Z dejín slovenského národa - VI. časť

(S prihliadnutím na cirkevné dejiny)

Katolicizmus na Slovensku po páde ríše Veľkomoravskej do r. 1300

Keď sa rozpadla ríša Veľkomoravská, na Slovensku nastali smutné cirkevné pomery. Maďari – povolaní súc od Arnulfa proti Svätoplukovi – od r. 814 robili nepretržité vpády na slovenské územie, takže okolo roku 900 neostalo temer jediného nezboreného alebo nevyplieneného kostola. Slovensko nemalo biskupov, i kňazov málo ostalo. Medzitým roku 896 zaujali veľkú čiastku Slovenska Poliaci, za nimi Česi a zas Poliaci, podľa čoho podliehalo Slovensko potom vplyvu a právomoci biskupov poľských (hniezdanských, neskoršie krakovských) i pražských.

Biskupstvá na Slovensku

Slovensko bolo vtedy rozdelené na cyrilské biskupstvá: nitrianske, prešporské a spišské. Obvod prešporského biskupstva bol asi medzi Váhom a Moravou, biskupstvo spišské a nitrianske tvorilo Považie, asi od sliezskych Karpat až po čiaru tiahnutú vedľa Jágra a riek Tisy a Toplej až do Solníka (Szolnok). Tieto biskupstvá boli síce obradu slovanského, ale zachovali jednotu viery i vernosť k apoštolskej stolici aj po rozkole medzi Rímom a Carihradom. Roku 973 založené latinské biskupstvo pražské rozširovalo obrad latinský i medzi Slovákmi, práve tak, ako z inej strany aj biskupi pasovskí sa usilovali rozšíriť na Slovensku svoj vplyv.

Mariánska úcta na Slovensku

V Mači pri Seredi našli archeológovia kríž, na ktorého jednej strane bol podľa predpokladu Ukrižovaný, na druhej tri postavy žien- Ježišova Matka, Mária Kleofášová a Mária Magdaléna. Celok symbolizoval ukrižovanie, ženy s palmovou ratolesťou zmŕtvychvstanie a vieru vo večný život, čo je základ kresťanskej viery (J. Dekan). Ak je tento výklad správny a ak je správny predpoklad, že ide o biskupský kríž – pektorál, potom tento nález z počiatku 10. storočia svedčí o úcte k Panne Márii Sedembolestnej už od počiatkov nášho kresťanstva... Takto nás Sedembolestná sprevádza od prvopočiatku nášho národného života.

Slovensko súčasťou Uhorska – hranice diecéz

Slovensko začiatkom 11. storočia (1025) sa dostalo k Uhorsku. V 11. storočí podržalo svoju samostatnosť v rámci údelných kniežatstiev. V Uhorsku boli dve údelné kniežatstvá: západné a východné. K západnému patrilo terajšie západné Slovensko (partes Danubii), bývalé nitrianske kniežatstvo Pribinovo, čiže historické Slovensko. Terajšie východné Slovensko patrilo k údelnému kniežatstvu bihorskému. Na rozhraní 11. a 12. storočia stratilo Slovensko postavenie údelného kniežatstva a splynulo s ostatným Uhorskom.

Sv. Štefan, prvý Uhorský kráľ, (panoval v r. 997 – 1038) pri určovaní hraníc novozaložených biskupstiev nepokračoval ľubovoľne, ale sa opieral o geografické, alebo politické celky – provincie.

Z údelného kniežatstva západného, totiž z historického Slovenska, vznikla ostrihomská diecéza. Jej hranice za časov sv. Štefana sa presne kryli s hranicami historického pribinovského Slovenska. Východné Slovensko, nakoľko patrilo k údelnému kniežatstvu bihorskému, cirkevne patrilo k jágerskej diecéze, ktorá zaberala východné Potisie – Bihorsko. Hranica ostrihomskej diecézy šla od Devína pozdĺž Dunaja po Ostrihom, odtiaľ zabočila na severovýchod a po Novohradských horách a Matre zbehla do údolia rieky Slanej a po gemerských a spišských hraniciach prešla do Šariša, z ktorého odsekla západnú časť a dotkla sa poľského územia. Na severe hraničila s krakovskou, na západe s pražskou diecézou. Šariš, Abauj, a Zemplín patrili do jágerskej diecézy.

Uhorsko a vznik dvojkríža na našom štátnom znaku

Sv. Štefanovi okrem iného proti pohanským maďarským odbojníkom (napr. župana Koppaňa) pri budovaní uhorského štátu, pomáhali aj Slovenskí zemania Hunt a Poznaň. Keďže slovenskí veľmoži a mestá zachránili kráľovi Štefanovi jednotu štátu, bohato sa im odmenil. Pri písaní poučenia pre syna pred svojou smrťou mal asi na mysli túto pomoc Slovákov a synovi pripomenul: „Zapamätaj si, syn môj, že ak by sa v našom kráľovstve hovorilo len jedným jazykom, bolo by veľmi slabé a nestále.“ Syn Imrich nemal zabudnúť na Slovákov, ani na ostatných Slovanov. Toto ponaučenie sa dlho dodržiavalo.

Podľa historikov, pamiatka na to, že uhorský štát zachránili na začiatku Slováci, sa zachovala v stredovekých obrazoch – kráľ Štefan sa na nich vždy opiera o štít so symbolom našej krajiny: dvojitý kríž ako znak vierozvestov sv. Cyrila a Metoda... Tento dvojkríž – používaný v Carihrade, priniesli sv. Cyril a Metod na Veľkú Moravu a odvtedy sa uchoval a používal na Slovensku. Jeho prvé zobrazenie sa nachádzalo na minci sv. Štefana ako uhorského kráľa. Na Slovensku bol potom symbol dvojkríža na minciach vojvodu Bela, ktorému patrilo slovenské vojvodstvo so sídlom v Nitre (1048 – 1060). Podľa znalcov, použil vojvoda Belo tento symbol preto, lebo v jeho vojvodstve ho používali od cyrilo – metodských čias. Potom sa už symbol dvojkríža používal na Slovensku častejšie – prešiel do erbov niektorých našich miest, ako Zvolen, Topoľčany, Šurany, Levoča, Skalica a iné.

