Z dejín slovenského národa (I. diel)

S PRIHLIADNUTÍM NA DEJINY CIRKVI

(od Krista do r. 862)

Úvod

Prvé skúsenosti s kresťanstvom u nás pred príchodom Slovanov

Kresťanstvo začalo prenikať na územie terajšieho Slovenska už v prvých storočiach po Kristu, ešte pred príchodom slovanských predkov terajších Slovákov. Obyvatelia dnešného územia Slovenska sa stretali s kresťanstvom zvlášť prostredníctvom obchodných a vojenských kontaktov. Významnú úlohu tu zohrala kresťanská obec v Aquilei (na jadranskom pobreží), kde bolo biskupstvo od starých čias a taktiež prístav rímskeho podunajského loďstva v Sirmiu (dnes Sremska Mitrovica), kde sa tiež vyskytovalo biskupstvo.

(Sriem alebo Sirmia je historické resp. geografické územie vo východnej Slavónii medzi Sávou a Dunajom v dnešnom Srbsku a Chorvátsku. Toto mesto bývalo v staroveku hlavným mestom Dolnej Panónie. Uvedené biskupstvo v ňom založil sv. Andronikus, jeden zo 72 Pánových učeníkov a zničené bolo nájazdmi Avarov okolo r. 580, alebo 582)

Je známe, že rímska ríša siahala v našich krajoch až po tzv. limes romanus (rímska hranica), ktorý bol na Dunaji. Ale od 2. storočia po Kr. sa Rimania usilovali dobyť aj územia severne od Dunaja, kde vtedy bývali germánske kmene, ako boli Markomani, Kvádi, Longobardi atd. Cisár Markus Aurélius (160 – 180 po Kr.) viedol vojenskú výpravu proti Markomanom a Kvádom, v rokoch 171 - 174. Utáboril sa v Carnutum (dnes Petronel v Rakúsku), ale viac krát osobne viedol vojsko za Dunaj.

Počas výpravy roku 174 sa stala na slovenskom území (niekde na Pohroní), táto udalosť: Rímske vojsko, postupujúc v lete proti Kvádom, trápili také horúčavy a smäd, že sa to nedalo vydržať. Vtedy sa naraz začalo blýskať, hrmieť a hojný dážď zachránil mužstvo i kone od úplného vysilenia. Túto zvláštnu udalosť zaznamenali viacerí rímski spisovatelia a znázorňuje ju aj jeden reliéf na stĺpe Marka Aurélia v Ríme. Podľa pohanských autorov (Dio Cassius) mimoriadny dážď prišiel na orodovanie samého cisára, kým kresťanskí spisovatelia (Claudius Apollinaris, Tertulián a po nich Euzébius) ho pripisujú modlitbe kresťanských vojakov XII. légie, ktorú sám cisár pomenoval „bleskonosnou“ (Legio fulminata). Historik Orózius zaznamenal: „... Vtedy niektorí vojaci (Z Mitilény) odrazu začali sa verejne modliť s veľkou silou viery a vzývali meno Kristovo, na čo sa spustil ... výdatný dážď... a takto s neskúseným a málo početným vojskom, ale s najsilnejšou pomocou Kristovou, vydobyli víťazstvo slávne...“

O ďalších vojenských výpravách Rimanov, konkrétne II. rímskej légie na slovenskom území, svedčí známy nápis na skale Trenčianskeho hradu z roku 179 – 180 po Kr. a vykopávky viacerých rímskych vojenských staníc na sever od Dunaja. Rimania však nedosiahli vážnejšie úspechy nad Dunajom, takže sa museli stiahnuť do Panónie, južne od Dunaja. (Panónia bola rímska provincia medzi stredným Dunajom a Sávou, zriadená za cisára Augusta v rokoch 6 - 9 po tzv. panónskom povstaní. Rozkladala sa v dnešnom západnom Maďarsku (tzv. Zadunajsku), východnom Rakúsku (najmä Viedenská panva), Slovensku (len Petržalka, Jarovce, Rusovce, Čunovo a prípadné predpolia Limes Romanus pri Dunaji), časti Slovinska, severnom Chorvátsku a Srbsku v oblasti Sirmia)

O rozšírení kresťanstva na našom území svedčí veľa archeologických dôkazov. V nedávnej dobe boli na Devínskom hrade objavené zvyšky objektu, interpretovaného ako najstaršia kresťanská stavba na našom území. Pochádza pravdepodobne z konca 4. storočia. Nie je jasné, či slúžil len na praktizovanie kresťanstva v rámci rímskych posádok alebo či dochádzalo aj k lokálnym misiám domáceho obyvateľstva. V polovici 3. storočia sa vyslovene spomína biskup Successus z Brigetia – rímskeho tábora pri dnešnom Komárome. Do jeho jurisdikcie istotne patrili i kresťanskí legionári z Kelemantie na dnešnom Slovensku (pri Patinciach), aj keď nevieme, či pôsobil aj hlbšie na území severne od Dunaja. Okolo rímskych táborov sa vytvárali osady, ktoré prežívali aj po stiahnutí rímskych posádok a v ktorých ostali žiť i rímski vyslúžilci. Mnohí z nich boli iste kresťania, a tak sa s kresťanstvom prirodzene zoznamovalo aj ostatné obyvateľstvo.

Inou z najstarších oblastí, kde na našej pôde žili kresťania, je Iža pri Komárne. Boli tam nájdené mince, ktoré razili kresťanskí cisári v 4. storočí – s Kristovým monogramom. Dosvedčujú to aj tri náhrobné kamene so starokresťanskými nápismi. Archeologické výskumy na rímskych lokalitách na južnom Slovensku potvrdzujú život kresťanov v 4. storočí najmä v Bratislave – Rusovciach (v antickej Gerulate). Kristov monogram vložený do kolesa sa podarilo objaviť i v Cíferi – Páci, na fragmente skleneného pohára. Na západnom Slovensku, ešte pred odchodom germánskych Kvádov, je dokumentovaná prítomnosť materiálnej kultúry čerňachovnského typu, ktorej stredisko bolo na dnešnej Ukrajine. Zaujímavé sú archeologické nálezy na východnom Slovensku, z ktorých vysvitá, že tam žili slovanské kmene už okolo r. 400. Patrili medzi nositeľov lipickej, przeworskej a neskôr prešovskej materiálnej kultúry.

Pokiaľ ide ešte o Markomanov, tak tajomník milánskeho biskupa Paulinus, v životopise sv. Ambróza, milánskeho biskupa zaznačil, že markomanská kráľovná Frigitil poslala k Ambrózovi posolstvo s listom, kde ho prosí o poučenie o kresťanskej viere. Ambróz jej v roku 396 odpovedal listom v podobe katechizmu (ad modum katechismi), odporúčal jej zachovať mier s rímskou ríšou a odtiaľ prijať hlásateľov evanjelia. Kráľovná sa chcela aj osobne stretnúť so sv. Ambrózom a preto prišla až do Milána. Avšak Ambróz krátko pred jej príchodom zomrel.

