Život sv. Jany z Arku (1412 - 1431)
Jana sa narodila r. 1412 vo francúzskej dedinke Domrémy ako dcéra roľníka Jakuba z Arku a Izabely. V trinástich rokoch mala v lete okolo poludnia prvé videnie. Videla nadzvyčajné svetlo a počula hlas, ktorý jej prikazoval oslobodiť rodný kraj. Zjavenia sa opakovali a tak poznala, že sa jej prihovára sv. archanjel Michael, patrón Francúzska s ďalšími svätými. Prikázali jej, aby šla hľadať nekorunovaného kráľa, oslobodila mesto Orléans od nepriateľského obliehania a doviedla kráľa Karola do mesta Remeš ku korunovácii.
V šestnástich rokoch sa zaviazala Bohu zachovať panenstvo, dokiaľ nesplní svoju úlohu. So svojím strýkom sa vybrala do mesta Vaucouleurs ku kráľovskému miestodržiteľovi. Keď mu vyjavila svoje poslanie, miestodržiteľ poradil strýkovi, aby jej dal poriadnu príučku a poslal ich preč. Jana ale prehovorila tak, že to celkom zmenilo jeho postoj: „Prišla som do tohto kráľovského mesta prosiť Róberta de Baudricourt , aby ma zaviedol ku kráľovi. On neberie vážne ani mňa, ani moje slová, ale ja sa musím dať na cestu ku kráľovi. Na svete nie je nikto, ani kráľ, ani knieža, ani nikto iný, kto by mohol navrátiť kráľovstvo Francúzsku. Kráľovstvo nemá žiadnu inú nádej, iba vo mne. Radšej by som priadla po boku svojej chudobnej matky, lebo tieto veci neprislúchajú môjmu stavu. Ale ja musím ísť a robiť túto robotu, lebo Boh to chce.“
Podobne presvedčila Jana starostu. Keď mu oznámila podrobnosti o istom prehranom spore, ktoré nikto nevedel, dal jej vojenský sprievod ku hradu Chinon, kde sa zdržiaval kráľ. Na Chinon dorazili 6. 3. 1429 a Karol, vtedy ešte nekorunovaný kráľ Francúzska, ju prijal po dvoch dňoch. Podrobil však Janu skúške. Skryl sa v obyčajných šatoch medzi zástupom svojich dvoranov. Jana hneď ako vstúpila do siene, zamierila rovno ku kráľovi, uklonila sa a povedala: „Urodzený Daufine, volám sa panna Jana. Kráľ neba ma posiala ku tebe so správou, že máš byť pomazaný a korunovaný v meste Remeš a máš sa stať zástupcom nebeského Kráľa, ktorý je kráľom Francúzska.“ Následník trónu Daufin pokračoval v skúške a povedal, že kráľom je iný muž, ktorý stojí tamto na vyvýšenom mieste v krajších šatách. Jana ho uistila: „V mene Božom, urodzený knieža, si to ty a nikto iný.“
Potom kráľ rozprával s Janou osobne a ona mu povedala mnohé tajné veci, ktoré premenili jeho ducha a rozžiarili mu tvár. Jana bola ďalej skúšaná profesormi v meste Poitiers a ďalšími ľuďmi vrátene kráľovej matky. Všetci vydávali kráľovi svedectvo o jej svätosti a mimoriadnej Božej milosti, ktorá na nej spočívala. Kráľ sa teda rozhodol Jane vyhovieť a vyslal ju s vojskom do mesta Orléans obliehaného Angličanmi.
Jane dali vojenskú výzbroj. Ponúkaný meč neprijala, ale nadiktovala list kňazom v meste Fierbois, aby jej poslali meč, ktorý je zakopaný v ich kostole za oltárom. Nikto o takom meči nevedel, ale na označenom mieste bol naozaj nájdený, čo veľmi rozšírilo Janinu povesť. Nechala tiež zhotoviť krásnu zástavu s žehnajúcim Kristom, dvoma anjelmi a francúzskym znakom, ktorú za ňou nosili do každého boja.
Prvý rozkaz Jany bol, aby sa každý vojak vyspovedal a od vojska aby boli zahnané ľahké ženy. Ten istý príkaz dala vojsku v meste Orléans. Vojaci ju uposlúchli, pretože sa všetkých dotkla zvláštna Božia bázeň a milosť, ktorá cez ňu pôsobila. Mali k Jane takú úctu, že v jej prítomnosti ich ani nenapadla nečistá žiadostivá myšlienka na ňu, o čom neskoršie vydávali viacerí svedectvo.
