Z dejín slovenského národa (VII. diel)
Cirkevné pomery na Slovensku od 1300 po reformáciu
Uhorsko za posledných Arpádovcov zažilo vážne otrasy. Krajina sa rútila do záhuby. Politické neporiadky sa javili aj na Slovensku a rušivo vplývali na jeho cirkevné pomery. Už za slabých arpádovských kráľov na konci 13. storočia vzmáha sa na Slovensku oligarchia. Po vymretí Arpádovcov sa ho skoro úplne zmocnila. (O Arpádovcoch viac tu: wikipedia.org).
Matúš Čák
Na západnom Slovensku založil temer nezávislé panstvo Matúš Čák, „pán Váhu a Tatier“, a východného Slovenska sa zmocnila rodina Abovcov na čele s Amadeom. Oligarchovia často zneužívali svoju moc nielen na slabších šľachticov, aby im odstúpili svoje hrady a majetky, ale prisvojovali si násilím i cirkevné majetky. Matúš Čák zhabal veľa majetkov, patriacich arcibiskupovi ostrihomskému, obsadil po smrti nitrianskeho biskupa Paskazia (1297) jeho majetky v Trenčíne a zmocnil sa majetkov benediktínskeho opátstva v Klíži. (Viac o M. Čákovi tu: wikipedia.org).
Karol Róbert
Cítil sa (Matúš Čák) taký silný, že po vymretí Arpádovcov povolal na uhorský tróň českého kráľa Václava proti Karolovi Róbertovi, ktorého odporúčal Uhrom pápež Bonifác VIII. Márne sa usiloval aj pápežský legát pre Uhorsko, kardinál Montefiore Gentis, pohnúť Matúša Čáka, aby aspoň po Václavovej smrti uznal Karola Róberta.(O Karolovi I. Róbertovi z Anjou viac tu: wikipedia.org).
Matúš bol i naďalej proti Anjouvcom. Slovenské duchovenstvo bolo na strane Róbertovej; tak sa dostalo do protivy s Matúšom Čákom. Matúš sa spojil s Abovcami na východnom Slovensku a ovládol tak celé terajšie Slovensko. Karol Róbert podnikol proti slovenským oligarchom vojnu. R. 1312 sa mu podarilo s pomocou spišského obyvateľstva premôcť Matúša Čáka pri Rozhanovciach (Pamätná freska v spišskej katedrále z r. 1317).
I keď katolícky klérus pre Anjouovcov veľa obetoval a pre spojenie s nimi od slovenských oligarchov hodne trpel, Karol Róbert po svojom víťazstve zachoval sa k duchovenstvu nevďačne. Nerešpektoval jeho práva, svojvoľne zasahoval pri obsadzovaní ostrihomského arcibiskupstva, bratislavského a spišského prepošstva, usiloval sa všade dosadiť cudzincov. Róbertovo nepríjemné zasahovanie do slovenských cirkevných vecí sčiastky vyvážil kléru oddaný slovenský župan Donč, pán Zvolena, Liptova a Oravy, ktorý vybudoval mnohé kostoly, zakladal a bohato obdaroval kláštory (v Levoči). Za Karola Róberta vznikol spor medzi krakovským biskupom a ostrihomským arcibiskupom pre cirkevné hranice v Spiši. Krakovský biskup zazlieval spišskému prepoštovi, že vykonáva jurisdikciu v Podolínci a Starej Ľubovni. Spor ukončil pápež Ján XXII. r. 1333. Rozhodol v prospech spišského prepošta, čím sa hranica ostrihomskej diecézy i na tejto časti Slovenska definitívne ustálila.
Ľudovít Veľký
Šťastnejšie boli cirkevné pomery za vlády Ľudovíta Veľkého (1342 – 82). Vláda Anjouovcov priniesla Slovensku nemalý hospodársky a kultúrny rozmach, ktorý na cirkevnom poli sa javil najmä za Ľudovíta Veľkého. Významnejšie cirkevné miesta obsadzujú domáci ľudia, potešiteľne sa rozmáha rehoľný život. S blahobytom vzniká čulý cirkevno – stavebný ruch (farské kostoly v Bratislave, Trnave, Bardejove, Levoči, Prešove, Košiciach). V Spiši chcel zriadiť Ľudovít biskupstvo (r. 1348), o čo sa usilovali už i poslední Arpádovci. No jeho pokus sa stroskotal na odpore ostrihomského arcibiskupa. (Viac o Ľudovítovi Veľkom z Anjou tu: wikipedia.org).
