Vierohodnosť Svätého Písma v knihách Starého zákona (SZ)
Písmo sväté - Starý zákon (SZ) má 46 kníh a to:
- 21 dejepisných kníh,
- 7 mravoučných kníh,
- 17 prorockých kníh.
PRAVOSŤ, NEPORUŠENOSŤ A VIEROHODNOSŤ PÍSMA SV. STARÉHO ZÁKONA
Knihy Starého zákona sú pravé. Pravý je Pentateuch (5 kníh Mojžišových) – prvé knihy Biblie.
Pravosť Pentateuchu dokazujú:
a) Vnútorné dôvody (čerpané z obsahu):
- Pentateuch bol napísaný v dobe medzi východom Izraelitov z Egypta a ich príchodom do Kannánu. Podrobne sa v ňom popisuje krajina, uvedené sú pomenovania zastávok, zákony sa dopĺňajú a menia, tak, ako to vyžadoval život na púšti.
- Pentateuch napísal muž, ktorý dobre poznal egyptské pomery a ktorému boli známe i súkromné a dôverné okolnosti Mojžišovho života. Spisovateľ zrovnáva úrodnosť krásy údolia Siddim (pri Sodome) s krajom Tanis v Egypte, hovorí o prácach a zvykoch egyptských, ako môže o tom hovoriť len muž s tým dobre oboznámený, uvádza niekoľkokrát i egyptské slová. O zemi Kannán hovorí ako krajine menej známej, do ktorej sa iba chystá vojsť. Doslovne uvádza Mojžišove a Áronove reči, o udalostiach z ich života hovorí ako očitý svedok.
- Z povahy jazyka je možné usúdiť, že Pentateuch bol napísaný v dobe staršej a to jedným autorom. Rôznosť slohu a jazyka sa vysvetľuje tým, že spisovateľ prijal mnohé časti z prameňov, a že dielo nepísal naraz, ale počas 40 rokov. To všetko nasvedčuje tomu, že spisovateľom Pentateuchu je Mojžiš, ktorý bol vodcom ľudu na púšti a poznal dobre egyptské pomery i svoje osudy a osudy svojho brata Árona. V Pentateuchu samotnom sa na niekoľkých miestach uvádza, že Mojžiš vyrozprávané udalosti napísal. Napr. v Deuteronómiu sa píše: „Mojžiš tento zákon napísal a dal ho kňazom - levitom, ktorí nosili Pánovu archu zmluvy, a všetkým starším Izraela.“ (Dt 31,9)
b) Vonkajšie svedectvá:
- Spisovatelia neskorších kníh Písma Svätého nazývajú Mojžiša autorom Pentateuchu.
- Celý Izraelský národ bol presvedčený, že Pentateuch písal Mojžiš. Samaritáni, ktorí Pentateuch prijali od Židov, ho tiež pokladali za dielo Mojžišovo.
- Kristus sám pripisuje Pentateuch Mojžišovi: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“(Lk 24,44).
Písmo bolo v dobe Mojžišovej známe a Mojžiš, ktorý dostal v Egypte na kráľovskom dvore významné vzdelanie, iste písať vedel.
Pentateuch tvorí prvých 5 kníh Biblie. Jeho obsah tvoria tieto spisy:
Genezis (Zrod, vznik, Kniha pôvodu), alebo aj 1. Kniha Mojžišova. Hovorí v 50-tich kapitolách napr. o stvorení sveta, páde človeka do hriechu, o prísľube budúceho Mesiáša, potope, rozohnaní ľudí po pomätení jazykov, o Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi a jeho synoch, Jozefovi a odchode Jakubovej rodiny do Egypta.
Exodus. (Východ, Kniha východu). Popisuje v 40-tich kapitolách východ Izraelitov z Egypta, ich pochod k hore Sinaj, zákonodarstvo Sinajské, ustanovenie hlavných zákonov, a uzatvorenie zmluvy medzi Bohom a Izraelom.
Levitikus (Kniha levitská), Tretia kniha Mojžišova v 27-mich kapitolách obsahuje predovšetkým starozákonné bohoslužobné predpisy. Zvláštny význam mala pre levitov, ktorým bola zverená bohoslužba. Preto sa kniha volá Kniha levitská.
Numeri (Čísla, Kniha čísel), je štvrtou knihou Mojžišovou, má 36 kapitol a pokračuje v opise vybraných osudov Izraelitov na púšti od prvého mesiaca druhého roku po východe z Egypta až do jedenásteho mesiaca roku štyridsiateho. Na začiatku hovorí o sčítaní ľudu a podáva jeho výsledky, t. j. čísla, počet mužov schopných boja z jednotlivých kmeňov.
