Lukášovo evanjelium sa začína slovami: "V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius.
A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem."
Udalosť Kristovho narodenia je zaradená do historického rámca, keď sa uskutočnil súpis obyvateľov v Rímskej ríši, a to za cisára Augusta. Augustus, prvý rímsky cisár, vlastným menom Gájus Octavius, žil roku 63 pred Kristom až 14 rokov po narodení Krista. Roku 45 pred Kristom bol adoptovaný svojim strýkom, Júliusom Caesarom, a volal sa odvtedy Gaius Julius Caesar Octavianus. Po strýkovej smrti roku 44 pred Kr. sa čoskoro stal vedúcou postavou v mocenskom zápase o ovládnutie Rímskeho štátu. Roku 31 pred Kr. porazil svojho hlavného súpera Marka Antonia a v skutočnosti sa stal samovládcom, aj keď okázalo obnovoval formy republikánskeho zriadenia. Roku 27 pred Kr. mu senát udelil čestné priezvisko Augustus, to je vznešený, posvätný. V Ríme síce Augustus vystupoval ako jeden z občanov, hoci prvý zo všetkých, ale vo vzdialenejších východných provinciách najmä v Malej Ázii, terajšie Turecko, sa o ňom začalo hovoriť ako o božskom, ako o spasiteľovi, darcovi mieru, nastoliteľovi novej éry v dejinách veškerenstva, dejín i prírody. Zmienka o Augustovi v Lukášovom evanjeliu však nie je len náhodná a jej účelom nie je len umiestniť narodenie Pána na určité miesto dejinného času. Ježiš, a nie mocný Augustus, je skutočným Spasiteľom a Darcom pokoja.
Čo sa týka ešte Augusta, zasahoval aj do osudov Palestíny a židovstva. Potvrdil kráľovskú hodnosť a moc Herodesa, ktorý sa stal významným nástrojom jeho politiky, ako opora ríše na Východe. Za neho sa vžilo, že jedna z denných chrámových obetí v Jeruzaleme bola prinášaná na panovníkov náklad a na jeho meno ako príhovor za neho u Pána.
Cesta z galilejského Nazareta do judského Betlehema, ktorý leží asi 8km od Jeruzalema, meria okolo 100 kilometrov. Evanjelista Lukáš pokračuje: "(Jozef sa vydal na cestu)..., aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave." V tomto stave cestovať pešo či chvíľami ísť na oslíkovi bolo pre Máriu spojené s mnohými ťažkosťami. Možno fúkal aj studený vietor, takže doslova každý kúsok cesty či každý meter tejto púte bol spojený s obetou, a navyše aj po tri noci bolo treba hľadať útulok na prenocovanie. Nám vyvstáva otázka, čo asi v tejto situácii prichádzalo na myseľ svätému Jozefovi, ktorý bol vo sne od Boha napomenutý, aby sa nebál prijať Máriu, pretože to, čo sa z nej narodí, je Boží Syn. Svätý Jozef bol ochrancom Panny Márie pred verejnosťou, pretože žene, ktorej by sa narodilo dieťa ako slobodnej matke, hrozilo ukameňovanie. Bolo nemožné vysvetľovať ľuďom tajomstvo, že tu ide o mimoriadnu výnimku, o dielo Ducha Svätého a o narodenie Spasiteľa, Božieho Syna. Možno Jozefovi prišla myšlienka: "Bože, prečo musíme cestovať akurát teraz? Nemohlo to sčítanie byť skôr? Alebo nemohlo byť neskôr? "A tak je to aj v našom živote. Boh dopúšťa určité situácie, ktoré v tej chvíli nechápeme, takže aj my hovoríme: "Pane, prečo práve teraz? Prečo práve ja? Prečo prišlo toto utrpenie? Keby to bolo skôr, alebo neskôr, pokojne by som to prijal."
Čo asi v tejto skúške prežívala Panna Mária, ktorá bola najviac zo všetkých ľudí naplnená Božou milosťou? Iste sa jej znovu vybavovali silné slová aj silná duchovná skúsenosť, ktorú zažila pred deviatimi mesiacmi v galilejskom meste Nazaret, kde vtedy v domčeku, zdedenom po rodičoch, bdela na modlitbe. Tam sa jej dostalo zvláštneho zjavenia. Hlboko v srdci uchovávala každé slovo, ktoré jej anjel Gabriel povedal: "Zdravas ', plná milosti, Pán s tebou." Ona sa vtedy nad slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel pokračoval: "Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca." Znovu prežívala túto duchovnú skúsenosť rozhovoru.
