Výber z kázní II. - Ako máme prijímať nehody?
Istého dňa sa Pán Ježiš plavil s apoštolmi po Genezaretskom jazere. A práve vtedy, keď loďka s tak vzácnou spoločnosťou brázdila toto jazero, nastala búrka. Hladina sa rozbúrila, vietor hnal vlny, až sa penili a loďka sa kolísala, div sa neprevrhla. Apoštoli sa báli, ale Boh pokojne spal. I malé duše sa nehodami rozrušia, veľké však zostávajú pokojnými. Náš život sa často prirovnáva k plavbe po mori. Niekedy je ticho a slnečno, inokedy veterno a zamračené. Ak je pokojne, bývame spokojní, ale ako sa chováme, ak na nás pritlačí búrka? Niekto sa chová správnym spôsobom, ako sa zachovali učeníci, ktorí sa celým srdcom obrátili ku Kristovi, iný však v danej chvíli kľaje alebo sa rúha. Ako má prijímať nehody katolícky kresťan?
Predovšetkým musí byť presvedčený, že prichádzajú z dopustenia Božieho. Boh ich dopúšťa, aby dokázal svoju prozreteľnosť, múdrosť a všemohúcnosť. Nimi nás Boh vedie, aby sme ho uznávali a korili sa pred jeho obdivuhodnými vlastnosťami. Pán Boh vie, čo robí. Všimnime si napr. osud Jozefa Egyptského. Boh dopustil, aby bol vlastnými bratmi vrhnutý do cisterny a predaný. Potom bol odvlečený do Egypta a slúžil v cudzom dome ako otrok. Ale z otroka sa neskôr stáva prvý minister, záchranca zeme, svojho otca, svojich bratov, aj izraelského národa. Prijmi i ty z ruky Božej všetko, dobré i zlé, hlaď k nebu a nie k zemi, nereptaj predčasne a nekolíš vo viere. V čase nešťastia sa silný stáva silnejším, ako železo sa ohňom utvrdzuje a zoceľuje. Právom píše sv. Pavol Solúnčanom, „aby sa nik neplašil v týchto súženiach; veď sami viete, že je to náš údel.“(1 Sol 3,3)
Syn Boží, keď bolo jeho srdce v záhrade getsemanskej úzkosťou zvierané, sa modlil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26, 39) Ak mohol Boží Syn prosiť za odvrátenie bolesti, je to dozaista dovolené i nám. Smieme sa modliť, aby sme boli ušetrení od zla. Nehody a utrpenie dopúšťa Boh ako na spravodlivých, tak na neveriacich. Spravodlivých nimi skúša a ich zásluhy rozmnožuje, hriešnikov trestá, a na dobrú cestu ich chce tým priviesť. Kto by nepoznal bolestný príbeh o starozákonnom trpiteľovi Jóbovi? Bol spravodlivý, a predsa toľko vytrpel. Stratil zdravie, majetok i deti. Namiesto reptania sa však v pokore sklonil pred Bohom a modlil sa: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“(Jób 1, 21) V skúške obstál a Boh mu vrátil zdravie, bohatstvo, aj deti. Kto trpezlivo znáša nehody, získava si veľké zásluhy. Preto nereptaj v nešťastiach, ale skôr Bohu ďakuj, že ti poskytuje príležitosť zásluhy si rozmnožovať. Nehody nás učia trpezlivosti. „Veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť,“(Rim 5, 3) Je to vlastnosť veľmi potrebná, a preto vítajme všetko, čo nás ju učí. Nehody v nás tiež posilňujú dôveru. Telocvikom silnie telo, namáhavou prácou tuhnú svaly, učením sa bystrí pamäť a vytrvalým znášaním nehôd sa cvičíme v dôvere v Krista. Ak nás Boh nevyslyší hneď, vyslyší nás neskôr, ale istotne nás vypočuje.
Cesta k výšinám sa začína zdola. Kto chce byť oslávený s Kristom, musí prejsť utrpením. Keď išiel Pán Ježiš do Emauz, pripojil sa k dvom učeníkom tam idúcim a rozprával sa s nimi o utrpení Krista. Vtedy im položil otázku, ktorá bola zároveň aj odpoveďou: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?"(Lk 24, 26). Najskôr musel byť Veľký piatok a až potom mohlo prísť Vzkriesenie. Cesta ku šťastiu je cesta utrpenia a námahy. Žalmista hovorí, že Boh „je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu.“(Ž 34, 19) Keď boli Izraeliti na púšti a prišli k prameňom vôd, ktoré boli horké, vložil Mojžiš do vody zvláštne drevo a voda osladla. Akého dreva sa chopíme v trpkých chvíľach života? Pán Ježiš Kristus nám ho zanechal a odkázal. Je to jeho svätý kríž. K nemu sa obráť a nezúfaj ... Utrpenie sa ti stane požehnaním. Každé utrpenie v živote však nie je trestom. Na svete je dvojaký druh ľudí – dobrí a zlí. Na oboch doliehajú nehody. Dobrých Boh skúša a čistí, zlých trestá a na dobré cesty uvádza. Ak na teba Boh zoslal nejakú nehodu, skús nahliadnuť najmä do svojho vnútra. Snáď rozoznáš, že si nemocný a potrebuješ liek. Chorý, ktorý nechce už ani liek prijať, je stratený. Snáď nadobudneš presvedčenie, že na tvojej duši sú škvrny, ktoré musia byť zmyté. Pozri sa na svoj minulý život a kiež by si sa presvedčil, že máš plnú povinnosť zvolať s márnotratným synom: „Otče, zhrešil som, už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Prijmi poslov Božích v kajúcom duchu, ľutuj svoje hriechy, aby si sa zbavil i príčiny Božieho hnevu. Keď raz izraeliti na púšti reptali proti Bohu, prišlo na nich veľké nešťastie – jedovaté hady. Ale trest trval iba tak dlho, pokiaľ sa nepolepšili. Keď sa zmenili, prestal, lebo jeho účel bol dosiahnutý. Ak deti hrešia, otec ich trestá a trestom ich na správnu cestu privádza. Svätý Augustín hovorí: „Boh sa podobá lekárovi, ktorý páli a reže, len aby uzdravil“. Svätý Gregor Veľký zasa hovorí: „Utrpenie, ktoré nás ťaží, nás núti hľadať Boha“. Učme sa preto rásť v dôvere v Boha aj v škole utrpenia. Okolo r. 1564, keď sv. František Xaverský na brehoch Indie hlásal vieru Kristovu a na všetkých cestách dal postaviť kríže, šiel raz istý pohan po ceste a jeden kríž práve padol a zasiahol ho. Zem totiž následkom dažďa zmäkčila a kríž stratil oporu. Túto udalosť si pohan vykladal tak, že je to výstražné znamenia a prijal kresťanskú vieru. Tak podobne aj nehody vedú k zmene života a k obráteniu sa k Bohu.
Upravené podľa knihy: Balík, K. Nedělní a svéteční čítanka, 1923.