Žigmund
Po Ľudovítovej smrti nastali v Uhorsku znovu spory o trón, pretože na korunu robili nároky i neapolskí Anjouovci, i Žigmund, manžel dcéry Ľudovíta Veľkého, Márie. To znovu rozdvojilo Slovensko na dva tábory. Kráľom sa stal Žigmund. Slovensko dosiaľ za veľkej západnej schizmy bolo na strane legitímneho pápeža. Žigmund, kdeže spočiatku sa klonil k proti pápežovi Benediktovi XIII., odtrhol na čas i Slovensko od legitímneho pápeža Bonifáca IX. Keďže vysoký uhorský klérus sa tomu protivil a klonil sa k Ladislavovi Neapolskému, Žigmund odohnal nepríjemných mu biskupov a na ich miesto dosadil cudzincov. (O Žigmundovi viac tu: wikipedia.org).
Tak sa dostal za nitrianskeho biskupa Čech Hynko, za jágerského Poliak Ctibor. Na ostrihomské arcibiskupstvo svojvoľne dosadil Nemca Hohenloheho. Neskôr uznal Žigmund legitímneho pápeža Inocenta VII. Keď však Inocent nechcel schváliť jeho svojvoľné zasahovanie pri obsadzovaní biskupstiev, znovu sa priklonil k proti pápežovi (Ján XXIII). Žigmund potreboval na rozličné podujatia veľa peňazí. Zaopatril si ich tak, že dával, čo len mohol, do zálohu. Tak sa dostala stolica Bratislavská, Nitrianska a Trenčianska do zálohu Joštovi Moravskému a 13 spišských miest poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovi. Založené kraje ostali síce i naďalej v jurisdikcii ostrihomského arcibiskupa a spišského prepošta, ale jednako to zavinilo v cirkevnom živote veľa neporiadku a právnej neistoty. O cirkevné miesto na týchto územiach sa domáhali kandidáti domáci i cudzí. Laxným pokračovaním Žigmundovým neraz sa stalo, že na jedno miesto súčasne dosadili dvoch i troch ľudí. Husitizmus Ťažké pohromy doliehali na Slovensko na poli hospodárskom i cirkevnom, keď Žigmund – ako nemecký kráľ – chcel poraziť českých husitov.
Husiti, aby sa pomstili Žigmundovi, niekoľko ráz vtrhli na Slovensko, pálili a plienili kostoly a kláštory. Slovenský ľud v náboženskom ohľade bol dosť pevný, takže husitský blud nemohol sa na Slovensku zakoreniť. (Je potrebné rozlíšiť osobu Jána Husa od husitských vojen. K tejto téme doporučujeme publikáciu: M. Jan Hus – antiklerikál a katolický mučedník. http://vkpatriarhat.org/cz/?p=34361 – pozn. red.).
Ján Jiskra
Po Albertovi (1437-39) za vlády Vladislavovej (1439 – 1444) a neskoršie Ladislava Pohrobka skoro neobmedzeným pánom Slovenska bol Ján Jiskra z Brandýsa. Či už z presvedčenia alebo z vypočítavosti – nakoľko bol v službách Ladislava Pohrobka – nesprával sa proti katolíckej Cirkvi nepriateľsky. Ani jeho českí žoldnieri, medzi ktorými bolo iste veľa husitských bojovníkov, neopovážili sa vplývať na náboženské presvedčenie Slovákov. Jiskra odoprel zúčastniť sa so svojim vojskom vo vojne proti Turkom, čím tiež prispel ku katastrofe kresťanského vojska pri Varne r. 1444. Pravda, jeho neúčasť vzhľadom na vtedajšie nepokoje na Slovensku je pochopiteľná. (O Jiskrovi viac tu: wikipedia.org).
