Výber z kázní I. – Viera má byť pevná
Choroba a smrť sú dve ťažké rany. I my máme s nimi skúsenosť. Stretávame sa s nimi aj v evanjeliách. Keď totiž Kristus išiel vzkriesiť Jairovu mŕtvu dcéru, priblížila sa k nemu zozadu nemocná žena a vztiahnuc v dôvere ruku k jeho šatám, túžila po uzdravení. Otec mŕtveho dievčaťa padá pred Ježišom na kolená, nemocná žena sa blíži zozadu, avšak oboch vedie rovnaká viera, viera v Jeho všemohúcnosť a dobrotu. A obaja pre svoju pevnú vieru našli pomoc. Nasledujme ich, majme i my vieru pevnú, lebo takúto vieru až doposiaľ od nás žiada Boh a až doteraz ju odmeňuje.
Všetko, čo Boh zjavil a čomu učí katolícka cirkev, musíme pevne veriť a nepochybovať o tom. Všetko, čo Boh zjavil skrze patriarchov, prorokov a svojho milovaného Syna a čo zveril svojej cirkvi, musíme považovať za pravdu. Tieto náuky strážili cirkev ako oko v hlave a uchováva ich neporušené. Od Pána Ježiša Krista obdŕžala plnosť pravdy a týmto mliekom sýti svoje deti.
Svätý mučeník Romanus chcel pred smrťou presvedčiť pohanského sudcu Asklepia, že Ježiš Kristus je pravý Boh. Sudca však ostal zatvrdnutý. Mučeník mu povedal: „Ak nechceš veriť mne, ver tomuto dieťaťu“. A pri tom ukázal na malé dieťa, ktoré držala v náručí jeho kresťanská matka. Keď to počulo to dieťa, otvorilo ústa a povedalo: „Kristus je pravý Boh“. Udivený sudca sa obrátil k dieťaťu a hovorí: „A kto ti to povedal?“ – „Mne? Mne to povedala moja matka,“ odpovedalo dieťa. „A kto to povedal tvojej matke?“ – „Mojej matke to povedal Pán Boh“. To dieťa malo pravdu. Všetko, čo vieme najhlavnejšie, oznámil nám Boh. Všetko, čo Boh zjavil, je pravdivé a máme tomu pevne veriť. Naša viera musí byť skalopevná a neochvejná.
Pevnú vieru mal Abrahám. Aj keď bol už starý a jeho manželka tiež, predsa uveril Bohu, ktorý mu sľúbil množstvo potomkov. Písmo sväté ho za jeho vieru chváli, hovoriac: „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“(Rim 4, 3). Pevnú vieru mal apoštol Peter. Keď sa Kristus v končinách pri Cézarei Filipovej pýtal svojich apoštolov, za koho ho oni považujú, Peter menom ostatných rozhodne prehlásil: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ (Mt 16, 16)
Pevnú vieru mal svätý Ľudovít. Hovorí sa, že raz ho volali do chrámu, aby sa pozrel na podobu Krista Pána ako malého dieťaťa vo svätej hostii. Ale svätý Ľudovít hovoril: „Nech sa ide pozrieť a vo svojej viere utvrdiť ten, čo má o pravdivosti skutočnej prítomnosti Ježiša Krista vo svätej hostii nejaké pochybnosti; čo sa mňa týka, mám o tom pevnejšie presvedčenie, než by som aj Krista Pána videl vlastnými očami, pretože tomu učí svätá cirkev.“
Niektoré náboženské pravdy môžeme pochopiť, niektoré však presahujú náš rozum – nie sú proti rozumu, ale náš slabý ľudský rozum ich vystihnúť nedokáže. Ale i vo svete je veľa vecí, mimo vieru, ktoré pochopiť nedokážeme, a predsa im veríme. Veríme napríklad, že je svetlo, elektrina, alebo magnetizmus a hoci ich fyzicky nevidíme, predsa si nikto nedovolí popierať ich existenciu. Preto nemôžeme ani schvaľovať rozumkovanie nevercov, ktorí tvrdia, že: „Čo nevidím, tomu neverím“. Správne takémuto istému pochybovačovi odpovedala raz jedna žena: „Tvoj rozum taktiež nevidím, a preto neverím, že nejaký máš.“
Bohu, ktorý všetko zjavil, musíme veriť, viac, ako ľuďom, áno, viac i ako samému sebe. Aj zmysly nás môžu oklamať. Ak napr. ponoríme palicu do vody, zdá sa nám, akoby bola zlomená, ak sa dívame na koľajnice železničnej dráhy, zdá sa nám, že sa v diaľke spájajú. Ohromné slnko sa nám javí ako malá guľa. Teda ani na svoje zmysly sa vždy spoliehať nemôžeme. Ale slovu Božiemu môžeme a máme veriť bez pochybností, lebo je neklamné. Zaiste na nás budú často prichádzať aj pokušenia proti viere, či neistote vo viere. Čo robiť? Zapudiť ich, ako Pán Ježiš na púšti a povedať: „Odíď, satan, lebo je napísané: “Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“(Mt 4, 10). Ak nepomôže hneď prvé volanie, volajme k Ježišovi ďalej, až pokušiteľ odíde. V takýchto chvíľach sa treba modliť úpenlivejšie než inokedy a vzbudzovať si vieru. Bože, posilni moju vieru! Pevná viera nám prospieva. Kto verí, bude spasený. Ak sa dočítame v evanjeliách, že Pán Ježiš nejednému hriešnikovi povedal: „tvoja viera ťa spasila (uzdravila)“, rozumie sa tým vždy iba viera pevná. Až doposiaľ táto viera posilňuje len takých hriešnikov, ktorí veria pevne. Kto chce dôjsť do večnej blaženosti, musí si pevnú vieru zvoliť za sprievodcu. S vierou slabou a predstieranou sa do neba ešte nikto nedostal. Pevne ver, podľa viery ži a budeš spasený.
Upravené podľa knihy:
Balík, K. Nedělní a svéteční čítanka. Praha : Dědictví sv. Jána Nepomuckého, 1923, s. 240 – 243.