Treba spomenúť aj tradíciu, ktorú uchoval arcibiskup sv. Martin z Bracary (* 515, rodák z Panónie), o Tourskom biskupovi, tiež rodákovi z Panónie, sv. Martinovi († 397). Podľa nej má sv. Martin z Tours zásluhu o pokresťančenie krajín Strednej Európy, do ktorých medzi inými patrili i Slovania. Na náhrobnom nápise z r. 580 v bazilike Tours, kde bol Martin biskupom, sa píše: „Pod zbožnú zmluvu Kristovu prijal si obrovské a rozličné kmene; Aleman, Sas, Durnčan, Panón, Rug, Slovan, Noričan, Sarmat, Ostrogót, Frank, Burgund, Dák, Alan sa teší, že pod tvojím vedením poznali Boha.“

V prvých storočiach po Kr. kresťanstvo prenikalo na územie terajšieho Slovenska zrejme len sporadicky a jeho výsledky neboli veľké.

Sťahovanie Slovanov vo všeobecnosti

Na tému histórie Slovanov existuje viacero výkladov. Bezpečné správy o Slovanoch a ich dejinách pochádzajú len zo začiatku VI. stor. po Kr., ale mnohé znaky nasvedčujú tomu, že Slovania už od pradávna žili vo východnej Európe. Ich pravlasťou bolo územie medzi riekami Labou a stredným Dneprom. Na juh siahala hranica slovanského osídlenia po Karpatské horstvo. Prirodzené množenie Slovanov, ktorí k svojmu chovu dobytka a nedokonalému poľnohospodárstvu potrebovali veľký priestor zeme, bolo príčinou, že sa Slovania hneď po Kristu začali šíriť do susedných krajín. Sťahovanie germánskych kmeňov na západ a na juh uľahčilo Slovanom ich pohyb. Pri tomto sťahovaní slovanských kmeňov zo zakarpatskej oblasti do nových sídlisk v karpatskej doline, sa Slovania rozdelili na niekoľko skupín a podľa toho, ktorým smerom sa sťahovali, nazývajú sa Slovanmi západnými (Poliaci, Česi, Slováci, Lužičania), južnými (Slovinci, Chorváti, Srbi a Bulhari), východní (Bielorusi, Ukrajinci a tzv. Veľko rusi). Okolo r. 600 skončilo sa sťahovanie Slovanov, ktorí sa začali venovať usadlému životu.

Pohanské náboženstvo u Slovanov

Slovania pôvodne uctievali falošných bohov v podobe Perúna, boha hromu a blesku, ktorému obetovali hovädzí dobytok a všelijaké obetné zvieratá. Ďalej to boli napr. Radigast, Triglav, Sventovít, Bel boh, Čierno boh, Morena - bohyňa zimy a smrti, Lada - bohyňa lásky, krásy a manželstva. Vesna - bohyňa jari a života, Živena - bohyňa živnosti, záhrad a úrody, alebo Veles, ochranca stád a pod. Sv. Cyril a Metod sa neskôr pri svojom príchode na Veľkú Morave rozhodne proti týchto falošným modlám postavili! Uctievali tiež rieky a pri obetách konávali veštby. Verili vo víly, rusalky, sudičky, či vodníkov. Rozličné zvyky medzi ľudom (Morena, pohrebné zvyky, svätojánske ohne, vianočné a veľkonočné obyčaje) majú pôvod v pohanskom náboženstve našich predkov a mnohí kresťania žiaľ, niektoré dodnes udržiavajú! Verili v nesmrteľnosť duše, v posmrtný život. Svojich mŕtvych spaľovali, alebo pochovávali, ako to dokazujú slovanské mohyly. Najrozsiahlejšie slovanské pohrebisko bolo objavené v Devínskej Novej Vsi.

Pokresťančenie Slovanov všeobecne

Uskutočňovalo sa zo západu z Franskej ríše, z juhu z Itálie a z východu z Byzantskej ríše. Slovania, ktorí sa dostali do okruhu západnej kultúry, prijali kresťanstvo vo forme rímskej; ktorí sa dostali pod vplyv kultúry východnej, byzantskej, prijali kresťanstvo vo forme gréckej. Na styčných bodoch západnej a východnej kultúry vymenili niektorí Slovania kresťanské náboženstvo z latinskej formy na grécku a naopak podľa toho, ktorý vplyv bol silnejší. Inde, ako napr. na Slovensku, odohral sa zápas medzi kresťanstvom vo forme latinskej (rímskej) a gréckej. Po odtrhnutí sa byzantskej cirkvi od jednoty s Rímom, väčšina slovanských národov, najmä veľký národ ruský, bola časom strhnutá do východnej schizmy. Straty, ktoré utrpela rímska cirkev odpadom cirkvi východnej, usilovala sa nahradiť získaním Slovanov západných a čiastočne aj južných. Stojí za to zmieniť sa o ruskom letopiscovi Nestorovi, podľa ktorého misijnú službu medzi Slovanmi konali apoštoli Peter a Pavol.

Vlasť Slovákov

Slováci bývajú pod Karpatmi asi od V. st., najneskoršie od začiatku VI. storočia. No mohli tu byť i skôr, a to už od 4. storočia. Obývať mali hlavne územie západnej polovice terajšieho Slovenska, južnej Moravy a severného Zadunajska. (Dnešné západné Maďarsko).

Niektorí historici sú zasa názoru, že západní Slovania (Moravania), Česi a Poliaci v 6. stor. zanechali svoju pravlasť, ležiacu severne od Karpát a na východ od rieky Visly a zaujali územia po rieku Labe a Sálu – Moravu, Slovensko a dolné Rakúsko až k Dunaju. Naši predkovia mali hneď svoje kniežatá a neskôr svojich kráľov. Títo udržiavali styky s kresťanským svetom v severnom Taliansku a v južnom Rakúsku. Slovania, sídliaci pri Dunaji, museli spočiatku slúžiť divému národu Avarov.

