Svätý Pavol Miki sa narodil v japonskom meste Kjótó v roku 1554. Ako päť ročný bol pokrstený a v dvadsiatich rokoch vstúpil do seminára v Anzuciane. Krátko na to sa stal jezuitom. Bol vynikajúcim horlivým kazateľom a obrátil mnoho budhistov na kresťanskú vieru. V roku 1596 bol i s dvoma svojimi druhmi v Osake zadržaný a prevezený do mesta Meako, kde bolo uväznených iných 26 kresťanských misionárov. Všetci boli podrobení mučeniu, pri ktorom im urezali ľavé ucho. Nikto z nich však nezradil vieru v Krista. 5. februára roku 1597 ich popravili na pahorku pri Nagasaki, ktorý sa od tej doby volá „svätý kopec.“
Z Dejín mučeníctva svätého Pavla Mikiho a jeho spoločníkov
„Keď postavili kríže, bolo neobyčajné vidieť, akí boli všetci statoční, k čomu ich povzbudzoval aj otec Pásius, aj otec Rodriguez. Otec komisár sa ani nepohol a oči mal uprené na nebo. Brat Martin na vyjadrenie vďačnosti Božej dobrote spieval niektoré žalmy a pridával verš: „Do tvojich rúk, Pane.“ Aj brat František Blancus jasným hlasom vzdával vďaky Bohu. Brat Gonsalvo zvýšeným hlasom prednášal modlitbu Pána a anjelské pozdravenie.
Keď náš brat Pavol Miki videl, že je na najčestnejšej tribúne, akú kedy mal, vyjavil najprv okolostojacim, že je Japonec a že patrí do Spoločnosti Ježišovej, že umiera pre ohlasovanie evanjelia a ďakuje Bohu za také veľké dobrodenie. Potom dodal: „Keďže som sa dostal až sem, myslím si, že medzi vami niet nikoho, kto by bol presvedčený, že chcem zamlčať pravdu. A tak vám vyhlasujem, že niet inej cesty k spáse, iba tá, ktorej sa držia kresťania. A keďže ona ma učí odpúšťať nepriateľom a všetkým, čo mi ublížili, rád odpúšťam kráľovi a všetkým, čo sú zodpovední za moju smrť, a prosím ich, aby prijali kresťanský krst.“
Potom obrátil zrak k spoločníkom a začal im dodávať odvahu do tohto posledného zápasu. Priam radosť sa zračila na tvári všetkým, ale najmä Ľudovítovi. Keď naňho iný kresťan zavolal, že čoskoro bude v raji, radostným pohybom prstov a celého tela obrátil na seba pozornosť všetkých prítomných.
Anton, ktorý bol na kraji vedľa Ľudovíta, uprel oči na nebo, vzýval najsvätejšie mená Ježiš a Mária a potom zaspieval žalm: „Chváľte, služobníci, Pána,“ ktorý sa naučil na katechetickej náuke v Nagasaki, kde sa dbá na to, aby sa chlapci naučili niektoré žalmy spamäti.
Iní s rozjasnenou tvárou opakovali: „Ježiš, Mária!“ Niektorí opätovne povzbudzovali okolostojacich, aby žili, ako je dôstojné kresťana. Týmito a inými podobnými činmi dokazovali, že sú pripravení zomrieť.
Tu začali štyria kati vyťahovať z pošiev dlhé nože (aké používajú Japonci). Pri pohľade na ne všetci veriaci hrôzou vykríkli: „Ježiš, Mária!“ ba čo viac, nasledoval žalostný plač, ktorý musel preniknúť do samého neba. Kati ich potom všetkých veľmi rýchlo jednou alebo dvoma ranami usmrtili.“