Prepošstvá

Koncom 12. storočia vzniklo bratislavské prepošstvo a pre Nemcov, usadených na severe – spišské prepošstvo.

(Prepošt bol titul pre vyššieho cirkevného hodnostára, prvého kanonika kapituly. Kanonik, v katolíckej cirkvi je kňaz vymenovaný diecéznym biskupom za člena katedrálnej alebo kolegiátnej kapituly (bol mu udelený titul kanonik). Spoločne s ostatnými kanonikmi vykonáva v katedrálnom alebo v kolegiátnom kostole danej diecézy slávnostné liturgické obrady a plní iné úlohy určené štatútmi alebo diecéznym biskupom. Kapitula v katolíckej cirkvi znamená buď zbor kanonikov pri katedrálnom (biskupskom) alebo inom významnom chráme, pomocný orgán biskupa, alebo sídlo tohto zboru kanonikov, a v reholiach to znamenalo zhromaždenie členov vedenia).

Obe prepošstvá patrili do arcidiecézy ostrihomskej. Diecézy boli podelené na archi diakonáty (šaštínsky, trenčiansky, hontiansky, gemerský, novohradský, komárňanský), ktorým podliehalo niekoľko farností. Farnosti boli veľmi rozsiahle. Sídla mali obyčajne v dôležitejších strategických centrách. Väčšiu časť pastorácie vykonávali kláštory.

Slovensko pod ochranou sv. stolice

Nakoľko Slovensko splynulo s Uhorskom v jeden politický a cirkevný celok, cirkevno politické udalosti Uhorska sa týkali aj Slovenska. Sv. Štefan zveril krajinu pod ochranu sv. stolice. Tým aj Slovensko malo k sv. stolici najužší vzťah. Ale nebol to pomer vazalský, lebo Uhorsko podržalo svoju samostatnosť. Znamenalo to len, že Uhorsko sa nemohlo dať v léno cudzej mocnosti bez narušenia práva Sv. stolice. Keď Šalamún (1063 – 1074; proti kráľ v r. 1074 - 1081) odovzdal Uhorsko ako léno cisárovi Henrichovi IV., pápež Gregor VII. protestoval proti tomu s odôvodnením, že krajinu, ktorú Sv. stolica podvihla medzi kresťanské kráľovstvá, nemožno podriadiť inému bez urážky Sv. stolice. Z priateľského pomeru, aký bol medzi Uhorskom a Sv. stolicou, vyplýva, že i Slovensko v ťažkých bojoch pápežstva s nemeckými cisármi bolo vždy na strane Sv. stolice (s malo výnimkou za Kolomana (1095 - 1116). Pápeži však odplácali sa za vernosť tým, že urovnávali vzniklé spory v panovníckom dome (Šalamún a Gejza, Imrich a Ondrej), poskytovali mravnú ba aj vojenskú pomoc, keď krajine hrozilo nebezpečenstvo. Žiaľ, za tatárskeho plenu, keď táto pomoc bola najpotrebnejšia, Sv. stolica pre boje s Fridrichom II. nemohla ju poskytnúť, a práve Slovensko pocítilo najviac ničiacu zúrivosť tatárskych hôrd.

Stojí uviesť za zmienku fakt, že Inocent IV. (1243 – 54) poctil ostrihomského arcibiskupa Štefana Banču do kardinálskeho zboru, čím bolo poctené nielen Uhorsko, ale predovšetkým Slovensko, lebo bol jeho biskupom.

Sv. Štefan a Mariánska úcta

K osobe Štefana treba ešte uviesť fakt, že do jeho čias siahajú niektoré konkrétne prejavy mariánskej úcty. Znalec mariánskych sôch a obrazov napísal r. 1937 o Mariánke na Slovensku: „Hlavných miestom mariánskej úcty na bratskom Slovensku bola malá dedinka Mariatal v hornatom, romantickom kraji na tri hodiny cesty od Bratislavy. Ako hovorí tradícia, táto úcta siaha do 11. storočia, do čias sv. Štefana, kráľa uhorského.“(X. S. Čík, Dejiny Mariatálu, s. 32)

Sv. Bystrík mučeník

Sv. Štefan na základe osobne získanej pápežskej výsady zakladal diecézy (11) a opátstva a menoval biskupov a opátov.

Ku koncu vlády sv. Štefana bol nitrianskym biskupom sv. Bystrík (Bestercius, 1034 – 1046, alebo 1047). Mnohí historici predpokladajú, že pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry a neskôr zrejme absolvoval učilište sv. Hippolyta na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. Biskupom sa stal r. 1034. Bystrík prevzal štafetu po sv. Cyrilovi, sv. Metodovi, sv. Gorazdovi, sv. Klimentovi a pokračoval v šírení slovienskej liturgie. V tejto činnosti narazil na odpor už nielen medzi Germánmi, ale aj medzi starými Maďarmi.

Bystrík sa stal obeťou pohanských Maďarov. Za povstania Vathu títo pohania, počas vzbury proti kráľovi Petrovi, nástupcovi sv. Štefana, rúcali kresťanské oltáre, pálili kostoly a vraždili kňazov. Pri Budíne, na prievoze cez Dunaj, zastihli sv. Bystríka, biskupa Gerharda a Buldu. Gerhardovi rozrazili hlavu o kameň (alebo ho ukameňovali) a hruď prebodli kopijou. Biskupa Buldu taktiež ukameňovali. Bystríka nepriatelia zasiahli šípmi natoľko, že na druhý deň, čiže 24. 9. 1047, od smrteľných rán zomrel.