Naši predkovia pod Avarmi a vladár Samo

Avari čiže obri (turecko – tatársky kmeň) vtrhli v roku 567 do dunajskej kotliny z východu a podmanili si tamojších Slovanov. V roku 580 zaujali a spustošili hlavné mesto dolnej Panónie, Sirmium a tým rozvrátili aj cirkevnú organizáciu v tých krajoch. Avari tak utláčali Slovanov, že západné slovanské kmene sa v roku 623 vzbúrili a pod vodcovstvom kupca Sama si v roku 623 vytvorili štát (so sídlom zrejme vo Viedni), ktorý sa však po jeho smrti (659) rozpadol. Podľa „fredegardovej kroniky“, bol Samo franským kupcom z kraja senonského, podľa obranného spisu „Conversio Baoariorum et Carantanorum, bol Slovanom. Podľa historika P. Ratkoša, súdiac podľa mena, by mal byť židovským kupcom.

Samo po zvolení Slovanmi za kráľa sa trvalo usadil na Slovensku a zriadil s našimi predkami prvú nad kmeňovú spoločenskú organizáciu vojensko – obrannej povahy, ktorú postupne rozvinul do vtedajšej formy štátneho útvaru. Tento štát sa nazýval Samova ríša (623 – 659). Možno v ňom vidieť najstaršie korene slovenskej štátnosti. Dá sa usudzovať, že kráľ Samo ostal pohanom: mal 12 žien, 22 synov a 15 dcér.

Počas trvania Samovej ríše prichádza hlásať evanjelium k Slovanom za Dunajom apoštol Belgicka, biskup Amandus z Maastrichtu. (647 – 649). Legenda o Amandovi sa zmieňuje o udalosti, ktorá sa stala okolo r. 629: „Napokon sa sv. Amand dozvedel, že Slovania majú byť zaujatí prílišnými bludmi a utláčaní osídlami diabla. Dúfajúc, že tam bude môcť získať palmu mučeníctva, prebrodil Dunaj, obchádzajúc oné kraje, kázal ... ľudu evanjelium. Avšak len niektorí z nich sa znovu zrodili v Kristu; vidiac, že plod jeho práce nedostatočne vzrastá, a mučeníctvo, ktoré vždy vyhľadával, dosiaľ neobdŕžal, odobral sa späť k vlastným ovečkám.“

Slovensko pod Franskou ríšou, misia franských duchovných

Franský kráľ a cisár Západu, tzn. Rímskej ríše, Karol Veľký (742 – 814), v roku 791 začal proti Avarom rozhodnú vojnu, v ktorej ich roku 796 úplne porazil. Po porážke Avarov Karol Veľký včlenil Panóniu, Slovensko a Moravu do Franskej ríše (ako Ostmark) a hneď začal pokresťančovať tieto kraje. K tomuto zámeru poslúžila v lete r. 796 synoda na brehoch Dunaja, kde biskupi riešili pokresťančovanie Slovanov i Avarov v Panónii. Účastný bol i aquilejský patriarcha Pavlín. Misijnú úlohu mali uskutočniť aquilejskí kňazi spolu s franskými misionármi. Napr. o krste bolo rozhodnuté, že sa má udeľovať dva krát do roka – na Veľkú noc a na Turíce. Pred krstom mali misionári poučovať ľudí o milosti krstu, „aby sa po krste zachovávali všetky Božie prikázania.“ Katechumen sa mal na sv. krst pripravovať 7 dní pôstom. Podľa patriarchu Pavlína, účastného synody, malo byť vyučovanie slovanského ľudu „láskavé a dôkladné a nie nepokojné. Strach pred peklom, hrôza pred krvavým mečom a násilia nech nenútia ľudí ku krstu, ale nech rozhoduje milosť Ducha svätého a túžba duše po spáse.“ Po víťazstve Frankov nad Avarmi prestala byť Panónia jednotným celkom a cirkevne začala spadať pod bavorské biskupstvá. Z podnetu K. Veľkého vznikla r. 798 bavorská cirkevná provincia so strediskom v Salzburgu. Jej prvým arcibiskupom bol Arno. V rámci uvedenej plánovanej misie treba spomenúť i benediktínskeho mnícha sv. Goduina, ktorý v roku 801 pôsobil medzi vtedajšími Slovákmi a bol z jedným z ich prvých apoštolov. Neskôr si konkrétne biskupstvá podelili misijnú prácu v roku 803 a znovu v roku 829 tak, že na juhu po rieku Drávu siahal patriarchát Aquileia; od Drávy až po rieku Rábu arcibiskupstvo Salzburg; severne od rieky Ráby (teda na území Slovenska a Moravy) biskupstvo Pasov (Passau), a v Čechách biskupstvo Regensburg. V roku 829 došlo k novému rozhraničeniu misijnej činnosti medzi Salzburgom a Pasovom.

Prvou historickou zmienkou o najstarších Slovákoch by mohol byť záznam latinskej kroniky Annales regni Francorum, kde sa píše, že cisár Karol Veľký vyslal vojsko do Panónie, aby urovnalo spory medzi „Hunmi a Slovanmi“(...), usadenými okolo Dunaja.“ Kronika zaznamenáva činy Avarov a nad dunajských Slovanov, teda vtedajších Slovákov. Svedectvom pôsobenia nemeckých misionárov na našom území sú niektoré slová slovenskej náboženskej terminológie, prevzaté práve z nemčiny: biskup (Bischof), fara (Pfare), pápež (Papst), žehnať (segnen) atď. Je isté, že títo misionári, keďže chceli hlásať evanjelium Slovanom, museli aspoň nedokonale ovládať reč podunajských Slovienov. V jednom kódexe mníchovskej štátnej knižnice sa zachovali tzv. „Frizinské pamiatky“. Sú to slovanské texty, zapísané v biskupskom kódexe vo Freisingene v období rokov 972 – 1039. Zrejme nie sú originálom, ale prepisom. (M. Kos) Originál pochádza z prvej polovice 9. storočia. Prepisy vznikli na konci 10. a začiatkom 11. storočia.

V nich sú zapísané latinským písmom v staroslovanskej reči daktoré modlitby z územia západných Slovanov. Niektorí vedci v nich vidia vplyvy tvoriaceho sa slovenského jazyka. Z pamiatok sa dozvedáme, že pri uvádzaní veriacich slovienov do cirkevného života kňazi používali pre nich ustálené texty či formuly krstného sľubu, texty vyznania viery, modlitby Otče náš a tzv. spovednej formuly. Napr. ten, kto sa chcel dať pokrstiť, sa musel naučiť vyznanie viery Verím v Boha a Otče náš. A musel tomu rozumieť. Tieto preklady modlitieb bavorských misionárov do ešte nedokonalej rodnej reči našich predkov sa považujú za prvé kresťanské texty v staroslovienčine, prvé preložené modlitby do jazyka predkov, a tým i prvé kresťanské písomné rečové prejavy našich predkov. Na synodách v Aachene a v Mainzi v rokoch 802 – 803 sa nariaďovalo, „aby každý kňaz vo sviatky a nedele starostlivo medzi jemu zverený ľud modlitbu Pána (Otče náš) a symbol (Verím v Boha) a srdcu ľudu ukázal celé učenie viery... i kresťanský spôsob života.“ V textoch synody výslovne stojí: „Nech sa nevyskytne nijaký kňaz, ktorý by sa neusiloval tým, čo sa majú krstiť, klásť otázky o odriekaní alebo vyznaní v tom jazyku, v akom sa zrodili, aby rozumeli, čoho sa odriekajú a z čoho sa vyznávajú...“