Kráľ Matej
Kráľ Matej (1460-1490) skoncoval vládu jednotlivých veľmožov a Slovensko, ktoré v Jiskrovej moci bolo skoro nezávislé od Uhorska, znovu spojil s ostatnou krajinou. Jiskru prijal do svojich služieb, pozostatky zhavranelého Jiskrovho vojska – bratríkov – rozprášil a husitské vojská, ktoré pod vedením českého bojovníka Švehlu r. 1467 vtrhli na západné Slovensko, tiež porazil. Matejov postoj k vysokému kléru spočiatku bol dosť priaznivý. Keď však kráľ začal zanedbávať Uhorsko a obracal pozornosť na západ, vzniklo proti nemu sprisahanie, v ktorom hlavný podiel mal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz (de Zredna, rodom Chorvát). Kráľ potlačil povstanie a potom už nedôveroval biskupom. Zaobchádzal s nimi ako so svojimi otrokmi, cirkevný majetok pokladal za štátny. Vážne sa zaoberal myšlienkou zrušiť nitrianske biskupstvo. K svätej Stolici bol chladný, ba až nepriateľský. Biskupstvá obsadzoval svojvoľne cudzincami. Za ostrihomského arcibiskupa vymenoval bratranca svojej manželky Beatrice, 7 – ročného Hypolita Este. Na šťastie také správanie sa panovníka nemalo veľký vplyv na slovenský národ, ktorý aj naďalej zachoval svoju vernosť Cirkvi. (O Matejovi I. Korvínovi viac tu: wikipedia.org).
Za vlády Vladislava II. (1490 – 1516) a Ľudovíta II. (1516 – 1526) naštrbený pomer medzi Uhorskom a Svätou stolicou sa znovu zlepšil. No doplatilo na to nitrianske biskupstvo, ktoré muselo teraz dôchodky zo svojich majetkov postúpiť pápežskému legátovi Petrovi Isvaliesovi. Porážkou Uhrov pri Moháči (1526) sa začala nová perióda v cirkevných dejinách Slovenska. Obsadzovanie cirkevných úradov Pri obsadzovaní vyšších cirkevných úradov na Slovensku postup nebol všade a vždy jednaký. Panovníci prezentovali Svätej stolici biskupov a opátov a ona ich potvrdila. Miestami pridržiavali sa prísne kánonickej voľby. (Spišská kapitula prisvojovala si voľnu prepošta; potvrdenie patrilo ostrihomskému arcibiskupovi). Od Klementa V. často sa vyskytujú i na Slovensku pápežské rezervácie, ktoré v riadnych okolnostiach boli by blahodarne vplývali na cirkevné pomery Slovenska. Boli by totiž znemožnili svojvoľný zásah panovníkov pri obsadzovaní prelatúr. No pre nešťastnú západnú schizmu pápežské rezervácie vniesli do slovenských cirkevných pomerov ešte väčšie neporiadky. Každý pápež vymenoval svojho prívrženca na uprázdnené miesto a znovu úplne záviselo od panovníka, ktorého z pretendentov pripustil. Žigmund aj Matej znovu svojvoľne obsadzovali biskupstvá, a to najviac cudzincami. Pápež Bonifác IX., aby ukázal svoju priazeň uhorskému kléru, vymenoval r. 1395 ostrihomského arcibiskupa za prímasa uhorskej krajiny a za rodeného pápežského legáta.
To sprvoti patrilo len osobe vtedajšieho ostrihomského arcibiskupa Jána Kanižayho, ale koncom XV. storočia túto hodnosť navždy spojili s ostrihomským arcibiskupstvom. Právo vymenovať kanonikov prisvojil si panovník, ale často ho dával biskupovi alebo prepoštovi, keď to boli jeho ľudia. Uhorskí panovníci, najmä Ľudovít Veľký a Matej, usilovali sa o to, aby cirkevní hodnostári boli ľudia učení. Mali sa vzdelávať na zahraničných univerzitách. No nezriedka sa dostali na vynikajúce miesta i jednoduchí mnísi, častejšie nesúci chránenci panovníkov. V 15. storočí cirkevní hodnostári, ba i lepšie dotovaní farári všeobecne zvykli dávať sa zastupovať vikármi.