Deuteronómium (Druhý zákon, opakovanie zákona), je piatou knihou Mojžišovou, obsahuje 34 kapitol. Pomenovanie má z toho, že podáva veľkú reč Mojžišovu, ktorou chcel Mojžiš hlbšie vštepiť do srdca Izraelitov zákony obsiahnuté v predchádzajúcich knihách.
Pravé sú tiež ostatné knihy Starého zákona.
Reč a sloh týchto kníh má ráz doby, do ktorej sa kladú. Mnohé z nich, zvlášť knihy dejepisné, svedčia svojim obsahom o tom, že ich písali očití svedkovia alebo aspoň osoby, ktoré neboli príliš vzdialené od udalostí, o ktorých sa rozpráva. V niektorých knihách sa uvádzajú mená spisovateľov. Vonkajším svedectvom je úcta izraelského ľudu k týmto knihám.
Knihy Starého zákona sú neporušené.
Knihy SZ nemohli byť porušené preto, že boli ako drahocenný poklad uchovávané v chráme, a že sa v opisoch, a neskoršie tiež v prekladoch, rozšírili po celom vtedy známom svete. Historik Jozef Flávius zaznamenal: „Po všetky storočia, ktoré uplynuli od spísania našich svätých kníh, nikto sa neodvážil niečo k nim pridať alebo na nich meniť. Tie knihy máme za sväté a pevne si zaumieňujeme, že ich neporušené zachováme, a keby bolo treba, že za ne i život položíme.“(Proti Apiovi I 8). Dôkazom neporušenosti kníh SZ je, že sa zachované rukopisy i preklady v podstatných veciach úplne zhodujú. Nepatrné a nepodstatné rôznosti v textoch sú minimálne. Neporušenosť textu SZ kníh dosvedčil aj nález zvitkov (1946) blízko Mŕtveho mora (tzv. Kumránske zvitky). Medzi nimi sa nachádzali totiž všetky knihy SZ, okrem knihy Ester. Ich datovanie je približne o celých 1000 rokov bližšie originálu než kópie, z ktorých čerpali dovtedajšie Biblie! Povzbudivé je, že sú takmer zhodné a obsahujú len zanedbateľné rozdiely (napr. rôzne výslovnosti). Príklad: Zvitok Knihy proroka Izaiáša (1QIsª), ktorý sa našiel v jaskyni č.1 potvrdil nezvyčajnú presnosť s dovtedy známym hebrejským textom z rukopisov 9. a 10. stor. po Kr. Pokiaľ 1QIsª vznikol niekedy medzi r. 125 – 100 pred Kr., je pozoruhodné, že aj po 1000 rokoch si zachoval zhodnosť v spoluhláskach so stredovekými rukopismi!
Knihy Starého zákona sú vierohodné.
Knihy SZ sú vierohodné, pretože ich spisovatelia pravdu poznať mohli, povedať chceli, ba dokonca povedať museli.
Vierohodný je Pentateuch.
Mojžiš mohol poznať udalosti, o ktorých hovorí. Správy, ktoré podáva o stvorení sveta, páde ľudí, potope, rozchode ľudí a počiatkoch izraelského národa, čerpal zo starých tradícií, popevkov a záznamov. Tradície sa udržovali v rodoch patriarchov ľahšie a vernejšie než v dobe neskoršej. Patriarchovia mali dlhý vek, preto mohli rozprávať, čo si pamätali i vzdialeným potomkom. Udržovaniu tradícií napomáhali tiež predmety, s ktorými tradícia súvisela, napr. kamene, studne. Okrem toho mal Mojžiš k dispozícii pri písaní knihy Genezis tzv. toledot – („rodopis“, rodová kniha“), ktorý tvorili zaznamenané oddiely pokolení od Adama a Evy. Čo Mojžiš zaznamenal o utrpení Izraelitov v Egypte, odchode ľudu z Egypta a jeho pobyte na púšti, to zažil ako očitý svedok. Že Mojžiš pravdu povedať chcel, poznávame z jeho vážnosti a úprimnosti. Hovorí jednoducho, triezvo a neskrýva ani svoje chyby, ani chyby svojho brata, či celého národa. Mojžiš pravdu povedať musel. Svoje knihy odovzdal kňazom, ktorí ich ľudu predčítavali a vykladali. Súčasníci Mojžiša, ktorí poznali udalosti, o ktorých Mojžiš rozpráva, by neboli strpeli, aby sa im čítali a vykladali nepravdy.
