Výber z kázni (XX. časť) - Používaj dobre dary, ktoré ti Boh požičal
Milý kresťan, všetko, čo, máš, zveril ti Boh, a praje si, aby si to počas pobytu na zemi dobre používal. Dal ti telo a dušu, vybavil ťa hojnými prednosťami, obdaril ťa duševnými aj telesnými darmi a učinil ťa ich dočasným správcom. „A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“(1 Kor 4,2).
Zverené hrivny nesmieš zakopať, ako onen služobník z podobenstva, ale musíš s nimi verne a obozretne hospodáriť, ako tamtí iní dvaja služobníci z podobenstva. A ako oni došli chvály a odmeny, získaš si tiež i ty odplaty, ak budeš jednať podobne.
Na konci tvojho života, na rozhraní času a večnosti, až sa tvoja telesná schránka vráti do zeme, a duša pôjde k bránam svojho pôvodného domova a predstúpi pred Sudcu, začuje výzvu: „Vydaj počet zo svojho šafárenia“(Lk 16,2). Vtedy budeš musieť skladať účty zo svojho vládnutia. Čo z toho plynie? Pamätaj na tu závažnú chvíľu v budúcnosti, ale i v prítomnosti stále sa na ňu pripravuj.
Pokiaľ ti dal Boh dar viery, ži podľa nej a staraj sa, aby sa jej svetlo všade šírilo.
Ak ti dal Boh dar jasného úsudku, poraď v súženiach svojmu blížnemu, ktorý je snáď v ťažkých chvíľach bezradný.
Ak máš dar kresťanskej vedomosti, zdieľaj z toho daru iným.
Pokiaľ ti dar Boh dar výrečnosti, mnoho dobrého ním môžeš vykonať. Rozhodné slovo vo vážnej chvíli podoprie duše slabé a kolísajúce a je pre nich almužnou.
Ak ti dal Boh dar spisovateľstva, ďakuj zaň Bohu, lebo ním môžeš získať mimoriadne zásluhy.
Niekto má hudobné nadanie alebo dar spevu – môže ho venovať k väčšej oslave Božej. Kto má dar umenia maliarskeho, má ho dať do služieb ušľachtilosti a neskazenej krásy.
Niekto dostal ako dar pozemské hojné statky. Bohatstvo je dobré vtedy, pokiaľ ho dobre užívame a i ním sa dá slúžiť Bohu i blížnym.
Vôbec všetko máme užívať k spáse svojej duše a k väčšej cti a chvále Božej. Svojimi darmi a prednosťami nemáme sa chváliť a nimi sa vynášať nad druhých, ale za ne, pre ne a nimi máme velebiť toho, ktorý nám ich dal.
Pred svojim obrátením hľadal sv. Krištof podľa tradície najmocnejšieho vládcu, ktorý nemá strach a ktorému by sa vydal do služieb. Pred tým ho volali Offerus. Mal zdatnú fyzickú postavu. Najskôr teda slúžil cisárovi a potom diablovi, ale zistil, že nie sú najmocnejší. V jednom okamihu si všimol, že satan sa veľmi zľakol a začal utekať, keď v istej chvíli zbadal kríž pri ceste.
„Vzácny pane, pred kým utekáš?“ Pýtal sa ho Krištof. „Preč! Len preč! Čo si nevidel? Tam na pokraji lesa stojí kríž, a pred ním utekám.“
„A ty sa bojíš? Ach, už ti nebudem slúžiť“, hovoril Krištof, išiel ku krížu a prosil: „Kriste, ty si teda ešte mocnejší, prijmi ma do služieb.“
O chvíľu putoval Krištof ďalej a stretol pustovníka. I pýtal sa ho, kde by našiel najvyššieho pána, že by mu rád slúžil.
Pustovník hovoril: „Ak chceš slúžiť najvyššiemu Pánovi, slúž mu modlitbami a pôstom.“
„Milý pane, modliť sa neviem a postiť sa, to teraz nie je pre mňa vhodné zamestnanie.“
„Môžeš mu i iným spôsobom slúžiť. Hľa, tam dole hučí voda. Nie je tam most, a predsa ľudia musia prechádzať. Mnohí pocestní tam už zahynuli. Prepožičaj svoju silu slabým a prenášaj ich. Tým preukážeš službu Najvyššiemu, ktorý povedal: „Čokoľvek ste učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste učinili.“
Túto ponuku silák prijal. Sedel u rieky, ponúkal slabým svoje silné ramená a prenášal ich cez dravý prúd rieky. Raz večer odpočíval vo svoje chyžke, ktorú si urobil na brehu rieky. Zrazu začul vonku detský hlas. Vyšiel a uvidel malé pachoľa, ktoré ho poprosilo, či by ho preniesol na druhú stranu.
Ihneď ho zdvihol na svoje silné rameno, zobral palicu a vkročil do vody. Ale pachoľa bolo stále ťažšie, a nakoniec silák stonal pod jeho tiažou, že ho ledva čo preniesol na druhú stranu. keď si oddýchol, hovoril: „Dieťa, aký to div sa stal s tebou? Bolo mi, ako by na mne spočíval celý svet.“
A pacholiatko odpovedalo: „Niesol si viac než celý svet. Niesol si toho, ktorý stvoril celý svet. Konal si ľudom milosrdné skutky a preto si došiel milosrdenstva. Tvoje hriechy sú ti odpustené. Kľakni si! Chcem ťa pokrstiť. Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Od dneška sa nazývať budeš Christophorus (Krištof), pretože si Krista niesol.“
Od tej chvíle slúžil Krištof Kristovi ešte horlivejšie. Venoval mu nielen sily telesné, ale i duševné. Sám sa dal vyučiť v kresťanskej viere a potom ju i pohanom hlásal a mnohých pre ňu získal. Nakoniec bol pre vieru uvrhnutý do väzenia a sťatý mečom.
Toto je starodávna kresťanská legenda. Je i pre nás v mnohom povzbudzujúca. I my máme byť odhodlaní slúžiť Najvyššiemu. Sme tak šťastní, že Ho nemusíme hľadať – my Ho už poznáme. Nemusíme sa po Ňom pýtať, ale môžeme a máme priamo ísť k Nemu do služby.
(Upravené z knihy od K. Balíka Nedělní a sváteční čítanka z r. 1923)