Mravný život kňazstva
Mravný život kňazstva na Slovensku, i keď neuspokojoval v tejto perióde, predsa bol lepší ako v iných krajinách Európy. Budinská synoda r. 1279 obsahuje ešte niekoľko nariadení proti ženatým kňazom (clerici uxorati), ale spišská synoda z r. 1460, ostrihomská z r. 1493 a nitrianska z r. 1494 už nespomína ženatých kňazov. Len proti kňazskému konkubinátu robia všelijaké opatrenia. Synody prísne naložili kňazom nosiť tonzúru a zakázali im prepychovo sa šatiť. Aby sa mohli lepšie starať o mravnú úroveň kňazstva, zriadili akési cechové združenia – kňazské spolky (fraternitas) – ktoré tým, že chránili hmotné záujmy svojich členov, bedlili aj nad ich privátnym životom, povzbudzovali riadne plniť úradné povinnosti a poskytovali členom potrebné znalosti. Kňazstvo sa vzdelávalo zvyčajne na cudzozemských školách – v Prahe a Krakove. Vyšší klérus v Bologni a v Paríži. Ľudovít Veľký založil r. 1367 univerzitu v Päťkostolí, Žigmund r. 1410 v Budíne, Matej r. 1465 univerzitu v Bratislave (Academia Istropolitana), ktoré – i keď jestvovali krátko – predsa odchovali veľa domáceho kňazstva. Často zvolávané synody tejto periódy prajne vplývali na mravný a kultúrny život kléru. Predmetom skoro všetkých synod sú napomínania biskupov, aby kňazstvo svedomite plnilo svoje úradné povinnosti, žilo vrúcnym náboženským životom a svojich veriacich vlastným príkladom a spasiteľnými pokynmi viedlo k mravnému životu. Ostrihomská synoda z r. 1382 zakázala kňazom nosiť zbraň, dlhé vlasy a bradu. Nedovolia hazardné hry, návštevu hostincov a divadelných hier. Ostré opatrenia boli proti kňazom – alkoholikom. Alkoholika, keď sa po napomenutí nepolepšil, degradovali. Neposlušných kňazov trestali žalárom, ktorý v ťažkom prípade mohol byť aj doživotný.
Rehoľníctvo
Rehoľníctvo sa dostatočne rozšírilo na Slovensku už v predošlej perióde. Sotva bolo rehole, ktorá by nebola zastúpená na Slovensku. V neskorom stredoveku sa ďalej rozvíjali, viac hmotne ako mravne. V mravnom ohľade vykazujú slovenské rehole to isté vlnenie, ktoré badať u rehoľníkov v neskorom stredoveku vôbec. Benediktínov zreformovali r. 1332 a následky sa blahodarne javili i na Slovensku. R. 1510 vzniklo medzi uhorskými benediktínmi znovu reformné hnutie, ktoré malo odstrániť chyby, javiace sa špeciálne u tunajších benediktínov. No nenašlo väčšej ozveny ani u samých rehoľníkov, ani u vysokého kléru. Nové benediktínske kláštory vznikli v tejto perióde v Strážkach pri Spišskej Belej (1371) a v Štole (1314). Cisterciánskych a premonštrátskych kláštorov teraz nepribudlo, ba aj v jestvujúcich kláštoroch sa javil, najmä v XV. storočí, úpadok v počte rehoľníkov aj v ich význame. Augustiniáni sa osadili v Bardejove (1380), v Hrabkove (1334), v Spišskom Podhradí (1400) a ich terajší kláštor v Novom Meste nad Váhom rozšíril vojvodca Ctibor r. 1310. Dominikáni sa osadili v Košiciach (okolo 1300), v Trnave (1305) a v Banskej Štiavnici (v rábskom kláštore dominikánov žil blahoslavený Móric Csáky, z rodiny Csákovcov, † 1336); minoriti v Levoči (1308); františkáni v Hlohovci (1465) a v Skalici (1467); karmelitáni v Prešove (koncom 15. storočia) Pavlíni Ako nová rehoľa v tejto perióde vystupujú Paulíni. Založil ju ostrihomský kanonik Euzébius po tatárskom plene v Zadunajsku. Spočiatku boli len diecéznou rehoľou ostrihomského arcibiskupstva. R. 1308 na prihováranie pápežského legáta v Uhorsku, Gentilisa, Klement V. ich potvrdil a dal im rehoľné pravidlá sv. Augustína. R. 1327 stali sa Pavlíni exemptnou rehoľou. Boli špeciálne uhorskou rehoľou. O ich rozšírenia sa pričinil Ľudovít Veľký, ktorý si ich veľmi obľúbil. Dostali sa i do Poľska (Čenstochová). Na Slovensku z tej periódy pochádzajú pavlínske kláštory v Lefantovciach (1369), v Mariatáli (1377), v Beckove (1430) a v Trebišove (1500).