Pred bojom obchádzala Jana anglickú armádu a vyzývala ich, aby si zachránili životy ústupom. Trikrát im jasne prehlásila, že Boh ju poslal oslobodiť toto mesto. Angličania však, ku svojej veľkej škode, nepočúvli. Preto utŕžili veľkú porážku. Francúzski vojvodcovia sa spočiatku rozhodovali bez Jany, ale každá jej rada prinášala víťazstvo. Tak sa začala celá armáda spoliehať na jej velenie. Rozhodujúce víťazstvo Francúzov u Orléans nastalo 8. 5. 1429. Jana bola v ten deň zasiahnutá šípom, sama si však strelu vytiahla a ostala pri unavenej armáde až do úplného víťazstva. To francúzskych vojakov natoľko povzbudilo, že sa vrhli do boja s nevídanou rozhodnosťou a dovŕšili porážku Angličanov pri Orléans. Francúzi vedení Janou z Arku dobyli ešte niekoľko miest. Ona potom išla za kráľom, aby ho doviedla ku korunovácii do Remeša. Po slávnostnom pomazaní Karola VII. za kráľa Francúzska mu Jana oznámila, že úlohy, ktoré jej Boh uložil, sú splnené. Vedela, že jej koniec je blízko, ale vrátila sa na frontu, aby pokračovala v boji. Pri dobývaní Paríža bola znova zranená, ale chcela vo svojej službe pokračovať. Kráľ zmenil taktiku. Odvolal Janu na svoj dvor a nechal dokonca v noci zničiť most, po ktorom malo jeho vojsko tiahnuť na Paríž. Na Kráľovskom dvore sa Jane znova začala zjavovať sv. Katarína a sv. Margita, ktoré ju upozornili, že sa čoskoro dostane do zajatia. 23. 5. 1430 Jana znova nastúpila na frontu pri meste Compiegne. Nepriatelia boli v značnej presile. Francúzski vojaci ustupovali a žiadali Janu, aby sa s nimi stiahla do mesta. Ona ich prísne napomenula, že Boh im dá víťazstvo, iba keď ostanú v boji. Vojaci ju ale už nepočúvali a utiekli do mesta. Jana ostala iba s niekoľkými vojakmi a musela tiež ustupovať do mesta. Vojvodca zdvihol tesne pred ňou padací most a Jana s niekoľkými vojakmi ostala na druhej strane. Tak sa slávna Jana z Arku stala – zradená svojimi vlastnými – vojenskou zajatkyňou.
Nejaký čas držali Janu francúzski spojenci Angličanov v miernom väzení. Kráľ, ktorého doviedla na trón, ani nikto z jeho strany, neurobili nič pre jej oslobodenie. Keď vydali Janu Angličanom, bola držaná rok v chladnej väzenskej cele, nohy mala prikované ku podlahe. Viackrát ochorela na smrť, ale Angličania ju udržovali pri živote, lebo chceli, aby slávna Jana z Arku skončila na hranici ako bosorka.
Zinscenovali veľký súdny proces, ktorého sa zúčastnili desiatky profesorov teológie a cirkevných prelátov. Súdu predsedal biskup z Beauvais Cauchon. Všetci boli dopredu rozhodnutí, že Jana musí zomrieť ako kacírka. Niekoľko prelátov, ktorí boli rozhodnutí Janu brániť, bolo vyhnaných z mesta. Tak sa negramotné dievča, vedené Bohom, bránilo samo proti najučenejším mužom Francúzka aj Anglicka. Keď žiadali prísahu, rázne sa ohradila, že nebude odpovedať na všetky ich otázky a potom prisahala. Pri mnohých úskočných otázkach sudcov viackrát prehlásila, že na toto sa jej prísaha nevzťahuje. Pri výpovediach prejavovala neobyčajnú duchaprítomnosť aj humor. Usvedčovala prelátov z ich zaslepenosti, nevery a skorumpovanosti.
Uvedieme aspoň niektoré otázky a Janine odpovede: „Akou rečou sa ti prihovoril anjel?“ „V lepšej francúzštine, ako máte vy.“
„Zjavil sa ti anjel nahý?“ „Boh, ktorý odieva zem kvietím, vie obstarať šaty svojim sluhom.“
„Nenávidí Boh Angličanov?“ „O nenávisti a láske, ktorú má Boh voči Angličanom, ja nič neviem, ale viem, že budú vyhnaní z Francúzska.“
„Vaša nádej zvíťaziť sa zakladala na vašej zástave a na vašom meči?“ „Zakladala sa na našom Pánovi, a na ničom inom.“
Jana odmietla poprieť pravosť svojich videní a to, že v svojom počínaní plnila Božiu vôľu. Preto všetci sudcovia jednomyseľne rozhodli, že musí byť upálená ako kacírka. Celkom prebehlo šesť verejných a deväť súkromných zasadaní súdu. Mali výzor nábožnej a spravodlivej rozpravy, v skutočnosti boli jednou veľkou komédiou, pri ktorej sudcovia obťažili svoje svedomie nehanebnou vraždou a zneužitím cirkevnej aj svetskej autority. V mene Boha vyniesli zjavne nespravodlivý rozsudok, ktorého znenie bolo diktované nepriateľstvom dvoch vojnových strán. Zástupcovia cudzej vlády odsúdili prosté dievča v jeho vlastnej krajine za to, že ho Boh použil k zastaveniu nespravodlivej okupácie územia, ktoré im nepatrilo. Tento nehanebný mocenský spor sa konal pod pláštikom boja za čistotu katolíckej viery! Akú strašnú zaslepenosť pôsobí ľudský hriech, keď vo svojej vzbure proti Bohu a jeho zákonom, zneužije aj to najsvätejšie.
