Z dejín slovenského národa (VIII. diel)

Text pochádza z knihy od historika doc. ThDr. Jozefa Špirka († 1954)

Reformácia v Uhorsku. Protestantizmus na Slovensku.

Uhorsko pred bitkou pri Moháči

Nemecké reformné hnutie prenikalo i do uhorského štátu, kde pre zvláštne vnútorné pomery malo iný priebeh ako inde v Európe. V Sedmohradsku a na Slovensku boli nemecké osady; bolo teda prirodzené, že i tunajší Nemci živo reagovali na náboženský pohyb v Nemecku. Keďže kráľovský dvor v Budíne bol s nemeckým cisárskym dvorom nielen v diplomatickom styku, ale aj v rodinnom (kráľovná Mária, manželka Ľudovíta II., bola sestra Karola V. a Ferdinanda I.), nemecké hnutie dostalo sa aj na budínsky dvor. I keď kráľovná Mária ostala katolíčkou, je isté, že jej dvorný kazateľ Ján Cordatus z Hraníc na Morave a jej spovedník Ján Henkel z Levoče boli prívržencami Lutherových náuk. Ale ani to nemohlo zaistiť v Uhorsku – aspoň pred pohromou pri Moháči – záujem širších vrstiev o novotu, lebo luteranizmus vystupoval všade v znamení nenávisti proti pápežovi a odboja proti Rímu. Uhorsko však, ktoré v minulosti požívalo toľko dobrodení Svätej stolice, nemalo príčiny dať sa strhnúť k útoku proti Rímu, a nebyť nešťastnej bitky pri Moháči, po ktorej sa Uhorsko dostalo do celkom nového položenia, iste by sa tu nebol protestantizmus značnejšie rozšíril. Hoci cirkevných neporiadkov, pre ktoré sa protestantizmus ľahko šíril, bolo dosť aj v Uhorsku, predsa neboli hlavnou príčinou, že sa v Uhorsku ujal.

Z tradičnej vernosti Uhrov k Sv. stolici a katolíckemu náboženstvu vyplývajú zákony z r. 1523 a 1525, ktoré čo najprísnejšie zakázali náboženské novoty v Uhorsku... Tieto prísne zákony však neznamenali, že v Uhorsku sa už zachytil luteranizmus v širokých vrstvách, ale mali skôr preventívny ráz  a chceli dokumentovať vernosť Uhrov k Sv. stolici. Nevieme ani o jednom prípade z pred moháčskej éry, že by boli voľakoho spálili pre otvorený luteranizmus.

Porážka pri Moháči

Vnútornými rozbrojmi oslabené Uhorsko zažilo r. 1526 katastrofálnu porážku pri Moháči, ktorou sa začali časy rozkladu veľkého Uhorska, a tým aj rozklad náboženskej jednoty. Na bojisku padol kráľ Ľudovít II., ochranca katolíckej viery, a šesť biskupov, medzi nimi aj ostrihomský arcibiskup Ladislav Szalkai. Biskupstvá ostali zväčša neobsadené a v cirkevnej správe nastali zmätky. Keďže kráľ bol bezdetný, v Uhorsku vznikli veľké spory o trón práve vtedy, keď náboženské novoty čakali na politické nepokoje, aby sa mohli ľahšie zahniezdiť. Uhorské kráľovstvo sa rozdelilo na tri časti: južná sa dostala do moci tureckej; východné Slovensko s Podkarpatskou Rusou a Sedmohradskom držal v moci Ján Zápoľský, spišský župan a vojvoda sedmohradský; stredné a západné Slovensko mal Ferdinand, brat kráľovnej – vdovy Márie.

V tureckej časti vítali Lutherove náboženské novoty, lebo znamenali oslabovanie vplyvu katolíckeho nápadníka uhorského trónu, Ferdinanda. Ešte ľahší prístup mal luteranizmus na Slovensko, respektíve do Sedmohradska. I keď totiž Ferdinand a Zápoľský boli a chceli ostať katolíkmi, nemohli dosť rozhodne vystupovať proti novotárom z obavy, aby ich šľachta neopustila a nepristúpila k protivníkovi. Protestantizmus však ani vtedy nemohol vystúpiť v Uhorsku ako masové hnutie, ale šíril sa od osoby k osobe. Ferdinand zaplavil Slovensko nemeckým vojskom, ktorého kapitáni boli prívržencami luteranizmu a vo svojom okruhu podporovali novotu.