Rusíni
Keď obyvateľstvo východného Slovenska po tatárskom pustošení zredlo, začali sa sťahovať do severných krajov Šariša, Spiša, Zemplína a Užskej stolice Rusíni. (Ale i dovtedy bolo v týchto krajoch rusínske obyvateľstvo). Čím neskoršie prichádzali kolonisti, tým biednejšie kraje sa im dostali. Rusíni sa utiahli na hornaté pohraničné pásmo východného Slovenska. Keď sa sem dostali, boli schizmatici a voči katolíkom Slovákom správali sa veľmi nedôverčivo. Kráľ Karol Róbert sa prvý pokúsil zjednotiť ich s katolíckou Cirkvou, ale bezvýsledne. Žigmund r. 1428 uviedol zákon, podľa ktorého schizmatik sa nemohol stať šľachticom alebo nositeľom významnejšej štátnej služby. To trochu pohlo úniou, ale celkom zjednotili sa Rusíni s katolíckou Cirkvou len po florentskom sneme, keď v susednej Haliči bolo silné unioistické hnutie. Zjednotili sa – aspoň na čas – aj na Slovensku žijúci Rusíni. R. 1397 založil Teodor Korjatovič, litovské knieža, mukačevský kláštor. Predstavený kláštora bol súčasne biskupom Rusínov.
Mravný život Slovákov
Nábožensko – mravný život Slovákov v tejto perióde nebol síce celkom uspokojivý, ale v porovnaní so susednými národmi bol lepší. V búrlivých časoch začiatkom XIV. storočia ľud zosurovel, ale už za Ľudovíta Veľkého javil sa značný obrat k lepšiemu. Duchovní, združení v kňazských spolkoch, stáli na výške svojho povolania, a to prajne vplývalo na nábožensko – mravný život pospolitého ľudu. Kňazi riadne poučovali ľud v kostoloch a školách. Spišské prepošstvo už r. 1437 malo svojho školského inšpektora. Podobne mohlo byť aj inde na Slovensku. Na ustálenosť Slovákov v náboženských veciach v XV. storočí dostatočne ukazuje aj to, že husitizmus sa nemohol medzi nimi zakoreniť. Ujal sa medzi Maďarmi v Sedmohradsku a Zadunajsku, ale nie na Slovensku, hoci so Slovákmi bola by ho spájala okrem náboženského a sociálneho programu aj jazyková príbuznosť. To dosvedčuje, že náboženský život medzi Slovákmi bol dokonalejší ako medzi Maďarmi. Aj sociálne pomery boli iste lepšie. Kde boli riadne cirkevné pomery, kde ľud nevidel krikľavé príklady sociálnej biedy, tam sa husitizmus márne usiloval zakotviť. I cirkevné stavby, ktoré v tejto perióde vznikli, sú skvelým svedectvom náboženského zmýšľania Slovákov. Postavila ich totiž obetovať ľudu, hoci zúrili turecké vojny. Humanizmus a renesancia sa dostali na Slovensko za Mateja Korvína. Na kráľovskom dvore v Budíne a u ostrihomského arcibiskupa sa schádzali talianski učenci a umelci, aby i tu vytvorili ohnisko novej kultúry. Nové myšlienkové prúdy vplývali najmä na slovenskú šľachtu, ktorá práve pre svoj styk s humanistickou vzdelanosťou sa stávala prístupnejšou pre také chápanie kresťanstva, aké prinášala neskoršia reformácia. Svetácky duch preniesol sa postupe aj na duchovenstvo. Vidno to najviac pri ostrihomskom arcibiskupovi Tomášovi Bakóczovi, človekovi lakomom a ctibažnom (chcel byť po smrti Júlia II. pápežom).