Takto dosiahli biskupi mučenícku korunu. Deň pred tým mal biskup Gerhard Božie videnie o mučeníckej smrti a povedal: „Bratia, na zajtra sme pozvaní na hostinu Božieho baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!“ Potom vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Prorocké videnie sa naplnilo. Pre nás je Bystríkova osobnosť zaujímavá tým, že bol pokračovateľom a šíriteľom Pribinových a Svätoplukových tradícii, že sa stal nitrianskym biskupom pre svoj staroslovenský pôvod. Zásluhou uhorského kráľa Ladislava (1077 – 1095) a pápeža Gregora VII. bol Bystrík v roku 1083 kanonizovaný za svätého. Jeho osobnosťou sa zaoberali historici, ako napr. František Víťazoslav Sasinek, Jozef Kompánek a ďalší. Spomeňme tiež akademického maliara Alexandra Buznu (1868 – 1945), Edmunda Massánya (1907 – 1966), či básnika Pavla Gašpara Hlbinu (1908 – 1977).

„Šírením jazyka našich predkov sa Bystrík pridal k tým dejateľom, ktorým odkaz Konštantína - Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú stmeľujúcu úlohu aj politický rámec uhorského štátu.“ (B. Chropovský – A. Ruttkay: Archeologický výskum a genéza slovenského etnika. Historický časopis, 1985, č. 2. s. 287)

Nitrianske biskupstvo a prepošstvá

Okolo r. 1115 bolo vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva obnovené bývalé biskupstvo nitrianske, a zabralo časť severozápadného Slovenska so stredným Považím. Hranice biskupstva siahali pravdepodobne až po Moravu a svetská vláda nad územím sa často menila. Pre neisté hranice biskupstva stalo sa toto územie veľ prepošstvom. Takéto veľ prepošstvo bolo v Bratislave a v Spiši a územie spravoval veľ prepošt spolu s kapitulou.

Laická investitúra

Menovaní biskupi a opáti sv. Štefanom nepotrebovali už zvláštneho pápežského potvrdenia. Po jeho smrti cirkevné hodnosti sa mali zaplňovať riadnou kánonickou voľbou tak, ako v iných krajinách, ale panovníci ako v cudzine, tak i u nás sa často dopúšťali laickej investitúry.

(Investitúra bol v lénnom systéme symbolický slávnostný akt uvedenia vazala do vlastníctva léna. Vzťahovala sa aj na cirkevných hodnostárov (napr.: biskupov). To využívali hlavne nemeckí panovníci, aby im bola cirkev v ríši zaviazaná. Spory medzi cirkevnou a zvrchovanou svetskou mocou niekedy prerástli do konfliktov, ktoré hrozili schizmou. Ako príklad je vhodné uviesť tzv. boj o investitúru nemeckých cisárov Henricha IV. a Henricha V. , ktorých víťazným protivníkom bol pápež Gregor VII., za pontifikátu ktorého došlo k vzostupu moci a autority pápeža aj v dôsledku clunyjského hnutia).

Preto spor o investitúru sa týkal aj Uhorska a tak aj Slovenska. Na naliehanie pápeža Paschala II. zriekol sa kráľ Koloman na synode v Guastalle r. 1106 laickej investitúry. Tým, pravda, neboli dotknuté práva uhorského kráľa ako najvyššieho patróna. Po guastallskej synode sa nedopustili viac uhorskí panovníci laickej investitúry, ale až do konca 12. storočia často sa vyskytovali prípady, že panovníci ľubovoľne prekladali cirkevných hodnostárov z jedného biskupstva do druhého, či už z odmeny alebo trestu. Proti tomu pápeži opätovne protestovali. Koncom 12. storočia sa panovníci i toho zriekli.

Štátny dohľad nad udržovaním Božieho aj mravného zákona

Prví uhorskí panovníci svätého života sa všemožne pričinili, aby sa kresťanstvo čím skôr a čím dôkladnejšie ujalo u Maďarov, aby vymizli pohanské zvyky a tým i pre Slovákov prestalo nebezpečenstvo zlého príkladu. Prvá ostrihomská synoda (1100) odstraňuje už zbytky pohanských zvykov a prísne nariaďuje dodržanie nedele a sviatkov. Kto sa previnil, bol príkladne potrestaný (slobodný sa musel tri dni kajať, sluha dostal sedem palíc). Pri omši sv. bola vždy kázeň. Prísne sa žiadalo, aby sa veriaci aspoň tri razy do roka vyspovedali. Za väčšie hriechy – vraždu, cudzoložstvo, lúpež, podpaľačstvo – sa konalo verejné pokánie. Podľa predpisov ostrihomskej synody manželstvo sa uzavieralo pred kňazom a dvomi svedkami. Pôstna disciplína bola veľmi prísna a na jej dodržanie dozerali i svetské zákony. Pravda, časté vojnové nepokoje, cez Slovensko prechádzajúci samopašní križiaci z cudzozemska a najmä tatárska pohroma, rušivo pôsobili na náboženský život.

Biskupi, prepošti, kanonici, duchovní

Voľba biskupov pôvodne prebiehala tak, že ich volila len kapitula, pravda s panovníckym schválením a pápežským potvrdením. Farárov diecéznemu biskupovi prezentoval patrón. Mestá však mali právo si voliť farára. Od biskupov sa neodpustiteľne žiadalo, aby vykonali potrebné teologické štúdia. Okrem toho sa žiadalo u nás nie Cirkvou, ale panovníkom, aby biskup bol šľachticom. Biskupom sa stal obyčajne kráľovský kancelár. U svetských prepoštov a kanonikov sa nevyhnutne nežiadalo, aby boli vysvätenými kňazmi. Stačilo, keď boli klerikmi (tonzúra). O duchovných, v pastorácii účinkujúcich sa žiadalo, aby do roka prijali posvätenie kňazstva a mali potrebnú vzdelanosť.

Život duchovenstva

Mravný život duchovenstva na Slovensku nebol lepší ako v susedných a ostatných krajinách Európy. I keď panovníci mali dobrú vôľu vykonať Gregorove reformy aj u nás, nešlo to razom. (Sv. pápež Gregor VII. je známy svojim rozhodným postojom v otázke celibátu. Už v roku 1074 na pôstnej synode presadil dekréty proti ženatým kňazom. V nich nariaďoval, aby každý muž, ktorý chce byť vysvätený za kňaza, zložil sľub celibátu. Toto nariadenie sa snažil zaviesť všetkými možnými prostriedkami, od zákazu pre veriacich prijímať od takýchto kňazov sviatosti, dokonca zúčastňovať sa na ich bohoslužbách až po nabádanie ľudu k vzburám proti ženatým kňazom. Gregorovi VII. sa právom pričíta zavedenie celibátu.)