Čo sa týka misionárov z Bavorska („z Nemiec“), treba zdôrazniť, že sa síce snažili z rôznych dôvodov (či už politických, alebo kresťanských) o šírenie pravej viery v domácom jazyku, no zrejme to veľký vplyv na našich predkov nemalo. To tvrdí i historik F. Hrušovský. Podľa neho je možné sa domnievať, že mnohí nemeckí kňazi neovládali slovanské reči dokonale, nemali správnu výslovsnoť, nehovorili dosť plynne a nevedeli sa vyjadrovať dosť obratne a zrozumiteľne, takže podanie právd viery (mimo ďalších vážnych dôvodov) bolo spojené s určitými ťažkosťami.

Vplyvom misionárov z „Nemiec“ i z Vlách, teda z Talianska, prijali naši predkovia i tieto kresťanské výrazy. Kríž – crux, hostia, diabol, anjel – angelus, kalich – calix, kostol – castellum, koleda – kalendae, rakva – arca, kmotra – commater, mních, oltár, cmiter – coemeterium... Tak sa obohacovala reč i kresťanský život našich predkov o nové výrazy, ktoré pretrvali dodnes.

Írsko – Škótska misia

Predpokladá sa, že na našom území pôsobili aj írsko – škótski misionári. Tí evanjelizovali pôdu Bavorska medzi 7. – 8. storočím. J. Cibuľka vidí dôkaz ich misie na územi Moravy a Slovenska v pôdoryse pretiahlého pravouhlého kostola (Modrá, Mikulčice). Niektorí zasa upozorňujú aj na kult írskych svätcov na Slovensku. J. Stanislav predpokladá, že do Nitry kult sv. Emeráma priniesli írskoškótski misionári. Dôkaz o ich misijnej práci však najviac nachádzame v Cuthbertovom evanjeliári, pochádzajúceho zrejme z r. 800. Námety pre ozdobné iniciálky, okrúhlasté ružice, srdcovité úponky popri vtedy dobových pletencoch a celo stranné ilustrácie autor použil z územia, na ktorom žili Slovania s Avarmi. Mohlo to byť v okolí Devína. (J. G. Cincík)

Chorvátska a Slovinská misia

Čo sa ešte týka slovanských misii u našich predkov, niektorí vyjadrujú domnienku, že prvými misionármi medzi nimi boli prímorskí Chorváti, potom kranskí a korutánski Slovieni (Slovinci). (P. Ratkoš) S týmto treba podľa Ratkoša rátať aj pri pokresťančovaní Slovienov na Slovensku a v hornej Panónii. Napríklad alpsko – dalmátsku architektúru možno vidieť aj na území Veľkej Moravy. Kostol č. 2 v Mikulčiciach možno porovnať s kostolom sv. Petra na Kruskom grade (Canburg). Aj veľkomoravské rotundy majú vzory v Dalmácii. Zrejme tieto vplyvy prichádzali cez Panóniu (napr. cirkevné stavby v Blatnohrade - Zalavári)

Sloveni, Slovieni, Slováci

Najstarší známy ruský dejepisec Nestor (1056 – 1111), pochádzajúci zo strediska ruskej vzdelanosti z kláštora Pečera v Kyjeve, nám zachoval meno starého Slovenska. Vo svojom letopise menuje Slovensko „Slovienskaja zemľa“, to jest slovenská zem a reč jej obyvateľov slovienskym jazykom. Podľa Nestorovej kroniky si títo obyvatelia zachovali pôvodné rodové meno a nazývajú sa Slovienmi.

Podľa niektorých historikov, západné latinské pramene nazývajú Slovanov na severnom brehu Dunaja Moravanmi, lebo krajina, ktorú obývali, rozprestierala sa na obidvoch brehoch rieky Moravy. Východné slovanské pramene nazývajú zasa týchto Slovanov Sloveni. (Slavi alebo Sclavi). Je to starší tvar názvu Slovák, ktorý sa začína vyskytovať až v XV., podľa iných už v XIV. storočí. Ďalší zasa tvrdia, ž názov Sloveni bol etnický názov Slovanov. Ich bližším topografickým označením bolo Sloveni moravskí (Slavi Margenses alebo Slavi Marahenses). Prvá písomná zmienka o nich je z roku 822, keď sa aj zástupcovia Moravanov zúčastnili na ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom.

Iní starší historici a filológovia sa vyhýbajú používaniu termínov ako „Sloveni“, „Slovien“ a namiesto nich používajú označenia „Slovák“, „Slováci“, „slovenský“, často s prívlastkom „starý“, „stredoveký“ a pod. Na základe týchto slov robí napr. A. Ruttkay takýto záver: „Kontinuita slovenského osídlenia a z toho vychádzajúce objektívne práva používať etnické označenie „Slováci“ vo včasnom stredoveku je všeobecne známym faktom.“ (túto mienku podporujú tiež napr. Ratkoš a Marsina) Prof. Ďurica zasa tvrdí: „...že obyvateľstvo ústredného jadra Rastislavovej a Svätoplukovej ríše tvorili Slováci, to už dnes napospol konštatujú historici a jazykovedci rozličných národov...“

Podobne hovorí i historik V. Pogorielov: „je veľmi príznačné používanie výrazov „Slovenská zem“, „slovenské kniežatá“, názvov, ktoré letopisec Nestor nikdy nepoužíva všeobecne pre slovanské kmene, ktoré majú svoje osobitné mená... Z toho je úplne jasné, že tieto výrazy letopiscove, ako „Slovene“, „Slovenskaja zemľa“, „slovenštii kňazi“, patri práve Slovenom... t. j. pre Slovákov a Slovensko... Za Karpatmi žije slovenský kmeň, ktorý sám seba menuje „Slovene“ a svoju krajinu „Slovenskaja zemľa...“ (Kultúra, 7 – 8, 1933).

Pribina - Nitrianske knieža (800 – 861)

Obidva nad kmeňové zriadenia, totiž moravské i slovenské, vytvorili počiatkom 9. storočia vlastné kniežatstvá, ktoré boli vo vazalskom pomere k Frankom.