Mária bola od svojich štyroch rokov vychovávaná v Jeruzalemskom chráme. Kúsoček od Jeruzalema, v dedine Ain Karim, žila jej teta Alžbeta so svojím manželom Zachariášom, ktorý bol kňazom a čas od času vykonával službu v Jeruzalemskom chráme. Iste ju občas navštívili. Tam v chráme bola poučená zo Svätého písma o kráľovi Dávidovi i jeho životnej histórii, bola poučená o výrokoch proroka Micheáša, kde bolo spomenuté, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. A možno si v tejto chvíli putovania zrazu uvedomila, že sa napĺňa to, čo pred niekoľkými rokmi počula z úst kňazov, ktorí vysvetľovali Sväté písmo, že práve v Betleheme sa má narodiť Spasiteľ sveta. Znovu jej zneli v ušiach slová: "On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho a Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida". V tej chvíli ju Duch Boží iste osvietil, že nejde o pozemské kráľovstvo, vtedy bol vladárom rímsky cisár Augustus a vládcom v Jeruzaleme krutý kráľ Herodes, ktorý sa chorobne držal svojej moci, a dokonca nechal usmrtiť svoje vlastné deti, aby ho neobrali o jeho vládu. Vnímala pravdu, že toto zasľúbené kráľovstvo bude duchovné a že bude trvať naveky.
Maria spomína, ako sa po udalosti, ktorá sa stala pred deviatimi mesiacmi v Nazarete, doslova ponáhľala k Jeruzalemu k svojej tete Alžbete, aby sa s ňou podelila o radosť. Veď pri navštívení anjela, jej bolo povedané: "Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!" A vtedy anjel dodal: "Lebo Bohu nič nie je nemožné." Mária povedala svoje áno. "Hľa, otrokyňa Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova."
A anjel od nej odišiel. Po jej Áno na ňu zostúpil Duch Svätý a ona počala Božieho Syna. Možno si počas niekoľkých sekúnd vo chvíli rozhovoru uvedomila to, čo počula od proroka Izaiáša o príchode Mesiáša: "Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!", to je Boh s nami (Iz 7,14).
Už z chrámu od kňazov vedela, že Mesiáš, Spasiteľ, bude mužom bolestí, ktorý podstúpi najťažšie utrpenie a poníženie. V duchu počula aj proroctvo proroka Izaiáša: "veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku - tak ho budú obdivovať mnohé národy...Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). "(Iz 52-53)
Srdce Prečistej Bohorodičky vnímalo toto bolestné proroctvo, ktoré jej znovu pripomenul 40. deň po Kristovom narodení staručký prorok Simeon, keď už držal v náručí Ježiška a prednášal: "Moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov, svetlo na osvietenie pohanov." A vtedy Simeon povedal Márii: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať,- a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." Zrejme tieto myšlienky a duchovné skúsenosti znovu prechádzali jej mysľou počas tohto asi štvordňového putovania. Zároveň ale bola naplnená veľkou radosťou nad tým, že Boh dal ľudstvu Mesiáša, Spasiteľa, ktorý zachráni ľudstvo od hriechu a otvorí bránu večného kráľovstva každému, kto v neho uverí.
Keď dorazili do Betlehema, iste sa tešili, že si oddýchnu u Jozefových príbuzných. Nebolo však pre nich miesto ani u jeho rodiny ani v hostinci. Všetko bolo obsadené všade bolo plno ľudí.
A vtedy Jozef, ktorý z Betlehema pochádzal a poznal aj okolie, si spomenul na jednu jaskyňu, v ktorej boli jasle so senom pre dobytok. Tam sa zišli títo dvaja chudobní a akoby bezvýznamní ľudia, s ktorými ale mal Boh svoj zámer v dejinách spásy. Predovšetkým išlo o svätú Bohorodičku, ktorá tej noci porodila Syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ.
"V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: "Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach." A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." (Lk 2,8-19)
To radostné vianočné Glória: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle, kiež zaznie aj v dnešnej ťažkej dobe, keď celý svet hovorí o nebezpečnej vakcinácii a keď, ako vidíme, všetci panovníci sveta akoby stratili rozum a podobne, ako Herodes, ktorý čoskoro po narodení usiloval o usmrtenie Ježiša, doslova i pre nás pripravujú genocídu. Veríme ale, že znovu jedine Boh nás môže zachrániť. On je jediný Spasiteľ. A On nás môže zachrániť nielen pred časnou smrťou, ale aj pred smrťou večnou. Preto slová: "Dnes sa vám narodil Spasiteľ", platia pre každého z nás. Dnes a Tebe sa narodil Spasiteľ, tvoj záchranca, ten ktorý ti dáva život časný i život večný. Povedz mu teraz: "Prijímam Ťa, Pane Ježišu, za svojho Pána a Spasiteľa. Ty ma nikdy neopustíš. Dôverujem Ti. Ty si ten najväčší dar, ktorý nemôže žiadny pozemský dar vyvážiť. "
Prijal si Ježiša a aj o tebe platí: "Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ Si Božím dieťaťom, dedičom Božieho kráľovstva, a to je dôvod k najväčšej a pravej radosti!
(BKP)