Uhorsko bez biskupov

Biskupi nemohli novotám náležite čeliť, lebo ich nebolo, a kde aj ostali, museli spravovať i susedné diecézy, čo pravda, nezvládli. Nitriansky biskup Štefan Podmanický síce ostal i po moháčskej pohrome (korunoval i Zápoľského, i Ferdinanda za kráľa), ale keď r. 1528 zomrel, ostalo nitrianske biskupstvo prázdne až do r. 1557. Jeho majetky zhabali Ferdinandovi kapitáni. Podobne zas Zápoľského ľudia sa zmocnili majetkov jágerského biskupa a viacerých biskupstiev uhorských. Na uprázdnené biskupstvá síce i Ferdinand, i Zápoľský vymenovali svojich prívržencov, no boli to len politickí exponenti a ako takí, obyčajne z cirkevného ohľadu nehodní (František Thurzo v Nitre, vo Spiši prepošt Ján Horváth). Preto ich Sv. stolica ani nepotvrdila. Po Szalkaim stal sa ostrihomským arcibiskupom Pavol Vardai († 1527 – 49), človek starý, ktorý už nemal tých biskupských vlastností, aké vyžadovala vážnosť čias. Jágerské biskupstvo po odchode biskupa Vardaiho do Ostrihomu ostalo až do r. 1540 neobsadené. Celé Uhorsko 10 rokov po bitke pri Moháči malo len troch vysvätených biskupov. Kde bol súci biskup, tam sa protestantizmus do r. 1560 nemohol silnejšie ujať. A to je hlavná príčina, prečo sa luteranizmus i pri všetkých tradíciách v Uhorsku silne ujal. Protestantizmus totiž mal najľahšiu pôdu tam, kde alebo nebolo arcipastiera, alebo bol nesúci.

Nesúcosť nižšieho kléru

Keďže v týchto kritických časoch nebolo súcich biskupov, nebolo ani za katolícku vec oduševnených kňazov. Hádam nikdy predtým a potom nestál uhorský klérus na takom nízkom stupni ako práve vtedy, keď mal najviac čeliť nebezpečným novotám. Na nešťastie nemal sa ani kde vychovávať. Uhorské vysoké školy, ktoré vznikli ešte v predošlej perióde, už zanikli (Academia Istropolitana zanikla r. 1490). Uhorské kňazstvo sa vychovávalo zvyčajne na univerzite Viedenskej, Pražskej a Krakovskej, ktoré už ovplyvňoval protestantizmus, alebo boli bezfarebné. Odtiaľ prichádzalo kňazstvo nasiaknuté už novotami. Iní zas, ktorí študovali na talianskych školách (Padua), nepriniesli si odtiaľ dostatočnú pohotovosť proti novotám. Profesori na týchto školách totiž necítili a preto ani úplne nepoznali nebezpečenstvo novôt. Okrem toho kňazstva bolo veľmi málo, keďže v pohnutých časoch z obavy pred Turkami neverne zanechalo svojich veriacich. Kánonické vizitácie z rokov 1560 – tich podávajú o tom smutný obraz. Väčšina fár nebola už dávnejšie obsadená. Najmä na západnom Slovensku. Duchovní sa totiž odtiaľ odsťahovali do bezpečnejších krajov. Podobne bolo aj na východnom Slovensku a v ostatných Turkami obsadených krajoch Uhorska. Aj tí, ktorí ostali na svojich miestach, boli nedisciplinovaní. Ostrihomský arcibiskup Vardai zvolal r. 1530 a 1535 synody, aby dal kňazstvu potrebné pokyny proti bludu. Ale kňazstvo, a to práve to, ktoré by bolo najviac potrebovalo poučenia, neprišlo. Ľud, pravda, nechcel ostať bez kňaza, preto ani nepozeral, ako zmýšľa jeho duchovný. Kremnica r. 1533 až od Viedenského biskupa žiadala farára. Keď niektorý farár prejavoval náklonnosť k novotám, cirkevná vrchnosť nebola dosť energická odstrániť ho, lebo nemala poruke lepších ľudí, ktorými by ho bola nahradila, alebo bola voči nemu už bezmocná, lebo sa ho ujal zemepán. Fary totiž zväčša patrili zemepánom alebo mestám. Viacerí farári neboli vôbec vysvätenými kňazmi. Kánonické vizitácie z týchto rokov spomínajú mnohých kňazov, ktorí nevedeli dokázať svoju ordináciu. Kláštory rad - radom zanikali. Buď sa ich zmocnili Turci, buď zemepáni a mestá zhabali rehoľné majetky a rehoľníkov vypudili. Poniektoré kláštory v neistých časoch, podobne ako v Nemecku, sa rozšírili, alebo ich bolo treba rozpustiť, lebo sa klonili k novotám (kartuziáni vo Spiši).

