/hod. Jeho hladká koža na jednotlivých častiach tela spôsobuje malé i rýchle záchvevy, ktorými vzápätí utlmí každý vír. Vydáva 32 rozličných zvukov podobných pískaniu, pomocou ktorých sa medzi sebou jedinci dorozumievajú.
Farba kože chameleóna sa mení podľa okolia. Na tráve sa stáva zeleným, na skale bielym. Každé jeho oko sa otáča samo, nezávisle od toho druhého, vo všetkých smeroch. Pri love hmyzu vystrelí obrovskou rýchlosťou z úst svoj dlhý jazyk, ktorý je konci lepkavý, čím svoju korisť vtiahne späť do úst.
Mäsožravá bylinka Dionea má špeciálne páry listov, s hrebeňovitými zúbkami, ktoré sú zoradené jedny pri druhých. Listy sú spojené veľmi pohyblivým a mocným kĺbom. Keď hmyz vstúpi do pasce, listy sa uzavrú (za 0, 02 sekundy). Hmyz ostane medzi listami, ktoré začnú hneď vylučovať tráviace šťavy.
Keď včela nájde šťavnatú pašu, letí naspäť do svojho včelína. Tu začne tancovať pred členmi svojho roja šifrovaný tanec – oznámenie. Rýchlim tancom opisuje tvar osmičky. Rýchlosť, akou opisuje osmičku, obsahuje údaj o vzdialenosti objavenej potravy, a uhol medzi hlavnou osou osmičky a slnečných paprštekov ukazuje smer, v ktorom sa poživeň nachádza. Včely „pochopia“ oznam a letia presne tam, kde sa pokrm nachádza.
Krídla čmeliaka, ktoré má a ktoré sa pohybujú zistenou rýchlosťou, by mohli zdvihnúť len omnoho ľahšie telo – ale jeho silné, čmeliakovo nie! Let čmeliaka je podľa zákonov aerodynamiky nemožný, je proti tomuto zákonu, je proti prírodný, nelogický, čudesný. No napriek tomu lieta.
Na Jáve žije chrobák, ktorého volajú „prechádzajúci sa list“. Jeho široké krídla majú vernú kópiu lístia stromu, po ktorom sa prechádza. Nielen podľa tvaru a farby. Tieto krídla majú všetky záhyby, žilky i rebierka, celkom ako skutočný list. Keď sa taký chrobák zastaví na liste, ani najskúsenejšie oko ho nedokáže rozlíšiť od lístia.
Tučniaky sú podivuhodné vtáky v Antarktíde. Po pevnine chodia dosť neisto, plávajú dobre a na jeseň putujú po snehom pokrytých krajoch, hľadajú pobežia, na ktorých more nezamŕza. Pri putovaní sa orientujú podľa slnka. Majú v sebe nástroje podobné našim kompasom a hodinám. Tieto zariadenia ich priamo orientujú, ako napr. nás orgán rovnováhy v uchu priamo informuje, či stojíme rovno alebo nachýlení.
Lastovička bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti, keď príde čas, hľadá si vhodné blato, hrudku po hrudke, a údermi zobáčika do hrudiek si stavia silné hniezdo pod nejakou strechou. Nikdy pred tým táto lastovička neskúmala vlastnosti navlhčenej zeme, nikdy nepočula, že do hliny treba mocne udrieť a umiestniť ju, aby bola pevnejšia.
Samček vtáka Žlny mieša ílovinu so slinou, a týmto materiálom priam obmuruje svoju samičku, ktorá sedí na vajíčkach v nejakej škáre stromu. Necháva jej len taký otvor, aby jej mohol cezeň podávať potravu. Jeho stavba je taká pevná, že ju človek bez kladiva nerozbije.
Ryba Šabliarka, sa volá podľa svojej „šable“, tvrdého a ostrého predĺženia na hlave. Naráža do lodí a často ich aj preráža. Má silu auta s 200 konskými silami, ženie sa rýchlosťou asi 60 km/hod. Kosti má pevné a chrupavky medzi stavcami celkom amortizujú, tlmia silu úderu. Zaujímavý je tlmič („amortizér“) úderu do hlavy, pri koreni šable. Kosť má podobu voštín, v ktorých sú dutiny naplnené olejom, ktorý hydraulicky tlmí úder.
Rybe menom Losiognathus z hlavy vyrastá náčinie, obrovský prút, rybárska palica. Má na nej kĺb, od ktorého sa postupne zužuje v tenšiu časť, v akýsi druh švihadla. Na konci švihadla vyrastá „udica“ so skutočnou mäsitou návnadou. Nad „udicou“ je malá svietiaca lampička, ktorá v hlbinnej tme upozorňuje obeť na návnadu a ukazuje jej cestu do širokej tlamy.
Keď sa k sépii priblíži nepriateľ, vypustí zo zvláštneho váčika husté černidlo, ktoré okolo nej vytvorí umelú hmlu. Nepriateľ ju nevidí a ona mu unikne. Pohybuje sa ako prúdové lietadlo, jej svalnaté telo je jeden prúdový motor. Je to mech, ktorý sa naplní vodou, a potom túto vodu vystrekne v podobe silného prúdu. Na chápadlách majú malé výrastky, podobné gombíku na priľnutie k potrave. Každý z nich má silne elastický okraj ako obruč.
O čom svedčia tieto zázraky z prírody? O tom, že ani príroda, ani život sa nemôžu objasniť bez osobného a múdreho Boha Stvoriteľa.
(Upravené z knihy od Ž. Kustiča, Príroda hovorí o Bohu)