Výber z kázní III. - Dôvera v Boha
K Pánovi Ježišovi raz priniesli ochrnutého ležiaceho na lôžku. „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: "Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Mt 9, 2). A nemocného uzdravil. Bohato odmenil dôveru tých, ktorí ochrnutého priniesli a nemocného ešte pred uzdravením k dôvere povzbudil. Dôvera je náš najlepší sprievodca týmto pozemským životom, je to náš druhý anjel strážny, ktorý nás stráži, posilňuje a pozdvihuje. Dieťa ide po lese. Je tma, ale ono sa nebojí, lebo jeho otec ide s ním. Ani na myseľ mu nepríde, že by mohlo zablúdiť, nebojí sa zlých ľudí, lebo dôveruje v silu svojho otca. Pútnik pozemský, buď i ty takýmto dieťaťom! Na neistých cestách tohto života dôveruj tomu, ktorého voláš Nebeským Otcom, zver sa do jeho prozreteľnosti, choď odvážne a pokojne cestou, ktorú ti ukazuje a neboj sa ničoho. Dôvera nám dodáva odvahu a moc. Je to nadprirodzená sila schopná nadľudských činov. Apoštol Pavol zajasal: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Fil 4, 13). Aký to hlas dôvery! Dôvera plynie z viery v Boha a z lásky k nemu a ak ju máme, ukazujeme, že v Neho veríme a milujeme Ho. Kto verí a dôveruje, podobá sa skale, o ktorú sa všetky búrlivé vlny odrážajú; kto pochybuje a kolíše, podobá sa vlnám, ktoré ženie vietor a ktoré sa zmietajú. Kto narieka, že ho opustil Boh, nech sa najskôr zahľadí do svojho vnútra a skúma, či neopustil snáď sám Boha už skôr. Zo spustenej kotvy plynie bezpečnosť a z pevnej viery dôvera. Dôvera je i výkvetom lásky. Je tiež nutným dôsledkom pravej lásky. Svätý Bernard povedal: „Dôvera má spočívať na troch veciach: na láske, ktorou nás Boh prijal za synov, na vernosti Jeho sľubom a na Jeho moci, ktorou môže plniť, čo sľúbil.“ Preto v prvom rade dôveruj v Boha a neklaď dôveru predovšetkým v seba, ani v iných ľudí. „Kto sa spolieha na svoje vlastné sily, nie však na Boha, bude mať ochrancu len v sebe samom; Boh ho nebude chrániť, pretože v Jeho ochranu nedúfal“. (Sv. Augustín). Pokor svoju pýchu a domýšľavosť a nedôveruj iba sebe a svojim silám. Taras Buľba, hrdý kozák, nepriateľ poľských šľachticov, viedol dlhé roky boj za slobodu kozákov na terajšej Ukrajine. Raz sa jeho syna nepriatelia zmocnili a na istom námestí ho mučili. Tarasov syn v ukrutných bolestiach zvolal: „Tatíčko, počuješ?“ Vedel, že otec v prestrojení príde, aby videl, ako jeho milované dieťa statočne znáša utrpenie. A starý Taras Buľba, zosobnenie kozáckych cností, neohrozene zo zástupu zvolal: „Synu, počujem!“ Ľahký úsmev preletel tvárou zmučeného. Pokojne znáša bolesti a umiera vo vedomí, že otec videl a počul, ako on, syn Tarasa Buľbu, hrdinsky dokázal bez kriku znášať mučenie za otcovu svätú vec a rodného ľudu. Kresťan! Ak i teba zviera a trápi nejaká ťažkosť, nevešaj ľahkomyseľne hlavu, ale pohliadni k Otcovi na nebi a volaj: „Ocinko, vidíš?“ A dostane sa ti tajomnej odpovede: „Vidím! Buď len silný! Doba skúšky zasa pominie“. Dôverovať v Boha má zvlášť hriešnik. Má k tomu najviac príčin. „Nezúfajme si už pre svoje hriechy, radšej sa ponáhľajme k Bohu a padnime pred Ním a žiadajme ho skrúšene, aby nám bol milosrdný, ako bol od vekov. Lebo na mysli neklesať, nezúfať si, svoje hriechy vyznávať, o pozhovenie prosiť, toto všetko je dobré a spasiteľné a je známkou skrúšenej a kajúcej duše.“ (Sv. Ján Zlatoústy). Majme teda pevnú dôveru vždy, v dobách dobrých i zlých. Nech nás povzbudí slovo Apoštola Pavla: „Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa, prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.“(2 Kor 4, 8-9). Keď je Boh s nami (Mt 20, 28), kto proti nám?
(Upravené z knihy Nedělní a sväteční čítanka od K. Balíka)