Cyrilo-metodská tradícia a slovenskosť
Je pozoruhodné, že aj po roku 1400 stále žila na Slovensku cyrilo- metodská tradícia. Keď roku 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégia... spomína, že veľký počet „Ruthenov a Valachov, bývajúcich v susedstve, navštevuje kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde ako pravoslávni vstupujú so katolíckej Cirkvi.“ Zdá sa, že neprijímali pritom latinský obrad, ale že ich ponechávali vo východnom obrade. (Monumenta Vaticana Hungariae, t. II. s. 415).
Zápal za slovenčinu v knihe Větín o slovenčine z roku 1848, opísal takto situáciu v danom období M. M. Hodža: „Slovenčina... bola púvodčituo nárečia podunajskej slaviančiny, so staroslovenčinou súrodnuo... bárs i behom viacej storočí a zvlášťe vtisnutím sä Maďarov umálenou... Ako staroslovenčina zo života vymizla, zostala vo svätých knihách deržebnou slovenskou nábožnosťou zachovaná. Tak rodná jej sestra, slovenčina táto naša, pri všetkých premenách... vo svojej podstate zostáva v podivnom prirozenstve slovenského človeka do dneška zavarovaná. Niet pochyby, že keby sa staroslovienčina cyrilská v bohoslužbe u rímskokatolíckych Slovákov tak ako v Dalmácii bola na miesto latinčiny udržala, Slováci by sa jej boli snáď navždy ujali. Lebo Slovák svoju svätizeň... nezapredá. Mám za to, že staroslovenčina v našej vlasti jak cirkevne, tak i občiansky až do Kolomana... bola reč diplomatická. Potom, keď ju kráľ tento z úžitku krajinského vyobcoval, latinčinu na miesto jej uvedúc, ona predsa menej viacej zostávala cirkevnou bohoslužobnou rečou i u rímskych katolíkov až do Karola Róberta a Ľudovika I. Isté historické data na to, pravda, nemáme. Ale dá sa to z niektorých zbytkov a zostatkov na Slovensku šläkovať...“ (s. 46)
Turecké nebezpečenstvo
Po smrti vynikajúceho kráľa Mateja Korvína dostali sa na uhorský trón poľskí králi (Vladislav Jagello a Ľudovít II.), ktorí o uhorské kráľovstvo veľmi nedbali, takže uhorská šľachta strhla na seba všetku moc, ale o záujmy krajiny sa nestarala. Rozháraných pomerov v krajine využili Turci, proti ktorým museli bojovať už Huňadovci. (O Jánovi Huňadyovi pozri tu: wikipedia.org ). Vtrhli do Uhorska a porazili r. 1526 uhorské vojsko pri Moháči. V tejto bitke zahynul aj kráľ' Ľudovít II. a veľká čiastka uhorskej šľachty a duchovenstva. (O Ľudovítovi II. viac tu: wikipedia.org).
Po tejto katastrofe nasledovala v Uhorsku doba dlhých a ťažkých utrpení pod panstvom Turkov, ktoré trvalo vyše 150 rokov. Na tejto katastrofe niesli vinu všetky stavy, šľachta i vysoký klérus, ako aj sedliacky ľud. Koncom stredoveku Uhorsko bolo rozhárané nielen politicky a hospodársky, ale aj nábožensky. Takto aj v Uhorsku bola pripravená pôda pre náboženskú revolúciu XVI. storočia, ktorá sa odohrala najmä na Slovensku, lebo ostatné krajiny Uhorska boli pod mocou a vplyvom Turkov.
Literatúra
Špirko, J. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok II. Turčiansky sv. Martin: Neografia, 1943, s. 56-62.
Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava: Lúč, 1994, s. 376 – 377.
Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách: Prehľadné dejiny katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny. Bratislava: Kníhtlačiareň Andrej, 1944, s. 134.