Kňazi boli zväčša ženatí, ba nielen pokračovali v manželstve, uzavretom pred vysviackou, ale sa ženili i po druhý raz a vyskytli sa prípady i ženatých biskupov. Predbežne nevedela na tom meniť ani v duchu Gregorových ideí zvolaná krajinská synoda r. 1083. Bola nútená i naďalej trpieť v službe ženatých kňazov, ba nevylúčila ani po druhý raz ženatých, keď sa rozviedli s manželkami. Ženatý kňaz (pred vysviackou) mohol sa stať biskupom len v tom prípade, keď manželka súhlasila, že bude žiť vzdialená od muža na súkromnom, nie biskupskom majetku. Tieto opatrenia, pravda, boli ešte veľmi ďaleko od intencií Gregora VII. Synoda v Szabolesi (jágerská diecéza) r. 1092 už veľmi rezolútne vystúpila proti kňazom po druhý raz ženatým. Ich manželstvo neuznala za platné a manželky museli prepustiť. Konečne ostrihomská synoda r. 1112 si úplne osvojila nariadenia Gregorove proti kňazskej ženbe. Zneužívania sa vyskytli ešte i v 13. storočí. Pomerne ľahšie sa previedli nariadenia proti simónii. (Simónia alebo svätokupectvo je predaj, kúpa alebo vymieňanie najmä cirkevných hodností, úradov, sviatostí, jurisdikčných aktov a pod. za peniaze, služby alebo protekciu.)

Pomer Cirkvi a štátu bol harmonický. Do r. 1241 sa usiluje i Cirkev i štát zachovať svoju nezávislosť. Po tatárskom plene však tieto spoločnosti skoro úplne splynuli. Duchovenstvo bolo oslobodené od dane a cla; pre sporné veci malo vlastné cirkevné súdy. Kňaza mohol súdiť len vlastný biskup alebo jeho poverenec, nie však laik. Kapituly a významnejšie kláštory sa stali overovacím miestom (locus eredibilis).

Vyššie duchovenstvo malo hlavný dôchodok z desatín. Desatina na území biskupstva právne patrila diecezálnemu biskupovi. Keď sa miestami odňala, bol odškodnený iným spôsobom. (regalie). Ďalšie dôchodky mali biskupi z vlastných pozemkov, z mlynov a baní. Z prijímov vydržiavali biskupi i kanonikov, ktorí v 13. storočí viedli s biskupom spoločný život. Potom biskup žil sám a kanonici dočasu ešte viedli spoločný život; neskoršie si tiež majetky podelili a spoločná ostala len modlitba. Miestami sa zriekol biskup desatín v prospech kapituly. V mestách (najmä na Spiši) desatina patrila farárom.

Ako vidieť, biskupské dôchodky boli značné. No, boli spojené s nimi i veľké ťarchy. Vysoký klérus bol povinní vydržiavať vojsko a za nebezpečenstva sa zúčastniť obrany štátu (nitriansky biskup padol vo vojne proti Tatárom). Cirkevný život týmto nemálo trpel.

Medzi ľudom účinkujúce kňazstvo sa živilo z benefícia, poplatkov a darov. Aby svoje záujmy lepšie hájilo, spájalo sa na spôsob stredovekých cechov v združenia. Stredovekí kňazi dbali i o mravní život členov; preto združenia mali veľký disciplinárny význam (fraternitas na Spiši, v Liptove). V Levoči (1204) vzniklo Bratstvo dvadsiatich štyroch spišských farárov (zaniklo roku 1673), ktoré malo veľkú zásluhu na kultúrnej vyspelosti Spiša. Malo bohatú vedeckú knižnicu.

Hmotný stav kňazstva bol pomerne dobrý, preto sa kňazi často prepychovo šatili a stravovali. Ostrihomská (1112) a iné synody ostro útočia proti prepychovému obleku kňazov a žiadajú biskupov, aby zhabali svetské obleky duchovných, vyšívané zlatom s drahými gombičkami. Muthmer, spišský prepošt († 1281) zanechal spišskej katedrále cenné rúcho (cappa), za cenu ktorého mali pristavať ku katedrále druhú vežu!

I na Slovensku prebiehali tzv. Božie súdy, ktoré boli riadnym dokazovaním prostriedkom. Podľa Ladislavových a Kolomanových zákonov konali sa za účasti kňazstva, a to v biskupských a prepoštských sídlach v Ostrihome, Nitre a Bratislave. Budinská synoda z r. 1279 už prísne zakázala účasť kňazov na ordáliach. Kostoly a kláštory mali i u nás azylné práva a ostrihomský arcibiskup dbal o to, aby sa nikto neprevinil proti azylnému právu. V súvislosti s prípravou na kňazstvo, Štvrtý lateránsky koncil (1215) nariadil, aby pri každej katedrále pôsobil magister gramatiky a pri každej metropole magister teológie, pre prípravu a výučbu budúcich duchovných, čo malo zvýšiť úroveň kléru.

Spevy duchovenstva

Znalec dejín hudby na Slovensku napísal: „Starobylé chrámy na Slovensku sú dokladmi, že kedysi zaznieval chorál kňazov i rehoľníkov v sanktuáriu kostola, kde kanonici a mnísi denne spievali z misála, antifonára a graduála. Spevácke zbory kapitúl (Nitra, Spišská kapitula, Bratislava), neskoršie biskupských chrámov boli školené. O organizovaní speváckej školy v Nitre jestvujú údaje z 11. storočia. Mohutne znelo, keď takého zbory spievali na Veľký piatok „Hagios ó Theos – Svätý Bože!“ (F. Zagiba, Dejiny slovenskej hudby, Bratislava 1943)