Nevernosť šľachty

Uhorská šľachta obviňovala čiastočne Rím z katastrofy pri Moháči a klonila sa vždy viac k novotám, od ktorých očakávala hmotný zisk (zhabanie cirkevných majetkov) a rozšírenie svojej moci nad poddanými. Šľachtické rody, keď sa pridali k novej viere, podľa zásady, že zemepán má právo rozhodovať aj o viere svojich poddaných, podporovali rozširovanie novej viery i v odľahlých dedinách. Na Slovensku takýmito protektormi reformácie boli Peter a Mikuláš Kostka, zemania českého pôvodu, ktorí stáli v službách kráľa Jána Zápoľského. V ich rukách boli početné hrady v Trenčianskej stolici, v Turci, v Orave, v Liptove a v stolici Zvolenskej. V Turci sa ujala protestantizmu rodina Révayovcov, z ktorých František – človek u Ferdinanda I. veľmi vplyvný a obľúbený – písal si so samým Martinom Lutherom. Táto rodina sa zmocnila na čas aj majetkov premonštrátského prepošta v Turci. V Bratislavskej a Nitrianskej stolici a vo Spiši s úspechom šíril novotu Alexius Thurzo, v Zemplíne Peter Perényi, vo Zvolenskej stolici a v Liptove rodina Baláššovcov. František Nyári prijal na svoje majetky okolo Holíča a Šaštína z Moravy vypudených novokrstencov (1547) – habánov (pôvodom Nemcov), ktorí sa neskoršie rozšírili na Považí. Podobne sa zachovala k starej viere vysoká šľachta i v ostatnom Uhorsku. Len niektoré rodiny vytrvali neochvejne pri katolíckej viere. (Pethe Hettes, Pálffovci, Zichovci).

Banské mestá

S náboženskými novotami oboznámili sa v Uhorsku najprv banské mestá na Slovensku a v Sedmohradksu, a to ich nemecké obyvateľstvo. Okrem Ferdinandových vojakov prinášali sem novoty nemeckí úradníci bohatej rodiny Fuggerovcov (sami Fuggerovci boli verní katolíci), ktorej patrili sčiastky slovenské bane. Banské mestá – Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica, Pukanec, Nová Baňa, Ľubietová – mali časté styky s mestami a rodinami v Nemecku. To uľahčilo cestu luteranizmu na Slovensku.

Matej Biró z Devy

Po moháčskej pohrome veľa študentov študovalo v Nemecku, najmä vo Wittenbergu, kde nasiakli novotami, a keď prišli domov, stali sa ich oduševnenými propagátormi. Taký bol košický kazateľ Matej Biró z Devy (kňaz; nazvali ho uhorským Lutherom), Ján Tröpper, od r. 1535 farár v Banskej Štiavnici, a Leonard Stöckel, rektor v Bardejove. V Nemecku ich vyučili, aby sa usilovali doma získať pre reformáciu najprv zemepánov a mestské magistráty a ich pomocou ďalšie obyvateľstvo. Získali si aj Alexia Thurzu, čím sa luteranizmus dostal do okolia Bratislavy a Nitry. Ba, keďže Thurzo sa stal r. 1527 palatínom, mali novoty zaistenú pôdu v celom Ferdinandovom Uhorsku. Na popud Jána Henkela, bývalého farára v Levoči a v Košiciach, šíril sa luteranizmus tajne už od roku 1526 v Košiciach a Prešove. R. 1530 sa opovážil kazateľ Matej Biró už aj verejne hlásať v Košiciach protestantizmus. R. 1534 sa pridalo k nemu aj mesto Bardejov.

