Výroky svätého opáta Dorotea
Skúmajme, bratia, v čom to vlastne je, že niekto počuje nejaké nepríjemné slovo a často ide ďalej bez toho, že by sa ho dotklo, akoby ho nepočul, inokedy zasa len čo ho začuje, rozruší sa a trápi? Čo je, prosím, príčinou takéhoto rozdielneho postoja? Má táto vec jeden alebo viac dôvodov? Ja zisťujem, že je tu veľa dôvodov a príčin, ale najmä jedna, ktorá plodí všetky ostatné, ako ktosi hovorí: Vyplýva to zo stavu, v ktorom sa každý za času na čas nachádza.
Kto sa modlí a rozjíma, ľahko znáša výčitky brata a zostáva pokojný. Inokedy je to zo silnej citovej náklonnosti, ktorú prechováva voči niektorému bratovi. A potom od neho z lásky čokoľvek najtrpezlivejšie znáša. Niekedy aj z pohŕdania. Keď niekto pohŕda a opovrhuje tým, kto ho chce nahnevať, zdá sa mu pod jeho dôstojnosť čo i len pozrieť naňho ako na najbezvýznamnejšiu bytosť, tým menej odpovedať mu slovom alebo zmieniť sa niekomu o jeho krivdách a urážkach.
Z toho, čo som povedal, vyplýva teda, že sa niekto nerozruší alebo netrápi nad tým, čo sa rozpráva, preto, že tým pohŕda a nevšíma si to. Ak sa niekto vzrušuje a trápi pre bratove slová, tak len preto, že buď nie je v dobrom rozpoložení, alebo toho brata nenávidí. No je aj veľa iných príčin tohoto javu okrem tých, ktoré sme jednotlivo uviedli. Ale ak pozorne skúmame, zistíme, že dôvodom každého rozčúlenia je to, že nik neobviňuje seba samého.
Z tohto pochádza každá nepríjemnosť a trápenie, pre toto nebudeme mať nikdy pokoja. A ani sa nečudujme, keď nám svätí ľudia hovoria, že pre nás niet okrem tejto nijakej inej cesty k pokoju. Že je to tak, videli sme na mnohých prípadoch. A my leniví a pokoj milujúci dúfame, alebo si myslíme, že kráčame správnou cestou, keď sme pri všetkom veľmi netrpezliví, a nikdy sa neodvážime seba samých obviniť.
A je to tak. Aj keby mal človek neviem koľko čností, aj keby boli nespočetné a nekonečné, ak by sa odklonil od tejto cesty, nikdy nebude mať pokoj, ale vždy sa bude trápiť alebo bude trápiť iných a všetky jeho námahy budú daromné..
(Doct. 7, De accusatione sui ipsius, 1-2: PG 88, 1695-1699)