Liturgické obrady

Historici usudzujú, že staroslovienska tradícia sa u nás v Cirkvi udržala i po zániku Veľkej Moravy. Historici počítajú ... s dlhodobým dozrievaním slovanského obradu a birituálnosti, a to ako javu legálneho, tolerovaného, alebo aj ilegálneho (R. Halaga). Osobné boje medzi prívržencami obradu latinského a obradu slovanského, pretrvávali napr. i za vlády Uhorského kráľa Ondreja I. (1046 – 1061) a jeho brata Bélu I. (1061 – 1063), a to medzi nimi i ľudom. Prívrženci latinského obradu zvíťazili a slovanský obrad pomaly upadal, avšak jednotlivé stopy slovanských obradov a zvykov sa zachovali na dlhý čas. (K. A. Medvecký)

Vzhľadom k Slovensku, podľa niektorých historikov, na území východného Slovenska pretrvávali zvyšky právnej a cirkevnej organizácie z veľkomoravského obdobia. Značná časť Slovenska žila podľa toho „svojim vlastným životom takmer celé tri storočia“. Východné Slovensko udržovalo styky s Bulharskom, kde sa slovenské kresťanstvo nerušene vyvíjalo. Podobne liturgický biritualizmus (latinský a slovanský) na Spiši dokazuje zmienka o spišskom biskupovi Jakubovi z Fakrašoviec (1288) a prepoštovi Lukášovi (1293), že boli gréckeho obradu. Prepošt Lukáš, gréckokatolík, bol teda prepoštom rímskej cirkvi na Spiši, pričom bol kancelárom kráľovnej.

Podľa niektorých, početné pamiatky byzantského dekoratívneho umenia potvrdzujú, že sa východná liturgia v Uhorsku udržala aj v 13. storočí (A. J. Kálman) Potvrdzuje to aj ďalší fakt, a to existencia kláštorov východného obradu v samotnom Uhorsku pred rokom 1200 a po ňom. Hlavným z nich bolo opátstvo sv. Juraja v Oroszláne v Čanádskej diecéze a grécke vyšehradské opátstvo, ktoré založil pre baziliánov kráľ Ondrej I. Tretím opátstvom výhodného obradu bolo opátstvo svätého Demetera na Sáve, štvrté opátstvo svätého Demetera tiež v Kaločskej diecéze, v ktorom boli Gréci, Slovania a Maďari.

Katolícke kláštory – miesta udržovania a hlásania viery

O náboženskom a kultúrnom napredovaní Slovenska svedčia početné kláštory, ktoré boli centrami nielen náboženskými, ale aj kultúrnymi a hospodárskymi. O vzdelaní na Slovensku okolo r. 1100, historik napísal: „Vyššie vzdelanie u nás, práve ako v ostatnej feudálnej Európe, sa stáva monopolom cirkvi.“ (J. Tibenský)

Rehole na Slovensku boli bohato zastúpené. Kláštorníctvo na Slovensku po neurčitých dobách VI. storočia určitejšie sa zjavuje v storočí VIII., keď zo Soľnohradu prišli sem benediktíni a hlásali tu sv. evanjelium. V X. storočí prišli na Slovensko kniežaťom Spytihnevem II. z Čiech vyhnaní slovanskí mnísi, českí benediktíni, podľa všetkého slovanského (glagolského) obradu a usadili sa na nitrianskom Zobore a pravdepodobne i na sv. Beňadiku pri Hrone; usilovne pracovali na diele kresťanskej osvety ľudu slovenského. Vrch Zobor je najstarším pamätníkom dejov a udalostí, ktoré sa stali v nitrianskom kraji. Vzácnou staro bytnosťou je kláštor v lesnatom úbočí vrchu Zobor. Kláštor je starobylou pamiatkou zbožného mníšskeho života u nás a kedysi honosil sa menom „Opátstvo sv. Hypolita na Zoborskej hore.“ (Opátstvo je v organizačnej hierarchii katolíckej cirkvi a cirkevného radu samostatný a právne nezávislý kláštor. Na čele opátstva spravidla stojí opát.) Určitejšie správy o kláštore pochádzajú z XI. storočia. Kosmas, český kronikár z tohto storočia spomína, že Svätopluk dal vystaviť chrám na vrchu Zobor trom zoborským pustovníkom. (S opátstvom sv. Hypolita na Zobore je spojená aj tzv. Zoborská listina (1111), ktorá dokumentuje, že pri tomto benediktínskom opátstve existovala latinská škola. Zachytáva niekoľko nitrianskych, prevažne slovenských mien).

Sv. Štefan, kráľ Uhorský, povýšil kláštor na opátstvo a obdaroval ho majetkami. Nejaký čas sa tam konali bohoslužby slovanským jazykom. V kláštore bývali rehoľní bratia sv. Benedikta.

V tejto dobe žili tu za opáta Filipa dvaja slovenskí pustovníci: Svorad a Benedikt. Život týchto svätých spísal v prvej polovici 11. storočia ich súčasník, benediktín a neskôr päť kostolný (Pécs) biskup Maurus, Slovák, pôvodom asi z Nitry. Na nich možno badať ešte stopy východného pustovníctva, lebo Maurus píše, že Svorad „žil na spôsob rehoľného života, podľa ktorého sa správal Zosima.“

Sv. Svorad, rodom Poliak, bol prijatý za mnícha opátom Filipom a dostal rehoľné meno Andrej. V kláštore obľúbil si sv. Svorad – Andrej vytrvalú modlitbu, tichú utiahnutosť a prísne odriekanie. V tomto bohumilom živote sv. Svorada verne nasledoval jeho spoločník sv. Benedikt. Obidvaja s dovolením svojho opáta posvätili zbožnými modlitbami a kajúcnosťou, najprv zoborskú jaskyňu a neskôr aj Skalku pri Trenčíne. Podľa istej mienky (J. Kútnik), názov Svoradovec v Bošáckej doline môže byť odvodený z toho, že aj tam mal tento svätec svoju pustovňu. Na sklonku svojho života, vrátil sa sv. Svorad opäť do starobylej Nitry, kde i dokonal svoj bohumilý život r. 1009. Po smrti vzkriesil dvoch mŕtvych zbojníkov. Jeho sv. telo pochované bolo v chráme sv. Emeráma na nitrianskom hrade. Za príkladom sv. Svorada – Andreja kráčal jeho žiak sv. Benedikt. Pochádzal zo Slovenského rodu. Na Skalke pri Trenčíne „nasledoval svojho majstra životom a svätosťou ešte tri roky. Zbojníci v nádeji, že nájdu u neho peniaze, ho zavraždili a hodili do blízkej rieky menom Váh. Jeho telo tam bolo po celý rok ponorené pod vodou. Konečne ho našli celé a neporušené podľa znaku krúžiaceho orla, ktorý ho každodenne pozoroval a uložili ho k telu jeho majstra v chráme sv. Emeráma v Nitre.“