Prvým známym slovenským vladárom bol knieža Pribina, ktorý okolo r. 820 vládol nad slovenským územím so sídlom v Nitre. Odtiaľ spravoval svojich poddaných. Bol odchovancom franských dvorov. Tu žil so svojou rodinou, s princom Koceľom, obkľúčení slovenskými veľmožmi. Územie nitrianskeho kniežatstva, na čele s Pribinom, uznávané aj inými slovenskými kniežatami, sa rozprestieralo v dolnom Pohroní, na dolnom a strednom Považí, a Ponitrí. Sú názory, že k jeho kniežatstvu patrilo i územie až po Spiš, Novohrad a Gemer (R. Marsina) a časť územia medzi Dunajom a Tisou.

Nitrianskym kniežatstvom prechádzala tzv. Jantárová cesta, Soľná cesta aj ďalšie. Strategicky výhodná poloha Nitry lákala kupcov až z Orientu. (podľa archeologických nálezov). Na Pribinovom dvore bol zaužívaný ceremoniál podľa byzantských a franských zvykov. V Nitre vznikla i kupecká kolónia, v ktorej pôsobili najmä franskí kupci. No nechýbali ani kupci zo severu. Pribina bol panovníkom múdrym a rozvážnym: staral sa o blaho svojej krajiny a chcel ju povzniesť na úroveň svojich kresťanských susedov. Preto povolal kňazov misionárov, aby hlásali kresťanskú vieru na sídelnom hrade a širokom okolí. Hoci bol Pribina ešte pohanom, dal postaviť v Nitre prvý známy kresťanský kostol na Slovensku, ktorý posvätil okolo r. 828 (alebo 833) salzburský arcibiskup Adalrám. Dokazuje to i spis „Libellus de Conversione Baroariorum et Carantanorum“, (O obrátení Bavorov a Korutáncov) z r. 871. O vysviacke kostola sa v preklade spisu hovorí: „... ktorému kedysi Adalrám, arcibiskup za Dunajom, na majetku zvanom Nitrawa, vysvätil kostol...“ Tento dokument niektorí považujú za prvý historicky bezpečný zdroj o kresťanstve na Slovensku. Spomenutý kostol bol zasvätený sv. mučeníkovi Emerámovi a pokladá sa vôbec za najstarší známy kresťanský kostol medzi západnými a severnými Slovanmi, a prvý v strednej a východnej Európe! Podľa dejepisca Rapanta Pribina dal postaviť kostol pre svoje kresťanskú manželku, pôvodom Bavorku a príbuznú biskupa Adalráma. Touto hypotézou sa dá vysvetliť Pribinova náklonnosť k Nemcom i účasť Adalrámova pri vysviacke kostolíka (ktorého účasť mohla byť čiste súkromná) na cirkevnom území pasovskom.

Pribinov kostol sa možno nachádzal na dnešnom Nitrianskom hrade alebo na Martinskom vŕšku. Historik J. Stanislav sa domnieva, že pri príležitosti vysvätenia chrámu v Nitre Adalram posvätil Pribinovi chrám aj v Bratislave. Vychádza pritom z Aventine Annales Boiorum z roku 1522.

Mojmír I. a historické pamiatky

Moravské kniežatstvo, kde vládol Mojmír I. (830 – 846), malo svoje ústredie v okolí Starého Města alebo Mikulčíc. Staro moravské kniežatstvo zahŕňalo juhovýchodnú a strednú Moravu, ako aj severnú časť Dolného Rakúska. Pod vedením kniežacej rodiny Mojmírovcov sa podarilo v prvej polovici 9. storočia vybudovať na území moravských Slovanov silný štát. Pokresťančovanie moravských Slovanov prebiehalo najmä od 9. storočia a to predovšetkým z Franskej ríše. Oficiálny krst udelil moravským obyvateľom pasovský biskup Reginhar až na začiatku 30 rokov, samotný proces pokresťančovania však začal omnoho skôr. Dôkazom toho je veľa archeologických nálezov, napr. kostolík v Modré pri Velehrade, postavený okolo r. 800. Cirkevné správcovstvo od 30 rokov 9 storočia, bolo určené pasovskej diecézy – biskupa zastupoval na Morave arci presbyter. Začlenenie cirkevnej organizácie do Franskej ríše znamenalo aj prepojenie s kultúrnym svetom franského prostredia.

Vladár už zmieneného moravského kniežatstva, Mojmír I. okolo r. 833 (alebo 836) vyhnal Pribinu z Nitry a zmocnil sa jeho územia. Tým Mojmír vytvoril spojeným dvoch nad dunajských kniežatstiev, západného Moravského a východného Nitrianskeho, jednu ríšu, ktorá sa nazýva Veľká Morava. Jej panovníkmi boli Mojmír I. (833 – 846), Rastislav (846 – 870), Slavomír (871), Svätopluk (871 – 894) a Mojmír II. (894 – ?(906/907) (Názov „Veľká Morava“ sa v dobových prameňoch nevyskytuje. Prvýkrát ho použil okolo polovice 10. storočia byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenetos v diele De administrado imperio, keď okrem tvaru Μοραβίαζ (zem Moravská) použil aj výraz μεγάλη Μοραβία (megalé Morabia, Veľká Morava). Inými pomenovaniami Moravy z cyrilo-metodského obdobia sú „Morava“, „kráľovstvo Moravské“, alebo „Kráľovstvo Svätoplukovo“. Spojenie Veľká Morava má vyjadriť rozdiel medzi pôvodnou Moravou a politickým útvarom, ktorý vznikol po pripojení Nitrianska v roku 833.

Veľká Morava sa rozprestierala na území Moravy a Slovenska, na juhu presahovala hlboko pod južnú hranicu dnešného Slovenska. (Zadunajsko) Jeho mocnými pevnosťami boli: Nitra, Devín a Velehrad. Kde bolo jej skutočné stredisko, či v spomínaných mestách, alebo v iných, napr. v Bratislave, v Komárne, či Mikulčiciach, je dodnes mnoho domnienok. Zaujímavú mienku vyslovil kedysi slovenský archeológ Š. Janšák, ktorý tvrdí, že slovenská obec Holíč sa volá v starých prameňoch „arx nova“ – nový hrad, čo predpokladá, že niekde v blízkom okolí jestvoval predtým „arx vetus“ – starý hrad. A obec Holíč je vzdialená 3, 5 km od Mikulčíc.