Rozprávanie o stvorení a potope zaznamenané v knihe Genezis nachádzame tiež v babylonských mýtoch. Z toho však neplynie, ako sa častokrát chybne tvrdí, že vraj autor knihy Genezis čerpal z týchto pohanských mýtov. Biblické i babylonské rozprávanie spočíva na pôvodnom spoločnom podaní ľudstva, ktoré však bolo v babylonskej mytológii polyteisticky zdeformované. Toto je však svedectvo o tom, že pôvodne mali ľudia jednu spoločnú vieru v Boha, ktorú však hriech našich prarodičov v raji naštrbil, čoho dôkazom sú zvlášť pohanské náboženstvá.
Potopa.
Najväčšia podobnosť je medzi biblickou a babylonskou správou o potope. Starobabylonský epos o Gilgamešovi rozpráva o zbožnom mužovi, menom Uťnapišťin, ktorého božstvo chce zachrániť pred potopou. On má preto stavať loď a vziať do nej všelijaké zvieratá. Na konci potopy vypúšťa Uťnapišťin z lode holubicu, lastovičku a napokon krkavca. Z náboženského hľadiska sa však obe správy o potope líšia. Bohovia, o ktorých sa babylonsky epos zmieňuje, sú bytosti nedokonalé so všetkými ľudskými slabosťami a vášňami: klamú, trasú sa hrôzou a zaliezajú ako psi, keď vidia potopu, vrhajú sa na podanú obeť ako muchy na mäso. Biblická správa pozná len jedného, pravého, svätého a spravodlivého Boha, ktorý hriech trestá a žehná i zachraňuje Jemu verných služobníkov. Izraeliti, teda najmä pisateľ Pentateuchu – Mojžiš, podobne ako aj Babylončania, čerpali opis potopy z rovnakého prameňa - totiž z rozprávania Noeho. O hodnovernosti a pravosti potopy sveta svedčí okrem iného i nájdenie Noemovej archy – plavidla, v ktorom sa spolu s Noemovou rodinou zachránili aj mnohé druhy zvierat. Podľa vedeckých dôkazov sa archa nachádza na vrchu Ararat, (5 137 m. n. morom), ležiacom na tureckom území, na hraniciach s Arménskom a Iránom.
Rôznorodosť jazykov.
O rôznorodosti jazykov sa hovorí v Genezis ako o treste za ľudskú pýchu pri stavbe babylonskej veže. Niektorí učenci usudzujú, že tradícia o stavbe veže sa vzťahuje k národnej svätyni babylonskej Esagila v zrúcaninách pahorku Amram, pretože v jej zakladajúcej listine sa opätovne hovorí, „že jej vrchol siahal do nebies.“
Desatoro Božích prikázaní.
Desatoro nie je nejakým výpisom zo zákonníka babylonského zákonodarcu Hammurabiho. Podobnosť medzi oboma pamiatkami je pochopiteľná, lebo zákonník Hammurabiho i Desatoro obsahujú prirodzený, rozumom poznateľný mravný zákon. Duch i cieľ oboch zákonníkov je však úplne odlišný. Desatoro hlása vôľu Svätého a spravodlivého Boha, ktorý ním chce viesť človeka k mravnej dokonalosti i k obsiahnutiu spásy duše, zákonník Hammurabiho je dielom štátnickej múdrosti, ktorá má na zreteli len blaho pozemské.
Zničenie Sodomy a Gomory.
Iným dôkazom na potvrdenie vierohodnosti a historickosti Pentateuchu je príbeh o padaní ohnivej síry z neba ako Boží trest na tých, ktorí žili zvráteným homosexuálnym životom. (Gn 18,24-25) Ešte dnes sa v bývalej Somode a Gomore nachádzajú spopolnené hradby týchto nemravných miest a je tam aj jedinečný druh síry, ktorá je stále horúca a jej zloženie sa nevyskytuje nikde inde na svete, len tam.
Vierohodné sú i ostatné knihy Starého zákona.
Spisovatelia pravdu poznať mohli, pretože buď boli svedkami udalostí, o ktorých hovoria, alebo sa o nich poučili zo spoľahlivých prameňov, napr. úradných listín, kráľovských análov a starších dejepisných záznamov. Že pravdu povedať chceli, poznáme z povahy ich kníh. Píšu úprimne, nehľadajúc priazeň ľudu. Rozprávajú pravdivo o chybách národa i popredných mužov. Pravdu povedať museli, pretože udalosti, o ktorých píšu, boli všeobecne známe.
