Z Listu sv. biskupa Fulgencia Ruspenského
Kristus stále žije, aby sa za nás prihováral
Ponajprv si treba všimnúť, že na konci modlitby hovoríme: „Skrze Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána.“ Nikdy nehovoríme: „Skrze Ducha Svätého.“ A toto katolícka Cirkev nevyhlasuje bez dôvodu, ale pre tajomstvo, že „prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi sa stal človek Ježiš Kristus“ (porov. 1 Tim 2,5), „kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho“ (Hebr 7,17; porov. Ž 110,4), ktorý „vošiel raz navždy so svojou vlastnou krvou do svätyne nie rukou zhotovenej“ (porov. Hebr 9, 12.11), „ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba“ (porov. Hebr 9,24), kde je po pravici Boha (porov. Hebr 10,12) a prihovára sa za nás (porov. Rim 8,34).
Apoštol videl v ňom tento veľkňazský úrad, keď povedal: „Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno.“ (Hebr 13,15) Skrze neho teda prinášame obetu chvály a modlitby, lebo jeho smrťou sme boli zmierení, keď sme boli ešte nepriateľmi (porov. Rim 5,10). Iba skrze toho, ktorý sa pre nás láskavo stal obetným darom, môže nájsť náš obetný dar zaľúbenie v Božích očiach. Preto nás svätý Peter napomína: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva a prinášajte duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ (1 Pt 2,5) Teda z tohto dôvodu hovoríme Bohu Otcovi: „Skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“
A keď sa spomína kňaz, na čo iné sa tým upozorňuje ako na tajomstvo Pánovho vtelenia? Ním Boží Syn, „hoci má božskú prirodzenosť, zriekol sa seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,6.7). V nej sa uponížil, „stal sa poslušným až na smrť“ (Flp 2,8). Tak sa znížil, že bol „o niečo menší od anjelov“ (Hebr 2,7.9; porov. Ž 8,6), hoci bol v božstve rovný Otcovi. Veď Syn sa práve tým znížil, že ostával roveň Otcovi, a pritom sa láskavo stal podobný ľuďom. A sám sa znížil, keď sa zriekol seba samého a vzal si prirodzenosť sluhu. Potom sa Kristus zmenšil tým, že sa zriekol seba. Ale ničím iným sa nezriekol, iba tým, že si vzal prirodzenosť sluhu.
Kristus teda ostáva Bohom, Božím Jednorodeným, a prinášame mu obety tak ako Otcovi. Ale vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa kňazom, skrze ktorého môžeme prinášať živú, svätú a Bohu milú obetu. A my by sme ani nemohli prinášať obetu, keby sa Kristus nebol stal za nás obetným darom. Iba v ňom je sama naša ľudská prirodzenosť pravým spasiteľným obetným darom. Keď teda my vyhlasujeme, že svoje modlitby prinášame skrze nášho Pána – večného kňaza, vyznávame tým, že je v ňom naše pravé ľudské telo, ako to vraví Apoštol: „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy.“ (Hebr 5,1) Keď však hovoríme: „Tvojho Syna“ a dodávame: „ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého,“ spomíname aj tú jednotu, ktorá je prirodzená medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Tým vyhlasujeme, že ten istý Kristus, ktorý za nás vykonáva kňazský úrad, je v prirodzenosti jedno s Otcom a Duchom Svätým.