24. 5. 1431 vyviedli Janu na cintorín v Rouene a v prítomnosti početného duchovenstva, vojska aj obecného ľudu začali čítať rozsudok, v ktorom Janu z Arku prehlasovali za vylúčenú z Cirkvi, za heretičku, bosorku a schizmatičku. Podľa nich odpadla od viery a mala byť odsúdená na smrť upálením. Vtedy Jana – devätnásťročné dievča, všetkými opustené a zradené – vykríkla, že odvoláva a vo všetkom sa podriaďuje súdu a Cirkvi. Zmätení a zaskočení preláti sa po rozrušených poradách rozhodli, že ju musia prijať späť do Cirkvi ako kajúcnicu. A hneď jej aj uložili pokánie – doživotné väzenie, kde bude oplakávať svoje hriechy a poblúdenie a povinnosť obliecť si ženský odev. Jana totiž dovtedy nosila mužské šaty, lebo jej to prikázala sv. Katarína a sv. Margita.
Keď ju doviedli do väzenia, mala znova videnie, v ktorom jej Boh prikázal, aby si zasa vzala mužský odev a až do konca trvala na pravosti svojich videní. Jana prosila Pána Ježiša o odpustenie svojej slabosti a nevernosti. Rozhodla sa ostať verná jeho príkazom a ísť kvôli Spasiteľovi na smrť. Sudcovi oznámili, že Jana znovu nosí mužský odev a trvá na svojich videniach. Zaraz obnovili proces. Ráno 30. 5. 1431 prišli za Janou do väzenia dvaja dominikáni oznámiť jej, že ešte v ten deň bude upálená. Potom prišiel hlavný sudca a pokrytecky sa ospravedlňoval. Jana mu povedala: „Ja zomieram vašou vinou a za to vás volám na Boží súd.“ Keď sudca odišiel, vyspovedala sa jednému dôveryhodnému kňazovi. S nesmiernou nábožnosťou a so slzami v očiach prijala Najsvätejšiu sviatosť.
Pred vystúpením na pripravenú hranicu dali Jane na hlavu šatku s nápisom: „Heretička, hriešnica, odpadlíčka, modloslužobníčka.“ Keď oheň začal páliť jej údy, hlasne vzývala meno Ježiš a uisťovala okolostojacich, že jej zjavenia boli od Boha a že konala to, čo jej Boh prikázal. Povedala: „Nie, nie, ja nie som bludárka, ani odpadlíčka, som dobrá kresťanka... Čo som robila, robila som z Božej vôle!“ Tesne pred smrťou vykríkla tak hlasne meno Ježiš, že to počuli všetci prítomní na námestí. To bolo posledné znamenie živej viery v Boha svätej, nevinnej panny Orleánskej. Mala iba devätnásť rokov.
Keď Jana horela na hranici, prítomní Francúzi aj niekoľko Angličanov, plakali. Pisár anglického kráľa vykríkol: „Zhrešili sme, upálili sme svätú.“ Uprostred horiaceho ohňa sa ukázalo napísané meno Ježiš. Jeden anglický vojak, ktorý sa predtým zaprisahal, že na hranicu osobne priloží náruč dreva, to nemohol urobiť. Uvidel totiž z ohňa vylietať bieleho holuba a letieť smerom k Francúzsku. Museli ho odviesť preč, celého strnulého od strachu. V ten istý deň pristúpil tento vojak celý rozžialený ku svätej spovedi. Kat, ktorý viedol upálenie, potom robil pokánie a prosil Boha za odpustenie, že upálil svätú.
Deväť rokov po Janinej smrti prišla jej matka do mesta Orléans a začala obranu dobrého mena svojej dcéry. Jej snaha mala veľký úspech. Apoštolský stolec prehlásil súd za neplatný, jeho rozhodnutie za nespravodlivé a Janu za celkom nevinnú.
Pápež Pius X. ju prehlásil za blahoslavenú a Benedikt XV. ju roku 1920 svätorečil za jej svätý život a mnohé zázraky, ktorými ju Boh oslávil ako svoju vernú služobníčku.
Sťahuj: Život svätej Jany z Arku