Pohľad vedy a archeológie na ďalšie dejinné udalosti v SZ
Vierohodnosť Biblie dosvedčuje tiež vedecká presnosť Písma Svätého. Množstvo faktov modernej vedy bolo zaznamenaných v Biblii dávno predtým, než boli experimentálne potvrdené. Príklad:
· Zem je Guľatá (Izaiáš 40,22)
· Kolobeh vody (Kazateľ 1,7)
· Atmosférická cirkulácia ( Kazateľ 1,6)
· Umiestnenie zeme vo vesmíre (Jób 26,7)
Uznávaný židovský archeológ Nelson Glueck tvrdí: „Jednoznačne môžeme vyhlásiť, že žiaden archeologický objav nebol nikdy v protiklade so správne pochopenými biblickými zmienkami. Množstvo archeologických objavov potvrdilo rámec a často aj presné detaily historických zmienok v Biblii.“
Ďalšie dôkazy:
V Egyptskom nápise z 10. stor. pred Kr. sa stretávame s „poľom Abrahámovým“. Tiež v staro babylonských textoch sa vyskytuje meno Abram ako meno osobné.
V zoznamoch Tutmesa II. (pred r.1450) sa uvádza kannánske miesto alebo osada menom Jakub (Jakobel). Za Merepta okolo r.1230 nachádzame v Kannáne kmeň Izrael.
Na jednom egyptskom obraze existuje výjav, ktorý pripomína rozprávanie Písma sv. o Jozefovom povýšení a príchode jeho bratov do Egypta.
Meno Mojžiš je meno egyptské, znamená dieťa. Nachádzame ho i medzi inými egyptskými menami, napr. v mene Thutmose.
Dochovali sa nám obrazy faraónov Ramsesa II., utlačovateľa Izraelitov a Merenptaha, za ktorého Izraeliti vyšli z Egypta.
Naville a Petrie zistili ostatky miest Pithom a Ramesses alebo Ramses, ktoré museli Izraeliti stavať.
Vykopávky v Taanachu a Megidde potvrdili slová piesne Deborinej: „Prichádzajú králi do boja. Rvú sa kanaánski králi v Tanaku, tam pri megidských vodách, kúsok striebra nenesú sťa korisť.“(Sdc 5,19).
Na istom čiernom obelisku z roku 841 pr. Kr. je vidieť, ako sa Izraelský král Jehú klania pred asýrskym kráľom Salmanassarom III.
Na mieste starej Samárie bol odkrytý palác izraelských kráľov Omriho a jeho syna Achaba, ktorý bol javiskom činov Achabových a jeho tyranskej ženy Jezabel, s písomnými pamiatkami v podobe hlinených kúskov (črepín), zvaných „ostraka“, ktoré sú dôležité pre poznanie miestnych a osobných mien z tej doby. Je na nich meno Jahveho (Jau) i Baalovo, čím sa potvrdzuje správa Písma sv. o Bohu proroka Eliáša proti fenickéhmu pohanského kultu Baála. Na týchto črepinách sa vyskytuje meno, ktoré sa dá preložiť ako „teľa je Jahve“, alebo zrejme „teľa Jahveho“. To dokazuje, že Jahve bol uctievaný v ríše Jeroboamovej (Severné – Izraelské kráľovstvo) v podobe býka. Črepiny sú popísané jazykom hebrejským, atramentom a perom (rákosovým); písmo je starobylé a podobá sa písmu iných starohebrejských alebo starokannánskych pamiatok, napr. písmu na víťaznom stĺpe moabského kráľa Mesu, spomenutého tiež v Písme svätom. (2Kr 3,4) Na tejto stéle, ktorá bola nájdená v roku 1868 v zrúcaninách moabského mesta Dibónu, sa okrem iného nachádza i meno už zmieneného Izraelského kráľa Omriho. (Por. Kittel. O Starom zákone, prel. Hrozný, s. 22 a n.)
Tieto a mnohé iné dôkazy o pravdivosti a historickosti kníh Starého zákona hovoria o existencii Boha a uskutočňovaní jeho plánov, ktoré má s ľudstvom. Azda najväčším argumentom za obhajobu Starého zákona je naplnenie prísľubu o príchode potomka z Dávidovho rodu, Záchrancu a Vykupiteľa sveta, Pána Ježiša Krista. Biblia zaznamenáva o Mesiášovi viac ako 300 proroctiev.
(Pokračovanie v II. časti o vierohodnosti kníh v Novom zákone)
