Z traktátu sv. biskupa Ambróza O úteku zo sveta
Kde je srdce človeka, tam je aj jeho poklad (porov. Mt 6,21). Lebo Pán neodopiera dobré dary tým, čo ho prosia.
Teda Pán je dobrý, a k tým, čo ho očakávajú, je zvrchovane dobrý, preto prilipnime k nemu, buďme pri ňom celou svojou dušou, celým srdcom, celou silou (porov. Mk 12,30; Lk 10,27), aby sme boli v jeho svetle, videli jeho slávu (porov. Jn 1,14) a tešili sa z milosti nadzemskej blaženosti. K tomuto dobru teda pozdvihnime myseľ, v ňom buďme, v ňom žime (porov. Sk 17,28), k nemu prilipnime, lebo len ono presahuje každú myšlienku a každú úvahu a dáva trvalý pokoj a duševnú pohodu; pokoj, ktorý prevyšuje každú myšlienku a každú chápavosť (porov. Flp 4,7).
Toto dobro preniká všetko, všetci v ňom žijeme a od neho závisíme, ale ono nemá nič nad sebou, lebo je božské. Veď nik nie je dobrý, jedine Boh (porov. Mk 10,18). Preto čo je dobré, je božské, a čo je božské, je dobré. A preto sa hovorí: „Otváraš ruku a všetko sa sýti dobrotami.“ (porov. Ž 104,28). Lebo naozaj z Božej dobroty dostávame všetky dobrá a nie je v nich primiešané nijaké zlo.
Tieto dobrá sľubuje Písmo veriacim: „Dobrá zeme budete požívať.“ (Iz 1,19)
Zomreli sme s Kristom; nosíme na svojom tele Kristovu smrť, aby sa na nás ukázal aj Kristov život (porov. 2 Kor 4,10). Nežijeme už teda svoj život, ale žijeme život Kristov (porov. Gal 2,20), život nevinnosti, život čistoty, život prostoty a všetkých ostatných čností. S Kristom sme vstali z mŕtvych, v ňom žime, v ňom vystupujme hore, aby had nenašiel našu pätu na zemi a nemohol ju zraniť.
Utekajme odtiaľto. Duchom môžeš ujsť, aj keď ťa telo zadŕža. Môžeš byť tu a byť aj pri Pánovi (porov. Flp 1.23-24), ak sa k nemu vinie tvoja duša, ak ideš za ním svojimi myšlienkami, ak vo viere, ešte nie v nazeraní (porov. 2 Kor 5,7), kráčaš po jeho cestách, ak sa k nemu utiekaš; lebo on je útočište a sila (porov. Ž 46,2) a Dávid mu hovorí: „K tebe sa utiekam a nie som sklamaný.“ (porov. Ž 71,1)
Boh je teda útočište. Ale Boh je v nebi (porov. Ž 1115,3) a nad nebesiami, preto treba odtiaľto utekať ta, kde je pokoj, kde je odpočinok od práce, kde môžeme sláviť veľkú sobotu, ako hovorí Mojžiš: „Soboty krajiny budú vás živiť.“ (Lv 25,6) Lebo spočinúť v Bohu a vidieť jeho radosť je ako hostina plná lahody a pokoja.
Utekajme teda ako jelene za vodou z prameňa (porov. Ž 42,2). Po čom žíznil Dávid, po tom nech žízni aj naša duša. A kto je ten prameň? Počuj, čo hovorí: „Veď u teba je zdroj života.“ (Ž 36,10) Tomuto prameňu nech povie moja duša: „Kedyže už prídem k tebe a uzriem tvoju tvár?“ (porov. Ž 42,3) Teda Boh je ten prameň.