Benedikt zomrel r. 1012. Na tejto strmej skale už r. 1208 stál kostol sv. Benedikta. Pri vchode do jaskyne – pustovne sv. Benedikta, Jakub, nitriansky biskup, r. 1224 dal postaviť priestranný kláštor a zveril ho benediktínom. Benediktíni tu pôsobili až do r. 1572. Kláštor i kostolík stal sa vlastníctvom nitrianskych biskupov. Od r. 1644 spravovali ho trenčianski jezuiti, ktorí mali v kláštore milý letohrádok. Po zrušení rehole kostol i s kláštorom hynul a upadal v rumy. Kostol na skalke pri Trenčíne bol obnovený zásluhou nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťka a dnes je pútnickým miestom ctiteľov sv. Svorada a Benedikta. (Údaj z roku 1943 – pozn. red.)

Slovenský ľud si už od pradávna uctieval týchto mužov ako svätých a uchádzal sa o ich mocné orodovanie v nebi. Úcta týchto mužov pomaly sa šírila v Nitre, na Považí a v Poľsku. Po vyhlásení za svätých (1083) stávajú sa spolupatrónmi nitrianskeho chrámu sv. Emeráma a ochrancami nitrianskeho biskupstva. Pozostatky sv. pustovníkov boli uložené na oltári. R. 1311 Matúš Čák zaujal Nitru a celý chrám vyplienil, pozostatky svätých rozhádzal. Po odchode vojska sv. pozostatky boli pozbierané a uložené na svoje miesto. R. 1674 Nitrianky biskup Tomáš Pálfy dal vyzdvihnúť sv. pozostatky a uložiť do striebornej rakvičky. Takto uložené sv. pozostatky sa nachádzajú v Pribinovom chráme v Nitre. Sviatok našich svätcov slávime dňa 17. júla. Mesto Nitra vyvolilo si sv. Svorada – Andreja a Benedikta za svojich ochrancov r. 1739, keď na ich orodovanie bol zúriaci mor v Nitre zažehnaný.

Benediktíni na Zobore žili do r. 1468, keď museli opustiť kláštor. Kláštor pustol až do r. 1691, keď nitriansky biskup Blažej Jáklin uviedol do neho mníchov sv. Romualda, zvaných kamaldulskými mníchmi. Títo tam žili až do r. 1782, keď cisár Jozef II. rád zrušil. Kláštor sa premenil skoro úplne v rozvalinu. Nitrianky biskup Dr. Karol Kmeťko dal kláštor obnoviť a r. 1935 ho odovzdal misionárom Božieho slova.

Benediktíni mali u nás ešte niekoľko ďalších opátstiev. Medzi ne patrí i druhé slávne opátstvo, Opátstvo sv. Benedikta v krásnom Pohroní.(Hronský Beňadik) Založené bolo r. 1075 Gejzom, údelným kniežaťom Slovenska (alebo Nitrianskym kniežaťom), neskôr kráľom uhorským. Kláštor bol ohniskom vzdelanosti celého Pohronia. S jeho činnosťou je spojení aj vznik Nitrianskeho kódexu (Evanjeliára) – najstaršej rukopisnej knihy nielen na Slovensku, ale s najväčšou pravdepodobnosťou v rámci celého Uhorska. Kniha z 11. stor. je písaná po latinsky na kvalitne zviazaných pergamenových listoch, prekrásne ilustrovaná.

Iným z opátstiev je Opátstvo Panny Márie v Klíži. Opátstvo je prastarého pôvodu, jeho opát spomína sa už r. 1225. Matúš Čák zaujal majetky tohto opátstva, ktoré však po smrti jeho boli kláštoru navrátené. Za reformácie boli rehoľníci nútení opustiť opátstvo a pustý kláštor stal sa útočišťom lúpežníkov, ktorí sem naznášali svoje poklady. Lúpežníci boli vyhnaní a kláštor zrúcaný.

Spomeňme tiež Opátstvo sv. Kozmu a Damiána v Ľudaniciach pri Topoľčanoch. Toto opátstvo je spomínané už v XIII. storočí. Jestvovalo a kvitlo až do reformácie. V náboženských nepokojoch zaniklo. Ďalšími opátstvami boli opátstvo Panny Márie v Pograniciach pri Nitre, opátstvo sv. Ducha v Hrabkove v Šariši, opátstvo sv. Kríža nad Hronom, Opátstvo sv. Kríža v Štulanoch pod Tatrami, ktoré sú pamätníkom krásnej a ušľachtilej práce kresťanskej kultúry na Slovensku. Všetky tieto kláštory zanikli, sú iba nemými, ale výrečnými svedkami dávnej minulosti.

Mojsej Uhrín alebo Mojžiš Uhorský (* asi 983 – † 26. júl 1043) je jeden z prvých slovenských svätcov. Je uctievaný najmä u gréckokatolíkov a pravoslávnych. Prepodobný Mojsej Uhrín pochádzal síce z východného Slovenska, ale pôsobil na Kyjevskej Rusi na dvore kniežaťa - svätého Borisa. Keď knieža Boris zahynul v boji so Svätoplukom (Svjatopolkom), Mojsej sa vrátil do Kyjeva a usiloval sa o jeho zvrhnutie. Napokon sa podarilo kniežaťu Jaroslavovi Múdremu Svätopluka vyhnať do Poľska. Keď bol však za pomoci poľského panovníka Boleslava Chrabrého Svätopluk v roku 1018 dosadený na trón, nechal Mojseja uväzniť. Podľa legendy sa Mojsej v Poľsku zapáčil významnej žene z bližšieho okruhu Boleslava Chrabrého, ktorá sa za neho chcela vydať. On to však odmietol, pretože chcel stráviť svoj život v mníšstve. Jeho ostatky sa dodnes nachádzajú v blízkych peščerách (jaskyniach - katakombách) svätého Antona v Kyjevsko-pečerskej lavre.