Vykopávky v poriečí Moravy a Nitry, vyniesli na svetlo mnohé vzácne pamiatky z veľkomoravských, ale i pred cyrilo-metodských čias. Na bratislavskom hrade je odkrytý kostol z pred cyrilo-metodského obdobia. Vykopávky a výskumy cirkevných stavieb sú zaznamenané napr. na Devíne, v Kostolanoch pod Tríbečom, v Pobedime, Ducovom pri Piešťanoch, v Debreve pod Matrou, v Michalovciach atd. Severne od Nitrianskej Blatnice sa nachádza Rotunda svätého Juraja (Kaplnka svätého Juraja), ktorá pochádza z 9. storočia, asi z jeho prvej tretiny, teda z pred veľkomoravského obdobia. Je to jedna z najstarších stavieb na Slovensku a najstaršia rotunda na Slovensku. Pokiaľ je tento kostol starší ako Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, tak ide o najstarší stojaci kostol na Slovensku.

Na Morave do r. 1970 bolo objavených asi 16 kostolov a iných stavieb v týchto lokalitách: Staré Město (s Velehradom), Uherské Hradišťe (so Sadmi), Modrá, Osvětimany, Pohansko, Staré Zámky u Líšně, Strachotín, Znojmo, Rajhrad a Mikulčice. Osobitne významnou lokalitou sú Mikulčice, kde na jednom mieste objavili až 10 kostolov. (v súčasnosti je ich počet 12) Niektoré zo stavieb môžu pochádzať z pred cyrilo-metodského obdobia. Pri kostoloch boli objavené aj cintoríny a predmety, ktoré tam našli, sú z prvej polovice 9. storočia. Zvláštnu pozornosť vzbudil nález malého strieborného pozlátenného relikviára v tvare miniatúrnej bohoslužobnej knihy. Tiež spôsob pochovávania, totiž uloženie mŕtvoly do zeme namiesto spaľovania, datovaný okolo r. 800 na Morave a v Dolnom Rakúsku (okolo Viedne) dokazuje, že kresťanstvo v týchto krajoch, v tom období už bolo prítomné.

Existenciu viacerých veľkomoravských kostolov je možné predpokladať v Nitre, ktorá si však zachovala významné postavenie aj po zániku Veľkej Moravy a neskoršie prestavby pravdepodobne zrejme viedli k zničeniu viacerých z nich. Kostoly sa väčšinou nachádzajú v areáloch hradísk, resp. dvorcov. Časť z nich sa považuje za tzv. "vlastnícke" kostoly veľmožov.

Stojí za zmienku spomenúť tiež Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, v okrese Skalica. Kostol leží pri slovensko-českej hranici blízko veľkomoravského sídla Mikulčice-Valy. Na základe leteckého prieskumu sa južne od neho predpokladá zatiaľ neodkrytý veľmožský dvorec, ktorého by mal byť súčasťou. Jeho najstaršia stavebná fáza je datovaná do 9. – 10 storočia, vďaka čomu patrí k najstarším stojacim stavbám na Slovensku a medzi kostoly s možným veľkomoravským pôvodom.

Z Mojmírovej vlády pochádza zaujímavá správa Bavorského geografa, ktorý k roku 843 alebo 850 v opise území severne od Dunaja udáva, že Slovania v dnešnom Slovensku majú 30, v dnešnej Morave 11, v Čechách 15 a v Bulharsku 5 hradov.

Nástupcovia Mojmírovi podnikali výboje do susedných krajín, podmaňovali si susedné slovanské kmene a tak zväčšovali územie Veľkej Moravy. Mojmír bol už kresťan a misijná činnosť nemeckých kňazov mohla sa na Veľkej Morave rozvíjať bez prekážok. Šírenie kresťanstva sa však na našom území nezakoreňovalo spočiatku mohutne. Pohanské mravy a modloslužba tu zostávali miestami naďalej. Príčinou tomu bola jednak cudzia reč a to, že franskému duchovenstvu išlo po väčšine skôr o rozšírenie politickej moci nad Slovanmi, ako o rozšírenie kráľovstva Kristovho.

Pribina a Koceľ v Panónskom kniežatstve

Nitrianske kniežatstvo sa po odchode Pribinu z Nitry stalo lénnym kniežatstvom, v ktorom mali vládnuť nástupcovia z rodu Mojmírovcov. Vyhnaný Pribina utiekol s družinou k markgrófovi franských „východných oblastí“ (Avarská marka a Korutánska marka) - Ratbodovi, ktorý ho v polovici roka 833 (asi v máji) v Rezne predstavil Bavorskému a Východo franskému kráľovi, Ľudovítovi Nemcovi. (843 – 876) Potom z „východných oblastí“, odišiel do Bulharska, potom do Chorvátska a napokon prišiel do Bavorska a našiel priazeň u Ľudovíta Nemca. Pribina sa dal pokrstiť v kláštore sv. Martina v Treismaueri (Bavorsko) a od kráľa dostal okolo r. 840 kniežatstvo v zadunajskej Panónii pri Blaténskom jazere (dnešný Balaton). Tam Pribina postavil mocný hrad Blatnohrad. (Mosaburg, dnes Zalavár). Niektorí tvrdia, že už bol kresťanom, ale vraj jeho krst nebol úplný. Krstný obrad údajne niektorí misionári nedodržiavali.

Po krste (okolo r. 836) sa stal horlivým kresťanom, a so synom Koceľom (narodený v Nitre okolo r. 825), v Panónskom kniežatstve vybudoval 32 kostolov. V spise o obrátení Bavorov a Korutáncov sa spomínajú kostoly napr. v Dudleipine, Ussitine, Businici, Keisi, v Päťkostolí (dnes Maďarský Pécs) a inde. Od r. 847 (alebo 848) sa toto léno spomína už ako vlastné Pribinovo kniežatstvo.

Jedným z vystavených kostolov, ktorý r. 850 vysvätil salzburský arcibiskup Luitpram, bol i kostol zasvätený Panne Márii. Medzi vznešenými hosťami slávnosti posviacky chrámu boli knieža Koceľ, a iní veľmoži. Text Conversio explitne uvádza ich menný zoznam. Zoznam začína 14 slovanskými menami (podľa J. Stanislava sú všetky okrem troch západoslovanské a zvyšné tri sú južnoslovanské) „Chezil [Koceľ], Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Brisnuz, Zuemir, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo“, ktorých môžeme považovať za členov Pribinovej družiny (teda osoby, ktoré spolu s Pribinom utiekli z Nitry), a pokračuje 17 čisto nemeckými menami „Amalrih, Altwart, Wellehelm, Fridepercht, Scrot, Gunther, Gunther [2 Guntherovia], Arfrid, Nidrih, Isanpero, Rato, Deotrih, Madalperht, Engilhast, Waltker, Deotpald“. Podľa názoru Jána Stanislava názvy obcí spojené s týmito menami rozširujú hranice Pribinovho kniežatstva ďaleko na sever aj na juh (napr. Silic – Žilic- Žilina, Wlkina – dnešná Vlkonya v Maďarsku a pod.)

