Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho o svätom Pavlovi
Čo je človek, aká vznešená je naša prirodzenosť a akej čnosti je schopný tento živý tvor, to vari najlepšie zo všetkých ukazuje Pavol.
Každý deň vystupoval vyššie, každý deň vstával horlivejší a keď sa ocitol zoči-voči nebezpečenstvám, bojoval vždy s novou odhodlanosťou.
Prezrádza to, keď hovorí: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou.“ (Fil 3,13) A keď sa mu zdá, že mu už hrozí smrť, vyzýva iných k veselej účasti na svojej radosti: „Radujte sa a blahoželajte mi!“ (Fil 2,18) A vystavený nebezpečenstvám, krivdám a potupám, opäť jasá a Korinťanom píše: „Mám záľubu v slabostiach, v potupe, v prenasledovaní.“ (2 Kor 12,10) Veď predsa povedal, že práve toto sú zbrane spravodlivosti, a vyhlásil, že z nich má najväčší úžitok (porov. 2 Kor 6,4-10).
A tak aj keď sa ocitol uprostred nepriateľských nástrah, s jasotom víťazil nad každým ich útokom. A keď ho všade bičovali, urážali a preklínali, on sa tým chválil, akoby žal triumfálne oslavy a hromadil bohaté trofeje, a vzdával Bohu vďaky: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo.“ (2 Kor 2,14) A tak sa pre zahanbenie a krivdy, ktoré znášal za horlivé kázanie, ponáhľal viac ako my pre lákavé pocty, vrúcnejšie si žiadal smrť ako my život, chudobu viac ako bohatstvo a oveľa viac túžil namáhať sa ako iní odpočívať po práci. Len jedného sa hrozil a bál: uraziť Boha. Inak vôbec ničoho. Teda ani po ničom inom netúžil viac, ako páčiť sa vždy Bohu.
Ale čo presahovalo všetko, radoval sa z Kristovej lásky. S ňou sa pokladal za najšťastnejšieho človeka, bez nej si nežiadal byť spoločníkom ani panstiev, ani kniežatstiev. Radšej chcel byť s touto láskou posledný, ba hoci aj trestanec, ako bez nej patriť medzi najvyšších a najváženejších.
Pre neho bolo najväčším a najstrašnejším utrpením odlúčiť sa od tejto lásky; to bolo preňho peklo, to bol jediný trest, to boli nekonečné a neznesiteľné muky.
A zasa požívať Kristovu lásku, to bol jeho život, jeho svet, jeho anjel, jeho prítomnosť, jeho budúcnosť, jeho kráľovstvo, jeho prisľúbenie a nespočetné dobrá. Okrem toho, čo súviselo s ňou, nič nepokladal ani za smutné, ani za veselé. Lebo z toho, čo tu máme, nič sa mu nezdalo ani tvrdé, ani príjemné.
A tak pohŕdal všetkým, čo vidíme, ako pohŕdame hnilou zelinou. Aj na tyranov a rozzúrené davy hľadel iba ako na nejaké komáre.
A smrť, mučenie a tisíce trápení pokladal iba za detskú hru, len nech mohol niečo znášať pre Krista.
Modlitba.
O milosrdný Ježišu, ktorý si Svojou milosťou sv. Pavlovi dal sily, že dobrý boj bojoval: prispej i mne ku pomoci, aby som svoje zlé náklonnosti, zvlášť pýchu a lásku ku svetu, zmužile premáhal, Tvoj kríž miloval a tak korunu slávy večnej dosiahol. Amen.