Protestantizmus na Spiši

Vo Spiši, kde obyvateľstvo bolo zväčša nemecké, neujal sa protestantizmus hneď. Príčinou toho bolo, že Spiš mal politicky i nábožensky autonómne postavenie, a obávajúc sa o svoje privilégia, bránil sa proti akémukoľvek cudziemu vplyvu. Kňazstvo bolo, vďaka fraternite, dobré a dlho sa protivilo novotám. Prepošt Ján Horváth z Lomnice (1511 – 44), i keď neskoršie aj sám prestúpil na protestantizmus, spočiatku vydal proti luteranizmu veľmi ostré nariadenia. Novoty vyskytovali sa len ojedinele, a to v kázňach spišsko belianského farára Vavrinca Serpilia (dôverný priateľ Melanchtonov), Juraja Leutschera, farára z Kežmarku, človeka nehodného a záhadného, a v účinkovaní Jána Kletzka, učiteľa v Levoči. Nešťastné pôsobenie prepošta Horvátha zavinilo, že v rokoch 1540 – tich celá kňazská fraternita vo Spiši prešla k protestantizmu a strhla zo sebou i ľud. V Sedmohradsku ujalo sa nové učenie pričinením Jána Hontera a m. Pemfflingera najprv medzi Sasmi v Brašove a Sibini.

Spôsoby novotárov

Luteranizmus vystupoval v Uhorsku veľmi opatrne a neprízvukoval natoľko vierouku, ako skôr disciplinárnu odchylnosť. Nevystúpil ako nová náboženská spoločnosť, ale v rámci starej Cirkvi hlásal očistenie kresťanstva a evanjelium bez „ľudského dodatku“. Novotári si ponechali cirkevné obrady, omšové rúcho, nekvasený chlieb pri omši, pôsty, ušnú spoveď, takže ľud vlastne nezbadal, že prešiel na inú vieru. Neposlušnosť duchovných oproti cirkevnej vrchnosti nemohla ľud veľmi zaraziť, lebo v pohnutých časoch, aké prežívala v 16. Storočí celá Európa, bolo to všade bežné. A keby to bol ľud aj zbadal a nesúhlasil s tým, nemal poruke ráznejšie prostriedky, ktorými by bol prejavil svoj nesúhlas. Kostoly patrili zemepánom a mestským magistrátom. Tak musel prijať novoty, keď nechcel ostať bez kňaza, kostola a cintorína.

Príčiny odpadu k novotám

Najzjavnejšie sa ukázali novoty v prijímaní pod oboma spôsobmi a priestupkoch proti kňazskému celibátu. Ľud sa však dal ľahko presvedčiť, že prijímanie pod jedným alebo dvomi spôsobmi a kňazský celibát patria k cirkevnej disciplíne, ktorá podlieha zmenám podľa okolností a potrieb časových a miestnych. Sám Ferdinand I. veľmi sa usiloval o to, aby v Uhorsku, ako i v ostatných krajinách jeho mocnárstva, povolili kalich a zrušili celibát – aspoň pre tých kňazov, ktorí už boli ženatí. Mnoho kňazov posmelil kráľov postup, začali sa ženiť a podávať prijímanie pod oboma spôsobmi a ani nevyčkali cirkevné rozhodnutie. Robili to i takí, ktorí vôbec nezamýšľali sa pripojiť k novotárom a stať sa Cirkvi nevernými. Z toho však, že sa kňazi ženili a podávali prijímanie pod oboma spôsobmi, nedalo sa ešte usudzovať, že odpadli od katolíckej Cirkvi a stali sa luteránmi. Podľa kánonických vizitácii z r. 1559 a 1560 na Slovensku len štvrtina kňazstva odpadla verejne k novotám. Ostatní sa pridržali katolíckej Cirkvi, i keď prevažná väčšina z nich žila vo verejnom manželstve. Vizitátori pri mnohých ženatých kňazoch vydali najlepšie svedectvo o ich katolíckom zmýšľaní. Ženba kňazov za panovania Ferdinanda I. bola bežným zjavom, ba azda želateľným, a neprekážala zastávať kňazský úrad. Keď pápež na Ferdinandovu žiadosť povolil kalich, ženbu kňazov však nie, mnohí zo ženatých kňazov radšej prešli ku protestantizmu, ako by boli zanechali manželku a deti. A ľud ľahko mohli strhnúť za sebou, lebo zo stránky dogmatickej i tak sa ešte nejavil rozdiel medzi starou a novou vierou.

(Špirko, J. Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Zväzok III., s. 195 – 200).