Prvým kňazom, meno ktorého je známe, že žil na území kniežaťa Pribinu, bol kňaz Dominik. Asi bol bývalým notárom Reznianského biskupa Baturicha. Nástupcom Dominika bol Swarnagel a Altfried. Pri príležitosti posviacky spomenutého chrámu Pribina biskupa poprosil, aby vzal do ochrany jeho kňaza Dominika a dal mu dovolenie vykonávať všetky kňazské služby.

Pribina podporoval nemeckých misionárov a zriaďoval tiež kláštory, v ktorých sa šírila vzdelanosť a vyrábali sa prvé lieky. Na svoje kniežatstvo privádzal taktiež obyvateľstvo zo svojho slovenského kniežatstva a staral sa o povznesenie blahobytu svojich poddaných. Niektorí sa domnievajú, že Pribina sa stále považoval za nitrianske knieža. Na dvore mal igricov, ktorí mu spievali po slovensky. (Igric bol stredoveký hudobník a spevák v slovanských oblastiach. Ich dejiny siahajú až do obdobia Veľkomoravskej ríše, ich pôsobenie nadobúda vrchol v stredoveku.)

Toto Pribinovo kniežatstvo v Blatnohrade sa podľa starších slovenských historikov označovalo ako Slovenská marka (J. Dostál) Pribina zomrel r. 861 za záhadných okolností (podľa niektorých násilnou smrťou, alebo v boji s Moravanmi). Jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ (861 – 874), ktorý múdro spravoval kniežatstvo, obývané Slovákmi a Slovincami. Neskôr sa stal veľkým podporovateľom slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda.

Talianska misia na Veľkej Morave a pred ňou

V 5. – 8. Stor. kraje na východ od Augsburgu podliehali akvilejskému patriarchovi. Preto sa misia talianov predpokladá aj medzi Slovienmi, aj keď sa na našom území nevyskytujú severo talianske patrocínia. Spojitosť talianskej kresťanskej misie s Veľkou Moravou už môžeme jasne badať vo významnom prameni, ktorým je tzv. „Cividalský evanjeliár.“ (vznikol medzi 5. – 6. storočím) Mesto Cividale, patriace do aquilejského patriarchátu, bolo súčasťou kresťanských centier, kam putovali od konca 8. do konca 10. stor. pútnici z mnohých zemí, medzi nimi aj Sloveni z Moravy a nechávali zapisovať v kláštore svoje mená na okraj evanjeliového textu. V Cividalskom evanjeliári sú mená všetkých našich vládcov okrem Mojmíra. Je tam záznam Svätopluka, jeho manželky Svätožízny a tretieho syna Predslava. Ďalej meno Rastislava, alebo Pribinu s jeho synom Koceľom. Pútnici prispievali na potreby kláštora, za čo sa mali miestni mnísi za nich modliť. O stykoch talianskej misie s Veľkomoravskou ríšou svedčia i niektoré umelecké pamiatky. Napr. je to nákončie z Mikulčíc, na ktorom je vyrytá postava biskupa s adoračným gestom. Analógie tohto motívu môžeme nájsť v kopticko – byzantskej oblasti. V architektúre vplyv z talianskeho územia prezrádza tiež napr. kostol č. 10 v Mikulčiciach.

Byzantskí pred cyrilo-metodskí misionári

Podľa niektorých prameňov sa prostredníctvom byzantského vplyvu ešte pred príchodom solúnskych bratov na Veľkej Morave rozšírila do istej miery i znalosť gréčtiny. Pamiatkou na vzťahy medzi Veľkou Moravou a Byzantskou ríšou pred príchodoch slovanských vierozvestcov, je napr. pyxida zo slonoviny, zdobená reliéfom azda o založení Ríma. Archeológovia ju našli v r. 1974 na lokalite Čierne Kľačany pri Nitre v hrobke z obdobia rozpadu V. Moravy. Tento predmet je zrejme jedným z byzantských predmetov, ktoré sa dostali na územie Slovenska v období intenzívnych byzanstsko – slovienskych stykov.

Rastislav (Rastic)

R. 846, východonemecký kráľ Ľudovít Nemec, zosadil Mojmíra a na jeho miesto dosadil jeho synovca, narodeného na Slovensku, knieža Rastislava.

Potom sa stále snažil ovplyvňovať veľkomoravskú politiku. Okolo roku 850 sa ale Rastislav zbavil Ľudovítovho vplyvu, podporoval Ľudovítových nepriateľov vo východo franskej politike a vykázal niekoľko bavorských kňazov z Veľkej Moravy. Podľa historika F. Dvorníka sa v tom období na Morave zvýšil počet misionárov z Istrie a z byzantskej Dalmácie. Za Rastislavovej vlády, začal od 50. rokov 9. storočia panovať v Nitre Rastislavov synovec, knieža Svätopluk, ktorý bol spočiatku Rastislavov spolu vládca. Svätopluk sa teda stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Okolnosť, že za vlády Rastislavovej bol kráľom Nitry Svätopluk svedčí o tom, že Nitra aj po odchode Pribinu si zachovala určitú mieru samostatnosti a nestratila svoj význam.

(O niečo neskôr sa Svätopluk od roku 871 stal panovníkom celej slovenskej Moravy (od Českomoravskej vysočiny až po rieku Tisu). Za jeho vlády dosiahla ríša najväčšiu územnú rozlohu i vrchol svojej moci, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša. Napr. v rokoch 881 – 882 zabral Bulharom Zátisie, pred r. 890 Česko a Lužicu, Sliezsko (880), Vislansko (874), či Panóniu – t. j. územie dnešného Maďarska (881 – 884). Roku 879 pápež Ján VIII. vyznačil Svätopluka vznešeným titulom „syn svätého Petra“ a tiež „rex Sclavorum“ - kráľ Slovanov).

Rastislav, ktorý bol vychovaný zrejme v bavorských kláštoroch, spočiatku zachoval priateľský pomer k nemeckej ríši, ale bol presvedčený, že je ohrozená nezávislosť jeho krajiny. Bol prezieravý a pochopil, že nezávislosť Veľkej Moravy ohrozujú nielen bavorské vojská spolu s Bulharmi, ale i misijná činnosť nemeckých kňazov a biskupov, ktorí sa cítili na tom území ako doma a pokladali ho za časť nemeckej ríše. Preto sa rozhodol vymaniť svoje územie spod nadvlády bavorského episkopátu a takto sa postupne striasť aj franskej politickej nadvlády. Niekoľkokrát odrazil a porazil útoky Frankov. V roku 855 sa úplne zbavil nadvlády Frankov a vládol samostatne.

Pápež Mikuláš I.

