Z Rečí svätého opáta Bernarda
„Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom.“ (Tít 3, 4; Tít 2, 11) Vďaka Bohu, že nás napĺňa toľkou útechou v tomto pozemskom putovaní, v tomto vyhnanstve, v tejto biede. Kým sa neprejavila jeho láska k ľuďom, bola skrytá aj dobrota, hoci jestvovala už predtým: lebo Pánovo milosrdenstvo je od večnosti. Ale ako sme mohli vedieť, že je taká veľká? Bola prisľúbená, lenže sme ju necítili, a preto v ňu mnohí ani neverili. Veď „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Pán skrze prorokov“ (Hebr 1, 1). Hovorí: „Ja prechovávam myšlienky pokoja, a nie súženia.“ (Jer 29, 11) A čo povedal človek, ktorý cítil súženie, ale pokoj nepoznal? Dokedy budete hovoriť: „Pokoj, pokoj, a pokoja niet?“ (Jer 6, 14[Vg.]) Preto „poslovia pokoja horko plakali“ (Iz 33, 7) a hovorili: „Pane, kto uverí, čo sme hlásali?“ (Iz 53, 1) Ale teraz by už ľudia mali veriť svojim očiam, lebo „veľmi vierohodné sú Božie svedectvá“ (Ž 93, 5). A aby nezostal skrytý ani zoslabnutému zraku, „na slnku si vybudoval stan“ (Ž 19, 6).
Hľa, pokoj už nie sľúbený, ale poslaný; nie odkladaný, ale darovaný; nie predpovedaný, ale uskutočnený. To Boh Otec poslal na zem akoby vrece plné milosrdenstva; vrece, vravím, ktoré sa má pri umučení roztrhnúť a vysype sa z neho naše výkupné, čo bolo v ňom skryté; hej, vrece, malé, ale plné. Veď „Chlapček nám je daný“ (Iz 9, 5), ale „v ňom prebýva celá plnosť Božstva“ (Kol 2, 9). Keď totiž prišla plnosť času, prišla aj plnosť Božstva (Gal 4, 4). Prišla v tele a takto sa dala poznať telesnému človeku, aby v jej ľudskom zjave mohol poznať jej dobrotu. Keď sa Boh zjavil v ľudskej prirodzenosti, jeho dobrota sa už nemohla ukryť. A ako mohol lepšie ukázať svoju dobrotu, než tým, že si vzal moje telo? Vravím: moje telo, nie Adamovo, totiž nie také, aké mal Adam pred hriechom.
Ako mohol lepšie prejaviť svoje milosrdenstvo, než tým, že vzal na seba biedu samu? Kde inde možno nájsť toľkú lásku, ako keď sa mocné Božie Slovo stalo pre nás slabým ako tráva (Iz 40, 6)? „Pane, čože je človek, že naň pamätáš“ (Ž 8, 5; Hebr 2, 6) a „obraciaš k nemu svoje srdce?“ (Jób 7, 17[Vg.]) Z toho môže človek vidieť, ako veľmi sa Boh oňho stará; z toho môže poznať, ako Boh o ňom zmýšľa a čo k nemu cíti. Človeče, nepýtaj sa, ako ty trpíš, ale ako trpel on. A z toho, čo pre teba urobil, poznávaj, akým veľkým ťa urobil, aby ti z jeho ľudskej prirodzenosti bola zjavná jeho dobrota. Čím menším sa stal ako človek, tým väčšmi zjavil svoju dobrotu. O koľko biednejším sa stal kvôli mne, o toľko mi má byť drahší. Apoštol hovorí: „Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom.“ (Tít 3, 4) Naozaj veľká a zjavná je Božia dobrota a láska k človeku! A najväčší dôkaz dobroty poskytol vtedy, keď ľudskú prirodzenosť spojil s prirodzenosťou božskou.