Sv. Alžbeta Durínska – Uhorská. (1207 – 31). Alžbeta bola dcérou Ondreja II., narodená v Bratislave, alebo v Saros Pataku. Odtiaľ mala prejsť do Bratislavy, kde za istý čas žila. V roku 1214, ako 14 ročná, sa vydala za durínskeho grófa sv. Ľudovíta IV., ktorý však zomrel ako účastník krížovej výpravy v 1227. Alžbeta ostala sama s troma malými deťmi. Ako vdova sa venovala skutkom lásky a milosrdenstva. Zomrela 24 – ročná v Marburgu. Je patrónkou charitatívnych ustanovizní a viacerých ženských rádov. Aj v Bratislave až do prenasledovania reholí v roku 1950 pôsobili rehoľné sestry alžbetínky.

Okrem benediktínov dôležitú nábožensko – kultúrnu prácu konali na Slovensku cisterciáni. Dostali sa k nám z Poľska a Rakúska a usadili sa r. 1141 v Lipníku pri Rožňave a Opátstvo cicterciánov bolo v Bardejove, pri Ostrihome, v Lučenci a v Štiavniku na Spiši. (z r. 1223).

Ženský dom cisterciárok bol založený v Bratislave r. 1235 (prevzali ho neskôr klarisky). Premonštráti dostali sa k nám v 12. storočí. Prvý premonštrátsky kláštor založil veľmož Lampert v r. 1135 v Bzovíku pri Krupine, okolo r. 1220 prepošstvo v Jasove, v Myšli (z konca 13. storočia, košická diecéza), v Ipeľských Šahách (asi 12. storočie) a v Turci (z 13. storočia). Boli aj v Klíži – Hradišti. Na žiadosť niekoľkých spišských farárov došli r. 1299 kartuziáni a na Skalke útočišťa založili kláštor. Čoskoro založili i druhý kláštor na Spiši pri Dunajci – Červený kláštor. V Oravskom zámku, v Ilave a v Ružomberku pravdepodobne mali svoje hospice templári. Údajne mali u nás 20 stánkov (manserií); keď boli roku 1312 zrušení, prešli tieto stánky k majetku im podobným johanitov, maltézov. Augustiniáni mali kláštory vo Veľkom Šariši (1270), Sv. Jure (1279), a v Hrabkove (1333), v Novom Meste nad Váhom a v Spišskom Podhradí. Pavlínov založil v Uhorsku (v Pilišských horách) kanonik Euzébius v roku 1250. Odtiaľ sa rozšírili aj na Slovensko, kde mali kláštory v Marianke, v Trnave, Lefantovciach, v Slovenskom Novom Meste atď. Karmeliti boli v Prešove (1288). V Spišských Dravcoch sa usadili koncom 13. storočia antoniti a vybudovali tam nemocnicu; kláštor mali i v Bratislave. Krížovníci – crucigeri, mali prepošstvo v Chmeľove (Šariš) z r. 1212 a odtiaľ prešli do Lendaku na Spiši. Kláštor mali v Huncovciach pri Kežmarku (1232) a azda i v Richnave (Spiš).

Najstaršie rehole v západnej Cirkvi sa delili na cenobitov (so spoločným životom) a na eremitov (s pustovníckym životom). Pustovnícky život viedli u nás napr. spomínaní kartuziáni a paulíni. Obyčajne žili utiahnuto alebo v kláštoroch na odľahlých miestach. Venovali sa bohoslužbe, rozjímaniu, skutkom pokánia a ručnej robote. Ale cenobiti, najmä benediktíni, si zakladali kláštory medzi ľudom a často vychádzali z kláštorov medzi ľud ako misionári. V kláštoroch sa venovali spoločnej modlitbe a práci v dielňach a na poliach. Klčovali lesy, vysušovali močiare, obrábali polia a učili ľud hospodárstvu. Pri každom kláštore bola aj škola pre mládež. Takto sa tieto rády zaslúžili na Slovensku o náboženský život a vzdelanosť.

V 13. storočí vznikli v Cirkvi žobravé rehole, z ktorých prišli na Slovensko najprv františkáni: Bratislava (1228), Trnava, Nitra, Okoličné (1314), Levoča atď. a po nich dominikáni: Gelnica (1288) a Trnava (1303). Títo rehoľníci stavali kláštory skoro výlučne v mestách a venovali sa dušpastierstvu hlavne ako kazatelia a spovedníci. Nezanedbávali však ani kultúru. Františkánske kláštory sú veľmi významné v našich kultúrnych dejinách. Zachovali sa nám vzácne starobylé rukopisy (v Skalici, v Hlohovci a inde) a bohaté knižnice.

Popri kláštoroch pre náboženský a kultúrny život v stredoveku mali u nás veľký význam aj kolegiálne, čiže kapitulské a prepoštské chrámy. Pri týchto chrámoch jestvovali už spomínané kapituly, čiže spoločenstvá kňazov zvaných kanonici. Títo bývali buď spoločne ako rehoľníci, alebo vo svojich domoch okolo kostola. V mestách to tak nevidno, ale veľmi zreteľné je to napr. na Spišskej kapitule, kde pri katedrále sú iba domy prepošta a kanonikov. Celé sídlisko je obohnané múrom. V Bratislave kolegiálnym chrámom bol sv. Martin, v Trnave sv. Mikuláš. Prepozitúry (prepošstvá) boli napr. v Novom meste nad Váhom, v Spišskej Kapitule a inde. Pri týchto chrámoch jestvovali kapitulské školy a v Nitre akiste bola biskupská škola. Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné, čiže stoličné. Strediskom stolice boli pevné hrady, na ktorých boli aj hradné fary. K hradu patrilo cirkevne celé okolie. Od XIV. storočia vznikajú fary nielen v mestách, ale aj v ľudnatejších obciach slovenských krajov.