Rastislav okolo r. 861 vyslal k pápežovi Mikulášovi I.(858 – 867) posolstvo s prosbou, aby mu poslal misionárov, ktorí ovládajú slovanskú reč a tiež žiadal o osamostatnenie ríše po cirkevnej stránke a zriadenie vlastného biskupstva. Žiaľ, v Ríme vtedy ešte nebolo kňazov, ktorí by boli zbehlí v slovanskej reči a tak pápež nemohol vyhovieť jeho žiadosti. Iným dôvodom mali byť tiež nevyriešené problémy s Bulharmi a preto sa žiadosť síce nezamietla, ale oddialila.

Byzantský cisár Michal III.

Rastislav sa po neochote Ríma a po porade so svojimi veľmožmi (i so Svätoplukom) obrátil v r. 862 (alebo ešte skôr 861) do Carihradu k cisárovi Michalovi III. (842 – 867) V Živote Konštantína o tom čítame: „Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží a nemáme učiteľa takého, čo by nám v našej reči prvý vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa. Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.“(XIV. kapit.)

Druhý variant posolstva v „Živote Metoda“ znel zasa takto:

„I stalo sa v tie dni Rastislav, knieža slovienske, so Svätoplukom poslali poslov z Moravy k cisárovi Michalovi, hovoriac takto : "Božou milosťou zdraví sme. I prišli k nám mnohí kresťanskí učitelia z Vlách i z Grécka i z Nemiec, učiac nás rozlične. Ale my Slovieni sme prostý ľud a nemáme nikoho, kto by nás naučil pravdu a vyložil nám jej zmysel. Tak teda, vladyka, pošli nám takého muža, ktorý nás napraví na všetku pravdu.“ (V. kapit.)

Rastislavova prosba prišla cisárovi vhod, lebo úfal, že tak získa vo Veľkej Morave verného spojenca proti Nemcom a s nimi spojenými Bulharmi. Preto sa ochotne rozhodol vyhovieť prosbe a poslať do Veľkej Moravy osoby, ktoré dobre poznali slovanskú reč a hovorili ňou. Keď išlo o to, z ktorej strany má vniknúť kresťanstvo medzi Slovanov, či z Ríma a či z Carihradu, Carihrad bol vo výhode natoľko, že sa Slovania priblížili takmer k jeho hradbám, hromadne vstupovali do gréckych služieb a s Grékmi sa pokrvne miešali. Medzi Byzanciou a Panóniou resp. Veľkou Moravou boli už dávno živé kultúrne a hospodárske styky. Nejeden vzdelaný Grék si osvojil slovanský jazyk. Tým sa vysvetlí, prečo východný a nie západný Rím dal Slovanom najväčších apoštolov. Cisár Michal III. vybral na túto dôležitú úlohu učených solúnskych bratov Konštantína a Metoda, ktorí sa mali stať slovanskými apoštolmi.

(Pokračovanie v II. dieli)

Použitá literatúra

Lacko, M. Dejiny kresťanstva na Slovensku. In: Hertling, L. Dejiny katolíckej cirkvi. Cambrige, Ontario, Canada : Dobrá kniha, 1983, s. 433, 434 - 435, 437 – 438.

Šmálik, Š. Boží ľud na cestách. Lúč : Bratislava, 1997, s. 20, 48.

Judák, V. Dejiny mojej cirkvi. I. diel. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2002, 115 -118, 122 – 124, 126 – 127.

Špetko, J. Kristianizácia Slovienov v pred cyrilometodskom období (od 5. až do polovice 9. Storočia). In: Kružliak, I. a kol. Prvoučiteľ národa slovenského. Zborník na pamiatku tisícstého výročia smrti sv. Metoda. Unitas et Pax : Rím, 1988, s. 14, 19 - 23, 25, 29.

Cincík, J. G. Počiatky kresťanstva u Slovákov. In: Kružliak, I. a kol. Prvoučiteľ národa slovenského. Zborník na pamiatku tisícstého výročia smrti sv. Metoda. Unitas et Pax : Rím, 1988, s. 38

Hrušovský, F. Styky slovanských kniežat so svätou stolicou. In: Kružliak, I. a kol. Prvoučiteľ národa slovenského. Zborník na pamiatku tisícstého výročia smrti sv. Metoda. Unitas et Pax : Rím, 1988, s. 75, 78 – 79.

Hnilica, J. Sv. Cyril a Metod – ich pomer k sv. Písmu a vzájomné vzťahy s Rímom. In: Kružliak, I. a kol. Prvoučiteľ národa slovenského. Zborník na pamiatku tisícstého výročia smrti sv. Metoda. Unitas et Pax : Rím, 1988, s. 113 - 114, 121, 139, 141, 143.

Ďurica, M. Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava : SPN, 1996, s. 5 – 8.

Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Nitra : Andrej, 1944, s. 80 – 81, 85 – 86, 87.

Špirko, J. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok II. Neografia: Turčiansky sv. Martin, 1943, s. 221 – 223.

Judák, V. In Ecclesia Dei. Vybrané rozpravy o cirkevných dejinách v náboženskej relácii Slovenského rozhlasu „Cesty“. Nitra : Kňazský seminár sv. Gorazda, 2003, s., 142

Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska. Lúč : Bratislava, 1994, s. 23 - 27, 29 -30, 33, 67.

Bezák, Š. Dejiny cirkevné. Pre meštianske školy. Spolok sv. Vojtecha : Trnava, 1936, s. 37

Nemec, F., Cirkevný dejepis. Učebnica cirkevných dejín pre nižšie triedy stredných škôl a pre mešt. školy. Spolok sv. Vojtecha : Trnava, 1937, s. 39 - 41, 43.

Zrubec, L. Osobnosti našej minulosti. Od najstarších čias po 16. storočie. SPN : Bratislava, 1991, s. 13, 15, 16 – 17.

Ďurica, M. Odkedy sme Slovákmi? Pôvod Slovákov a kresťanstvo. Lúč : Bratislava, 2006, s. 12 - 13, 15.

Suchánek, D., Držka, V. Církevní dějiny. Antika a středověk. Grada Publishing : Praha, 2013, s. 142

Petráš, L. Cirkevné dejiny. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1927, s. 75

Vragaš, Š. Cyrilometodské dedičstvo v náboženskom, národnom, a kultúrnom živote Slovákov. Bratislava: Lúč, 1991, s. 14 - 15, 17 - 18.

Mečiar, K. Životy víťazov. Lúč: Bratislava, 2006, s. 34

Internetové zdroje

Veľká Morava.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A1_Morava

Rotunda svätého Juraja (Nitrianska Blatnica).

https://sk.wikipedia.org/wiki/Rotunda_sv%C3%A4t%C3%A9ho_Juraja_(NitrianskaBlatnica)

Kostol svätej Margity Antiochijskej.