Kostoly, rotundy

Najstaršie kostoly na Slovensku sa budovali z dreva, preto neostali po nich nijaké stopy. (napr. kráľovská kaplnka v Kňažiciach z polovice 11. stor.) V 12. storočí sa začínajú i na Slovensku budovať malé murované kostoly, a to vo vtedy bežnom románskom slohu (v Dražovciach pri Nitre, v Klíži – Hradišti, neďaleko Topoľčian, v Pominovciach, benediktínsky chrám v Bíni a západná časť s priečelím katedrály v Spišskej Kapitule). Z množstva ďalších románskych stavieb pozoruhodnejšie sú kostoly v Orešanoch, Dedinke pri Dunaji, Jelke, Vo Veľkej Toroni (dnes Veľká Tŕňa), Šiveticiach, Svätuši, ďalej v Závodí pri Žitave, Trstenom, Omšenom, Haluziciach, Granč – Petrovciach, Nižných Raslaviciach, Ochtinej, Žehre, Prievidzi (cintorín) a i. Na Slovensku sa stretávame aj s románskymi rotundami..., napr. Dechtice, Skalica, Krížovany, Bíňa, Malé Kosihy. Románske kostoly boli zdobené freskovými maľbami s biblickou tematikou, čím sa cirkev snažila zvýšiť svoj vplyv na ľud.

Po tatárskom plene už stavajú na Spiši výlučne, na ostatnom Slovensku vo väčších mestách, murované chrámy v prechodnom slohu.

Vpády Tatárov a zaľudňovanie územia

Všestranný náboženský, kultúrny a hospodársky rozvoj Slovenska prerušili vpády Tatárov, ktorí za vlády kráľa Bélu IV. (1235 – 70) vpadli r. 1241 do Uhorska. Pod vedením chána Batu Tatári prenikli cez Verecký a Užocký priesmyk do Uhorska a v apríli 1241 na rovine Mohi pri rieke Slanej porazili vojsko uhorského kráľa Bélu IV. Potom už nič nestálo v ceste ich pustošeniu.

Uhorským kráľom sa mstili za to, že prijali do Uhorského kráľovstva Kumánov, s ktorými oni bojovali. Tatárske vojsko strašne spustošilo celé Slovensko, pričom veľká časť slovenského obyvateľstva zahynula. Len niektoré pevné hrady (Trenčín, Nitra, Bratislava, Komárno) odolali tatárskym útokom.

Keď sa naši predkovia dozvedeli o porážke, alebo sami zažili hrôzy nepriateľa, mnohí z nich sa utiahli do hlbokých lesov. Všetko zanechali a zobrali si len to najpotrebnejšie. Tradícia hovorí, že nebolo rodiny, ktorá by nebola so sebou zobrala obrázok alebo sošku Panny Márie. Keď Tatári pustošili kraje, tak v týchto ťažkých časoch v horách zaznievali mariánske piesne. Keď plienitelia opustili ich územie, naši predkovia sa za spevu mariánskych piesní vrátili do spustošených domov. Neplakali, nežalostili, ale ďakovali svätej Bohorodičke, že si zachránili životy.

R. 1285 však vtrhli znova na východné Slovensko do Spiša a zasa ho spustošili. Uhorskí králi sa usilovali nahradiť nedostatok obyvateľstva po tatárskych plenoch vo svojom kráľovstve povolaním cudzích kolonistov, najmä nemeckých, ktorým dávali mnohé výsady. Tak vznikli na Slovensku nemecké ostrovy. S touto nemeckou kolonizáciou súviselo čulejšie zakladanie miest a rozvoj obchodu a priemyslu podľa nemeckého vzoru.

(pokračovanie v ďalšom dieli)

Použitá literatúra

BUCKO, Vojtech. Cirkev Kristova v dejinách: Prehľadné dejiny katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny. Bratislava: Kníhtlačiareň Andrej, 1944. 130 – 132 s.

ĎURICA, Milan. Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: SPN, 1996. 20 s.

HOLOTÍK, Ľudovít. a kol. Dejiny Slovenska I. Od najstarších čias do roku 1848. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1961. 141 – 142 s.

JUDÁK, Viliam. Dejiny mojej cirkvi. I. diel. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2002. 145, 147 - 148 s.

KOREC, Ján Chryzostom. Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava: Lúč, 1994. 91, 100 – 101, 115 – 116, 158, 164, 166, 197, 269 s.

LACKO, Michal. Dejiny kresťanstva na Slovensku. In: HERTLING, L. Dejiny katolíckej cirkvi. Cambrige, Ontario, Canada: Dobrá kniha, 1983. 442 – 443, 446 – 447 s.

MULÍK, Peter. Náboženský život. In: Bartl, Július., Benža, Mojmír. a kol. Slovensko. Ottova obrazová encyklopédia. Bratislava: OTTOVO NAKLADATEĽSTVO, s.r.o., 2006. 61 s.

MEDVECKÝ, K. A. Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku. 13 s. a nasl. In: PETRÁŠ, Lukáš. Cirkevné dejiny. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1927. 139 – 141 s.

NEMEC, František. Cirkevný dejepis. Učebnica cirkevných dejín pre nižšie triedy stredných škôl a pre mešt. školy. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1937. 49 – 58 s.

ŠMÁLIK, Štefan. Boží ľud na cestách. Bratislava: Lúč, 1997. 282 s.

ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok II. Turčiansky sv. Martin: Neografia, 1943. 363 – 369 s.

ZRUBEC, Laco. Osobnosti našej minulosti. Od najstarších čias po 16. storočie. Bratislava: SPN, 1991. 83 – 85 s.

Internetové zdroje:

Wikipédia. Kapitula. https://sk.wikipedia.org/wiki/Kapitula

Wikipédia. Prepošt. https://sk.wikipedia.org/wiki/Prepo%C5%A1t

Encyclopaedia Beliana. Kanonik. https://beliana.sav.sk/heslo/kanonik